Je úžasné, ako dokážu ľudia ovplyvniť chod vecí. Ak by sa členovia Združenia na záchranu Lietavského hradu nepustili pred 16 rokmi do postupnej obnovy vyše 800-ročnej stredovekej pamiatky, dnes by už pravdepodobne veľká časť z nej nestála. Ako to dokázali, aké starosti a radosti im hrad prináša? Prečítajte si rozhovor s manželmi Janou a Ľubomírom Chobotovcami, ktorí už roky riadia chod združenia.
Jana a Ľubomír Chobotovci (v dolnom rade) so svojimi dvoma dcérami a najbližšou rodinou.
Nestáva sa každý deň, že sa nájde skupinka ľudí, ktorá sa pustí do obnovy 800-ročnej hradnej zrúcaniny. Ako vzniklo Združenie na záchranu Lietavského hradu?
Založiť združenie nebol ani náš nápad, ale myšlienka riaditeľa Krajského pamiatkového úradu, ktorému sme kedysi za dávnych čias doniesli z rockového koncertu nejaké korunky na obnovu hradu a on ich vtedy neprijal. Vtedy nám naznačil, že by bolo dobré, keby sa to riešilo oficiálnou cestou napríklad tak, že bude založená organizácia na záchranu hradu. Celé to teda vzniklo tak, že sme boli len obyčajná rocková kapela, ktorá sa rozhodla usporiadať v októbri 1993 koncert amatérskych skupín v Mestskom divadle v Žiline na záchranu Lietavy. Následne sme sa s myšlienkou založenia združenia zžili a usporiadali sme 20. 8. 1999 v areáli futbalového ihriska v Lietavskej Svinnej prvý ročník Rockovej Lietavy. Tento dátum je aj dňom vzniku a registrácie Združenia na záchranu Lietavského hradu. Od toho dňa sa začala odvíjať naša prvá etapa, ktorá trvala do roku 2002. V tomto období sme ešte stále neboli v tom, že hrad budeme opravovať my. Robili sme len kultúrne podujatia, ktorými sme sa snažili upozorniť na jeho stav.
Kedy sa to teda „zlomilo“?
Ľubomír: Medzi rokmi 2002 - 2003. Bolo to obdobie zlomov a náhodných stretnutí. Stretol som svoju manželku, mimochodom, na štvrtom ročníku Rockovej Lietavy a v tom istom období som spoznal aj moravského horolezca a cestovateľa Aleša Hoferka zo Zlína, ktorý dal združeniu nový nádych a mnoho odborných rád ako ďalej. Raz, keď sme sa na hrade spolu čisto akademicky rozprávali, ako by bolo dobré hrad stabilizovať, zhodou okolností tam bol na výlete aj pán Štefan Gašpierik z Pozemkového spoločenstva lesného Lietava, ktorému patrí pozemok pod hradom. Na základe tohto náhodného stretnutia vznikla situácia, že sme 6. júna 2003 podpísali nájomnú zmluvu na pozemok, vypracovali sme prvý základný projekt záchrany hradu a následne sme už mohli s „požehnaním“ Krajského pamiatkového úradu v Žiline vykonať na hrade prvé menšie stabilizačné zásahy.
Ako si spomínate na váš prvý „zásah“ do hradu?
Jana: Pre nás to bol jeden krásny romantický víkend, ktorý sme strávili vo vojenských stanoch na nádvorí hradu. Samozrejme, vtedy sme ani nemali tušenia, že hrad je postavený na jednom hektári zastavanej plochy, čo si bude vyžadovať neskutočné množstvo driny a potu do budúcnosti. Za pomoci motyčiek sme namiešali trochu malty vo fúriku, urobili sme pár drobných zásahov, ktoré boli síce drobné, ale pre hrad dôležité.
Ľubomír: Keby sa v minulosti urobili aspoň podobné drobné zásahy, mnohé cenné tony muriva by dnes ešte stáli. Toto druhé romantické obdobie trvalo do roku 2007, kedy sme k oprave hradu pristupovali veľmi citlivo, v menšom rozsahu a na základe nájomnej zmluvy sme už mohli spoločne s pozemkovým spoločenstvom požiadať o finančnú podporu z Ministerstva kultúry SR. V tejto etape sme si začali uvedomovať, aký je hrad obrovský, že opravovať treba takmer všade. Práce prebiehali na princípe školenia dobrovoľníkov profesionálmi, ktorí nás školili v rámci umelecko-remeselných workshopov.
Stav pred zásahom a po zásahu v interiéri budúcej expozičnej miestnosti.
Už vtedy ste patrili medzi najaktívnejšie organizácie svojho druhu na Slovensku. Čím to bolo a kedy sa vám hrad podarilo získať do vlastníctva?
Ľubomír: Za to, že sme boli od začiatku aktívne združenie, môže náš veľký hlad po informáciách. Organizovanie workshopov Lietavu preslávilo preto, lebo nikto iný takýto druh školenia na Slovensku nevykonával. Skúsenosti a kontakty získané v tomto období vyvrcholili do vydania prvej knižnej ucelenej metodiky záchrany torzálnej architektúry. Kniha sa volala Ochrana zrúcanín v kultúrnej krajine a za pomoci kolektívu autorov a finančnej pomoci Ministerstva kultúry SR sme ju vydali v roku 2006. V roku 2007 Ministerstvo kultúry SR na základe zmeny smernice vyradilo pozemkové spoločenstvo z možných žiadateľov o dotáciu. Vzhľadom na tento fakt sme nemohli v roku 2008 žiadať o spoločnú dotáciu a museli sme riešiť ako ďalej. Hrozila možnosť, že práce na hrade sa zastavia. Vlastník pozemku nám ale následne prejavil dôveru a za podpory odborníkov sa združenie na základe darovacej zmluvy stalo vlastníkom stavby hradu. Súčasťou darovacej zmluvy je aj zmluva o prevode, ktorá ošetruje prípadný zánik združenia ako aj to, že sa po zániku organizácie stane obec Lietava vlastníkom stavby. Hrad ako stavbu sme museli zapísať do katastra a to si vyžadovalo objekt geometricky zamerať, obec Lietava pridelila hradu súpisné číslo 614 a tým pádom mohla stavba hradu oficiálne po storočiach existovať. Keďže sme už mali skúsenosti z predošlého obdobia, ako sa podáva žiadosť o dotáciu, mohli sme sa už samostatne pustiť do náročnej práce a to všetko za podpory dobrovoľníkov a profesionálnych remeselníkov a malých stavebných firiem. Takýmto spôsobom to úspešne fungovalo do konca roka 2012. V tomto období bol na Slovensku mimo nás úspešne spustený nový projekt z dielne Ministerstva kultúry SR, ktorý sme zatiaľ pozorovali z diaľky a sledovali, ako sa vyvinie do budúcnosti.
Čo sa stalo potom?
Jana: V roku 2013 sme sa rozhodli zapojiť a pustiť do nového projektu ministerstva kultúry a ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny s názvom Zapojenie nezamestnaných do obnovy kultúrneho dedičstva. V prvom roku sme si odskúšali zamestnať 9 zamestnancov, v roku 2014 pätnásť a v tomto roku 12. Naši zamestnanci zaškolení na odborné a pomocné práce pracujú samostatne alebo v skupinách, majú stabilnú pracovnú dobu od 8.00 do 16.00 h. Dostávajú svoju mesačnú mzdu, stravné lístky a všetky náležitosti vyplývajúce z pracovného pomeru, aj keď ich zamestnávame len na pol roka, t. j. na dobu určitú. V každom prípade, aj keď tento projekt je náročnejší na administratívu, umožňuje do prác na hrade zapojiť okrem dobrovoľníkov a profesionálnych remeselníkov už aj svojich hradných zamestnancov. Ich stabilná pracovná doba má veľký vplyv na výsledky práce, ktorých objem sa niekoľkonásobne zväčšil, čo nám prináša veľkú radosť.
Ľubomír: Keď robíme výberové konanie na zamestnancov, bohužiaľ, prídu maximálne 3 - 4 ľudia, pretože väčšina zo záujemcov to hneď vzdá po telefonickej informácii, že treba chodiť každé ráno pešo na hrad, že je to ťažká práca v teréne a nakoniec ani s ponukou mzdy sa mnohí nestotožňujú. Je zaujímavé, že napríklad na východnom Slovensku na hrad Šariš prišlo na výberové konanie na 40 miest až 100 ľudí! Na východnom Slovensku je väčšia nezamestnanosť ako u nás, a preto si tam ponuku práce viac vážia ako v našom žilinskom regióne.
Obnova takej kolosálnej pamiatky, akou je hrad Lietava, určite niečo stojí. Ako získavate peniaze?
Ľubomír: Financovanie hradu je veľmi zložitý a zároveň jednoduchý proces. Zložitý je v tom, že každý rok musíme podať väčšie množstvo projektov, aby nám ich pár vyšlo. Nemôžme sa spoliehať len na jeden projekt. Systematickosť, dobre odvedená práca a kvalitná reklama zvyšujú pravdepodobnosť získaných finančných prostriedkov. Celkovo získavame financie z viacerých zdrojov a to od súkromných darcov, štátnej správy a od grantových spoločností. Tento rok sme napríklad získali cez Európsky sociálny fond na mzdy pre svojich zamestnancov podporu vo výške cca 65‑tisíc eur, cez Ministerstvo kultúry SR 35‑tisíc eur, od grantových spoločností cca 5‑tisíc eur a od súkromných darcov cca 2 tisíc eur. Všetko sú to okrem súkromných darov účelovo viazané prostriedky. Znamená to, že každé euro má svoje vopred stanovené poslanie v projekte záchrany hradu. Úprimne, niekto by mohol povedať, že je to veľa financií, no ja vám prezradím, že na to množstvo práce, čo sa ročne vykoná, stále nám chýbajú financie na mnohé potrebné položky. Vieme však hospodáriť, a preto každé navyše získané euro sa snažíme maximálne efektívne preinvestovať tak, aby to bolo vidieť hlavne v objekte hradu, aj keď sa to vždy nedá, pretože napríklad najdrahšia položka - doprava materiálu, ktorá sa vykonáva len za pomoci lesných traktorov s pohonom 4x4, alebo režijné náklady, v ktorých sú prevádzkové kvapaliny, dokážu takmer úplne vyčerpať všetky súkromné zdroje.
V jednom článku ste sa vyjadrili, že dostavba hradu Lietava do podoby napríklad Oravského hradu je nereálna. Prečo?
Ľubomír: Samozrejme, keď sme sa púšťali do záchrany hradu, chceli sme hrad celý zrekonštruovať do podoby zo 17. storočia, ale dnes sa na to pozeráme inak. Máme viac skúseností a už vieme prečo nie. Napríklad jeden z hlavných dôvodov, prečo sa to nedá, je ten, že nie je zachovaný žiaden hodnoverný materiál, ktorý by dokumentoval, ako hrad naozaj v minulosti vyzeral. Vyvarujeme sa štýlu obnovy hradu, ako bol napríklad zrekonštruovaný zámok Vígľaš alebo poľská zrúcanina hradu Bobulice, pretože považujeme tento prístup po rokoch skúseností za absolútne nevhodný. Sme presvedčení, že takýto zásah do pamiatkového objektu likviduje jeho autenticitu, zaniká podstata pamiatky a tým vznikne len „lacný Disneyland“ na mieste bývalej stredovekej pamiatky.
Touto cestou my nikdy nechceme ísť. Do toho, čo je hodnoverne pamiatkovými výskumami dokázateľné, ideme! Nefunguje to však tak, že si povieme, že ideme na hrade robiť toto a to hneď aj urobíme. Musí to prejsť zložitým schvaľovacím procesom, kde najprv na akademickej úrovni metodik pamiatkar, statik, projektant a samozrejme krajský pamiatkový úrad písomne definujú, čo je prípustné na pamiatke obnoviť a do akého finálneho stavu.
Tohtoročná murárska sezóna na hrade je už za vami. Čo sa vám podarilo urobiť?
Ľubomír: Náš hlavný princíp prác už roky spočíva v odstraňovaní havarijného stavu pamiatky, čo v jednoduchosti znamená, že sa neustále „túlame“ po celom objekte a na vopred stanovených miestach, ktoré určia metodik a statik, konzervujeme a čiastočne obnovujeme nebezpečné ohrozené časti. V priemere za rok urobíme cca 10 väčších zásahov. Tento rok sme pracovali na nasledovných miestach: bolo vymurovaných nových 22 m3 líca steny a nárožia Pravouhlého bastiónu, pokračovalo sa v obnove SZ nárožia prednej brány, stabilizovala sa ďalšia stena Polygonálneho bastiónu, pokračovalo sa v murovaní poškodeného zvyšku Severnej dolnej hradby, výškoví profesionálni pracovníci stabilizovali časť renesančnej oblúčkovej atiky nad studňou, obnovili zaniknutý záklenok JV steny Thurzovho paláca a za pomoci horolezeckej techniky prešpárovali časť exteriéru Veľkého delostreleckého rondla. Momentálne prebieha na hrade aj priorita vo vytvorení reprezentatívneho priestoru v časti stredného hradu. Čo to znamená? Plánujeme tam do dvoch rokov otvoriť pre verejnosť expozičné zastrešené priestory, kde sa návštevník dozvie všetko o histórii hradu, ako aj o jeho obnove. V rámci archeologického výskumu sme doskúmali druhú časť pivnice Kostkovej prístavby, prebehla druhá etapa skúmania interiéru Veľkého delostreleckého rondla a v objekte Polygonálny bastión bola vykopaná zisťovacia sonda za účelom jeho odvodnenia.
To znamená, že plánujete v budúcnosti otvoriť na hrade múzeum?
Áno, chceli by sme tu sprístupniť verejnosti 3 až 4 expozičné miestnosti. O dva roky si totiž pripomenie 450. výročie narodenia Juraja Thurzu, tak ak motyka vystrelí a MK SR nás podporí, do dvoch rokov, na toto výročie, by sme túto časť mohli otvoriť. Tento rok sme tam excelentne zrekonštruovali v objekte tzv. Kostkovej prístavby dva vstupné otvory – jeden aj s komplet neskorogotickým portálom a budúci rok tam chceme v pivničnej časti zrekonštruovať stopy pivnice a to tak, že menšia časť bude opätovne zaklenutá kamennou klenbou a vo väčšej časti vznikne nový trámový strop aj s prístupovým schodiskom. Ak sa to podarí, tak na ďalší rok sa budeme venovať uzatvoreniu okenných a dverných otvorov a tieto priestory budeme môcť zariadiť za účelom prezentácie hradu ako aj združenia. Skúste si predstaviť budúcnosť ako návštevník, ktorý sa prechádza už otvorenými reprezentatívnymi priestormi stredného hradu: Z hlavného nádvoria vojde do tzv. piatej brány a z nej do objektu hradnej kuchyne – pekárne. Následne veľkou vstupnou klenbou do koridoru stredného hradu, odkiaľ môže prejsť buď do zadného Kinižiho paláca, kde bude otvorené lapidárium s vystavenými vzácnymi kamennými článkami z hradu, alebo vojde cez nový neskorogotický portál do tzv. budúcej „vínnej“ pivnice, z ktorej sa bude dať vnútorným schodiskom dostať na prvé poschodie do expozičnej miestnosti o vzniku združenia, ktorá bude zariadená v štýle 19. storočia a plánujeme v nej do budúcnosti vytvoriť aj hradnú knižnicu. Z tejto miestnosti bude môcť návštevník prejsť aj do vedľajšieho priestoru Veže starej brány s kľúčovými strieľňami, kde bude vytvorená špeciálna expozícia venovaná samotnej stavbe hradu a jej histórii.
V tomto roku sa na Lietave uskutočnil po prvý raz Lietavský hradný pohár Žilinského večerníka.
Často používate termín čas zlomu. Teda, že ak sa pamiatkam nebudeme venovať, čoskoro sa zrútia. Platilo by to aj o hrade Lietava, ak by nevzniklo združenie?
Ľubomír: Tvrdiť, že by sa nič nezmenilo, keby sme nevznikli, je hlúposť, pretože by vysoko pravdepodobne niekto niečo s hradom už vykonával. Otázka by však bola na akej úrovni a či by hrad bol ešte aj dnes voľne prístupný verejnosti tak, ako to presadzujeme my. Taktiež by bolo otázne, aký druh rekonštrukcie by sa tu vykonával, pretože ak by z hradu vznikol hotelový komplex, tak by sa toto miesto radikálne pre verejnosť zmenilo. Ale pozerajme sa radšej na súčasnosť a budúcnosť, pretože tá je našťastie v našich rukách a katastrofické scenáre typu hotelových komplexov tu momentálne, našťastie, nehrozia. Môžeme povedať, že čas zlomu prichádza na hrade systematicky, po každej sezóne a po každej zime. Síce hrad je sám osebe postavený veľmi kvalitne, ale keby sme sa pozreli do jeho vnútra a pod zem, videli by sme, že trpí na základe dvoch vecí, a to je vlhkosť a náletová vegetácia. Náletová vegetácia, pod ňou sa rozumejú kríky a stromy, je niečo ako rakovina. Keď sa dostane do múrov, okamžite ich likviduje. Suchomilné rastlinstvo múry ochraňuje, pretože vytvára na konštrukciách hradu takzvané vegetačné striešky. Je dôležité hrad pravidelne kosiť a starať sa o vnútorný trávnik, pretože ak by sa hrad nechal napospas prírode, tá by ho časom úplne pohltila. Ale k tomu času zlomu: keď sa pozrieme na podobizeň hradu z roku 1998 a na stav hradných múrov, tak si myslím, že v súčasnosti by už polovica hradu bola dole. Dominanty, ako je severozápadná a juhovýchodná stena paláca a mnohé iné objekty, ako napríklad predná brána, veža starej brány, čo sú najkrajšie veci na hrade, by už dnes pravdepodobne neexistovali v stave kompaktných objektov, v akom ich vidíme dnes, ale boli by v stave spadnutých ruín.
Na hrade sa za 16 rokov udomácnilo niekoľko obľúbených podujatí. V tomto roku ste po prvý raz organizovali so Žilinským večerníkom športovo‑kultúrnu akciu Lietavský hradný pohár. Ako ju hodnotíte?
Ľubomír: Lietavský hradný pohár bola zaujímavá akcia, ktorá by sa mohla stať do budúcnosti tradíciou. Prekvapila nás tá obrovská komunita ľudí, hľadajúca adrenalín spojený so súťažami. Do tejto akcie sme si mysleli, že ľudia väčšinou sedia doma pred televízormi, ale po nej sme si uvedomili, že to nielen my sme blázni do hradu, ale že sú aj ľudia zbláznení do cyklistiky a behu. Celá tá akcia má dobrý základ. Spája inú komunitu ľudí, ktorú sme do tejto chvíle nepoznali, čo je pre nás ďalšou výhodou a preto uvítame možnosť, aby sa uskutočnil aj druhý ročník.
Jana: Z tých našich tradičných akcií, ktoré organizujeme v areáli hradu, by sme mohli spomenúť napríklad obľúbený Valentín nielen pre zamilovaných, ktorý organizujeme vo februári, Noc hradov a zrúcanín, kedy osvetľujeme celý hrad a hrajú sa tam dobré koncerty v auguste a začiatkom septembra organizujeme takzvaný Deň otvorených dverí, kde pri dennom kultúrnom programe prezentujeme práce na hrade a otvárame miesta, ktoré sú z dôvodu rekonštrukcie počas sezóny uzatvorené.
Hradov na Slovensku je veľa. Čím je podľa vás výnimočná práve „vaša Lietava“?
Určite spôsobom, ako sa opravuje a že ho nevlastní žiadna štátna inštitúcia, ale komunita správnych ľudí zložená po dlhoročných skúsenostiach zo všetkých kútov bývalého Československa. Títo ľudia sa tu neustále a často radi vracajú ako domov a to je pre nás najväčšia pýcha. Na záver chceme poďakovať Ministerstvu kultúry SR za dlhoročnú podporu v grantovom programe Obnovme si svoj dom, Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny SR, ako aj všetkým súkromným sponzorom, okolitým obciam a grantovým spoločnostiam. Len vďaka ich podpore sa môže činnosť na hrade aj do budúcna vyvíjať zmysluplne a na patričnej úrovni.
Michala Stehlíková
Snímky archív ZnZLH Martin Hodoň, Peter Danko
