Žilina. Švajčiarsko. Partiu dobrodruhov sme zastihli vo švajčiarskom meste Beckenrier. Na cestu vyrazili koncom marca z českého Olomouca. „Vyšli sme z Česka smerom na Rakúsko. Jeden deň sme prechádzali aj cez Nemecko, ale na druhý deň sme boli znova v Rakúsku. Dnes sme už vo Švajčiarsku a predpokladáme, že asi mesiac nám bude trvať putovanie po tejto krásnej hornatej krajine. Po nej bude nasledovať Francúzsko a Španielsko,“ informuje nás Jozef Kivoň (30).
Pľuzgiere veľké ako dlane
Momentálne sa nachádzajú asi v jednej tretine svojej cesty. Pred sebou majú ešte 2500 kilometrov. Denne prejdú približne 25 kilometrov. Ak sa nevyskytnú žiadne komplikácie – choroby, zranenia – do cieľa by mali doraziť pravdepodobne v októbri. Ako zatiaľ po fyzickej a psychickej stránke zvládajú cestu? „Po oboch stránkach dostáva telo zabrať od prvého dňa. Bolesť svalov a chrbtice sa ozvala skôr, ako som si myslel, ale celý tím si prešiel rôznymi bolesťami. Na začiatku mal asi najväčšie problémy Ondra, ktorému sa tvorili pľuzgiere na chodidlách s veľkosťou dlane. Ivča mesiac striedala jazdu vlakom a autobusom pre bolesť nôh, no nakoniec musela tím opustiť a veríme, že sa čoskoro vráti. Čo sa týka psychickej stránky, ani tu sa nedá povedať, že by bolo všetko úžasné. Predstavte si šesť rôznych ľudí, ktorí sa nepoznajú, 24 hodín pri sebe. Výmena názorov bola súčasťou pri rozhodovaní trasy, jedla a všetkého možného. Nechcem tým povedať, že by sme spolu nevychádzali, ale chcelo to čas, aby sme sa dokázali prijať a pochopiť jeden druhého. Z tímu nás opustila Hanka, ktorá je asi o 250 kilometrov vpred a naďalej nám pomáha informovaním o trase. Je to veľká pomoc, pretože ísť na chodník, ktorý je zosunutý alebo neprejazdný pre popadané stromy a skaly, nás môže stáť čas, ktorý často nemáme,“ rozpráva o peripetiách a nástrahách, ktoré ich na ceste môžu postretnúť.
Keď je človek vyčerpaný, stačí veľmi málo na to, aby sa dostal do krízy. Jozef Kivoň priznáva, že osobne má takýto stav takmer každý deň. Vždy sa však nájde niekto, kto ho nakopne vpred. Či je člen z tímu, rodina alebo náhodný okoloidúci. „Pre mňa bol asi najväčší duševný zážitok rozhovor s mladým farárom v Stockerau (mesto v Rakúsku, pozn. redakcie). Keďže som veľmi zvedavý človek, spýtal som sa ho na jeho príbeh. Rozprával o svojom cestovaní a putovaní k sebe, a to vo mne zanechalo asi najväčšiu stopu. Putujeme už dva mesiace a každý deň stretávame úžasných ľudí a zažívame momenty, ktoré nám rozjasnia tváre. Stretnutia kamarátov alebo známych, ktorí nás podporia jedlom alebo finančným darom, tiež stoja za spomenutie, pretože aj vďaka nim môžeme putovať ďalej k splneniu sna. Vo Švajčiarsku sa mi podarilo osloviť Slovákov a Čechov žijúcich popri našej trase, ktorí nás vzali pod strechu, navarili nám a mohli sme popri inom načerpať silu, aby sme pokračovali ďalej. Sme vďační, keď nás niekto zavolá k sebe na kávu alebo nám naplní zásobu vody,“ hovorí Jozef Kivoň.
Skupinka pútnikov prespáva všade, kde sa dá. Najčastejšie ich k sebe prichýlia domáci, ale nocľah nachádzajú aj na farách, v kláštoroch, v škôlkach či u hasičov. V krajnej núdzi vyhľadajú penzión či hotel. „Náš deň sa začína budíkom okolo 6.30 h. Vendy oblieka Milana a po tridsiatich minútach zobudí mňa a Ondru – nemá ľahké nás zobudiť (smiech, pozn. redakcie), a potom prenesieme Milana z postele alebo zo zeme (záleží, kde spíme) na vozík. Dokončíme obliekanie (sveter, bunda) a medzitým už Ivča chystá raňajky. Úlohy sú rozdelené, aby mal každý čas na jedlo a zbalenie batohu. O 9. h vyrážame ďalej. Medzitým odosielame e-maily a telefonujeme kvôli nocľahu. Denne prejdeme cca 25 kilometrov. Večer musíme stihnúť nákup, prianie, sprchu a, samozrejme, uloženie Milana. K tomu sa každý večer striedame na nočnú zmenu. To znamená, že aj počas noci sme pri Milanovi a asistujeme mu s nevyhnutnými potrebami. Niekedy to je raz za noc a inokedy aj štyri noci za sebou. Spávať preto chodíme neskoro večer,“ vysvetľuje mladý muž zo Strečna.
Ideme ďalej!
Najväčším extrémom počas putovania však nie sú ubolené nohy a celková vyčerpanosť, ako by sa mohlo zdať, ale trasa, po ktorej idú. „Už sme prešli trasu, kedy sme museli dvíhať Milana s vozíkom pre popadané stromy alebo tlačiť do kopca, kedy sme spolu s Ondrom a Vendy spadli. Stačilo veľmi málo a mohlo to dopadnúť zle. Rovnako aj úzke chodníky spôsobujú, že sa zosunie vozík, a to nám raz skoro prevrátilo Milana. Niekedy nie je cesty späť a musíme doslova bojovať s prekážkami. Náš priemer je cca 4 km/h, ale v prípade problému prejdeme len 1 km/h,“ rozpráva Jozef.
Pred pútnikmi je ešte dlhá cesta. Sú však odhodlaní úspešne doraziť do svojho cieľa a naplniť účel tejto dobrodružnej výpravy: dopraviť dystrofika Milana do pútnického miesta. Ako zatiaľ zvláda cestu Milan, ktorý je od mladosti pripútaný na invalidný vozík? „Na prekvapenie zvládam dlhé putovanie a celodenný pobyt vonku za akéhokoľvek počasia veľmi dobre. Dokonca ani „smrteľná“ nádcha ma nedostala. Občas mám otlačený hrb od nadutého ruksaku za operadlom, trochu cítim rebrá opreté o pás, ktorým som pripútaný, ale žiadne väčšie komplikácie nemám. Po dvoch mesiacoch cítim únavu, ide skôr o psychickú z permanentného tlaku kvôli potrebe zohnať ubytovanie. O to silnejšie sú však pocity úžasu nad krásnymi výhľadmi a rovnako aj stretnutia s úžasnými ľuďmi. Ideme ďalej!“ prehlásil Milan Langer.
„Keď som túto cestu absolvoval v roku 2017, tak som išiel sám a vedel som, že keď dôjdem na miesto odpočinku, ostáva mi postarať sa sám o seba. Táto púť je úplne iná. Nemôžeme si dovoliť len tak ľahnúť a odpočívať. S pokorou prekonávame únavu a ako prvé robíme veci, ktoré potrebuje práve Milan,“ dodáva na záver nášho rozhovoru Jozef Kivoň zo Strečna.
