Bohužiaľ, stále sú medzi nami ľudia, ktorí ani nevedia, čo majú „za rohom“. Ak ste ani vy doteraz netušili, aké je Slovensko krásne, tieto fotografie vás o tom presvedčia. Rovnako ako nejedného cudzinca, ktorý sa na ich základe rozhodol navštíviť našu krajinu. „Teší ma, keď môžem inšpirovať ľudí a dostať ich von z domu do prírody. Zároveň ma tešia aj reakcie zo zahraničia, že po tom, ako si pozrú fotografie, plánujú návštevu našej krajiny a hôr,“ hovorí Šimon Trnka.
Jeho obľúbeným objektom sú hory a všetko, čo je s tým spojené, výhľady pod nimi i výhľady nad nimi. Čarovný horizont pri východe slnka či ľudským okom málokedy neviditeľná Mliečna dráha. „Mám rád hory a vysoko položené kopce a vrcholy, odkiaľ sú výhľady najkrajšie a aj hviezdy vidno najlepšie. Svetelný smog je minimálny a človek sa cíti, že sa môže hviezd naozaj dotknúť,“ vysvetľuje.
Mliečna dráha je jeho najobľúbenejší objekt na fotografovanie. „Vždy to je veľká výzva, pretože to vôbec nie je jednoduché. Na oblohe je vždy, občas ju ale osvetľuje mesiac a v podstate nie je voľným okom viditeľná,“ podotýka fotograf. Najlepšie podmienky sú vraj v lete, kedy je viditeľná jej najjasnejšia časť, a počas novu, pretože mesiac vtedy neosvetľuje oblohu. „Keď k tomu ešte prirátame počasie, ktoré musí byť dokonalé, dostaneme z toho len pár dní počas mesiaca, kedy je možné ju pekne pozorovať a fotografovať. Samozrejme, človek musí ísť čo najďalej od veľkomiest, preto sú ideálne miesta na fotografovanie práve kopce,“ dodáva. Najlepšie zábery Mliečnej dráhy sa mu podarili minulý rok z Kľaku v Malej Fatre.
Plazili sa po štvornožky
Žilinčan Šimon Trnka je uznávaným fotografom aj v zahraničí. Tejto záľube sa venuje už dlho, vždy ho bavilo hrať sa s fotoaparátom a skúšať rôzne kreatívne režimy, no prvú naozajstnú zrkadlovku si kúpil len pred štyrmi rokmi. „Dovtedy som mal malý kompakt do vačku. Prírodu a hory som mal vždy v obľube, keďže už od mala som bol k nim vedený a s rodičmi sme toho veľa pochodili. Som rád, že mi to ostalo dodnes,“ hovorí „dvorný fotograf“ našich hôr.
Keďže je to jeho koníček, ktorým sa vie vraj dobre odreagovať aj potešiť, veľakrát sa stalo, že po prebdenej noci v horách sa ponáhľal na siedmu do roboty. Pravidlom však je, že do prírody treba chodiť nie podľa toho, kto má kedy čas, ale podľa počasia. „Niekedy sa dá vybehnúť na kopec každý víkend, niekedy raz za mesiac,“ podotýka.
Príroda je však nevyspytateľná a rovnako človek. Počasie sa môže otočiť alebo ho môže turista zle vyhodnotiť. „Samozrejme, prihodili sa aj vážnejšie situácie. Najhorší zážitok máme z Malej Fatry, kde nás v zime zastihla víchrica a do bezpečia sme sa museli plaziť hodinu po štvornožky a po tme, pretože v takom silnom nárazovom vetre s veľkými ruksakmi na chrbte sa nedalo ísť normálne. Búrka nás v minulosti zastihla tiež, ale boli sme pripravení a prečkali ju v stane. Preto je dôležité sledovať počasie a vedieť ho správne vyhodnotiť. Nielen pre fotografa, ale aj pre turistu sú najväčšími hrozbami najmä búrky a vietor. Ale predpoveď počasia tiež nie je neomylná a môže sa vyskytnúť niečo nepredvídateľné,“ hovorí Šimon Trnka.
Strach? Nemá!
Sadnúť si len tak nad roklinu, na to má nie každý odvahu. „Mám rád, keď stojím na kraji previsu alebo na miestach, kde sa len tak niekto neodváži ísť. Mám to v povahe, som odvážnejší a strach na nebezpečných miestach nemám. Priamo takéto situácie ale nevyhľadávam. Keď počas túry zahliadnem miesto, kde by bola dobrá fotografia, nastavím samospúšť, položím fotoaparát na statív a bežím sa cvaknúť,“ vysvetľuje.
Kým medveďa by bežne človek nechcel stretnúť, uňho je to skôr naopak. „Veľa ľudí si myslí, že medvede sú nebezpečné zvieratá, ale pravda je taká že sú plaché a vyhýbajú sa kontaktu s ľuďmi. Osobne som ešte medveďa počas bežnej túry nestretol. Ale raz sme sa s kamarátom vydali ich pozorovať. Podarilo sa nám vidieť medvedicu s dvoma mláďatami a bol to zážitok. Stačil malý hluk a už sa stavala na zadné a pozorovala, čo sa deje a či nie je v ohrození,“ spomína si.
Z každej túry si chce odniesť aj pekné zábery, ale zážitky, a vôbec pocit z pobytu v prírode, sledovania západu a východu slnka alebo Mliečnej dráhy, sú neopísateľné. Rozdiely medzi ročnými obdobiami nerobí. „Do hôr chodíme stále, či je + 30 či – 15°C. Sú to trošku extrémy, ale horám sa nedá odolať a neviem si predstaviť sedieť doma dlhšie obdobie,“ opisuje. Najčastejšie chodí do hôr s priateľkou, občas s partiou, ale už sa stalo, že sa vybral aj sám. „Z dôvodu bezpečnosti to ale neodporúčam,“ upozorňuje.
Nedá dopustiť na Malú Fatru, hlavne Veľký Rozsutec a Veľký Kriváň. Na Slovensku je ešte veľa miest, ktoré nemá pochodené, ale priznáva, že sa pomaly míňajú. „Určite pokukujem aj po zahraničných horách, najmä Alpách. To je už trochu iný level, ale o to väčšie výzvy ma čakajú,“ dodáva.
Možno utópia, ale vie si predstaviť, že by žil niekde v chate na horách? „Viem, ale ak by som bol každý rok chatárom na inej chate a v inej časti sveta. To by bol život gombička a splnený sen,“ uzatvára s úsmevom.
