Aké boli vaše začiatky, mali ste blízko k umeniu od mala?
Myslím, že áno. Od malička ma vždy zo všetkého najviac bavilo kresliť, aj keď asi to nebolo úplne perfektné. No veľká chuť a radosť z toho procesu ma núti stále sa zdokonaľovať.
Takže výber školy bol jasný?
Výber strednej školy určite a Škola úžitkového výtvarníctva bola jasná voľba už pomerne skoro. S vysokou školou to už bolo trochu komplikovanejšie, ale nakoniec som sa rozhodla pre Univerzitu Mateja Bela v Banskej Bystrici - odbor Výtvarná edukácia a etická výchova a spätne to teda neľutujem.
Po škole ste pracovali v známej žilinskej Stanici – Záriečie, ako spomínate na toto obdobie?
Na toto obdobie spomínam, samozrejme, veľmi rada. Po vysokej škole som úplne nevedela, či chcem viesť „výtvarky“, ale Stanica mi bola veľmi sympatická už počas štúdia, kedy som tam navštevovala koncerty. A keď v to leto po škole dali na Facebook inzerát, že hľadajú lektora/ku, tak som to skúsila a dobre to dopadlo, pretože sympatie boli vzájomné. Voľná ruka pri budovaní konceptu, ako ho uchopiť spôsobila to, že som k svojej profesii získala naozaj veľmi pozitívny vzťah a za to som vďačná dodnes. Pracovať v tak tvorivom prostredí s ľuďmi, ktorí sú nadšení pre to čo robia je určite prínosné. No, samozrejme, ako všade asi je to aj o náročnejších situáciách, ktoré musíte prekonávať.
Venujete sa najmä ilustrácii. Čím je váš štýl špecifický?
Áno, posledné roky sa venujem najmä ilustrácii. Čím je špecifický asi neviem povedať, no to čo viem, že je naozaj veľmi úprimný.
Prečo vám učarovala ilustrácia?
Nie vždy na prvom mieste u mňa bola ilustrácia. Keďže som študovala výtvarnú edukáciu prešla som si počas vysokej školy skoro všetkými výtvarnými technikami. Počas školy to bola hlavne maľba, čo ma najviac bavila, no tá bola pre mňa celkom priestorovo aj finančne náročná a tak som po škole začala viac kresliť. Na kresbe mi vyhovuje komornosť malého formátu, ktorý mi ponúkal akési bezpečné prostredie na vyjadrenie svojich myšlienok a pocitov. Kresba príde mi naozaj veľmi praktická. No maľbu stále nezavrhujem a rada by som sa k nej niekedy vrátila.
Ako sa vaša ilustrácia vyvíjala?
Vyvíjala sa a ešte stále sa vyvíja. Na začiatku mohla pôsobiť trochu viac "pochmúrnejšie", ale to bol presne môj zámer a patrí to k tomu obdobiu, ktoré som aktuálne prežívala. Je zaujímavé sledovať, že stačí vymeniť len farebnosť a reakcie, na stále tie isté témy, sú úplne odlišné. Keď to vezmem z technického hľadiska, od pasteliek a fixiek som prešla k digitálnej kresbe, ktorej sa venujem posledné roky.
Vo vašich ilustráciách sa objavujete často aj vy sama. Prečo?
Na začiatku, určite áno a máte pravdu autoportrét sa na mojich ilustráciách objavoval pomerne často. Chcela som explicitne znázorniť, že sa jedná o moje pocity, a tak som samú seba kreslila ako ústrednú postavu. Spracovávala som si do istej miery to, čo som vtedy zažívala a ako som sa cítila. Priznávam, že som sa necítila vtedy najlepšie a boli to akési výkriky o pomoc. No každý si musí pomôcť sám, a nikto to za nás nespraví. Bolo pre mňa oslobodzujúce dať to na papier a asi stále aj je, len teraz už nepotrebujem kresliť seba, aby som znázorňovala to čo cítim a prežívam. Dáva mi to od toho akýsi väčší odstup a taktiež mám aj iné životné obdobie.
Žijete v Prahe, čomu sa venujete tam?
Áno už štvrtý rok. Venujem sa tu vlastne podobnej činnosti ako na Stanici. Vediem výtvarky, ale nie už v kultúrnom centre, ale na súkromnej základnej škole - Vela. A pritom sa venujem ilustrácií.
V niektorých vašich ilustráciách cítiť „oslavu ženskej sily“. Je to tak?
Myslím, že sa nemýlite. Pramení to hlavne s mojej dlhoročnej spolupráce s feministickým newsletterom Kurník, ktorý tento rok oslávil už piaty rok svojej existencie, a kde som na začiatku vytvorila celú vizuálnu identitu. Teraz už nie som až tak aktívna v spolupráci no s radosťou newsletter sledujem, ako sa ďalej vyvíja a občas, keď mám čas, tak aj niečo pre nich ilustrujem.
Súčasťou obrazov sú vo veľkej miere práve ženy. Sú ich problémy a svet to, čo chcete zobrazovať aj naďalej?
Určite áno a podľa mňa je to aj prirodzene tak, lebo som žena a dotýka sa ma to a mám na to určitý názor. Kresba je môj prostriedok, ako sa môžem a chcem vyjadriť.
Vaša tvorba niekedy odkazuje aj na problémy životného prostredia, Zeme, ale aj iné spoločenské problémy. Myslíte si, že to je cesta umenia?
Neviem či je to cesta umenia, ale mohla by byť. Ja osobne mám rada diela, ktoré reflektujú aktuálne dianie vo svete a nútia nás k zamysleniu alebo otvárajú diskusiu.
Kto je pre vás inšpiráciou?
Inšpiráciou sú mi v prvom rade moji blízki priatelia/ky, ktorí sa venujú výtvarnému umeniu, hudbe, psychológií, vzdelávaniu, aktivizmu, jóge a mnohému inému. Z umelkýň patrí dlhodobo medzi moje obľúbené Andrea Wan, Eva Jaroňová, Aleksandra Waliszewska a v poslednej dobe mám moc rada Anna Degnbol, Marie Muravski a taktiež moc fandím Terezii Fillovej a Ester Mládenkovej.
Je nejaká kresba, ktorú máte obzvlášť rada?
No popravde často to býva tá najčerstvejšia. Ale už asi rok to sú dve kresby, ktoré vznikli v tomto období pred rokom. Síce tam spracovávam smutnú tému, ale bol to pre mňa istý rituál lúčenia sa.
Aké sú vaše najbližšie plány, kde a akou formou môžeme sledovať vaše ďalšie umelecké kroky?
Už čoskoro vyjde zine, na ktorom dlhodobo pracujem s Barborou Kováčovou s názvom Poison Garden. Kresba ku kampani Databáza Expertiek. A mnoho ďalších ilustrácii, ktoré môžete nájsť a sledovať na mojej stránke odkiaľ sa dá prekliknúť na moje sociálne siete.
Čo vám okrem umenia a kreslenia robí radosť?
Jednoznačne je to príroda, a vždy, keď môžem, tak rada vyrazím na výlet. Ak som aktuálne v meste, tak rada navštevujem botanické záhrady. A doma sa rada obklopujem izbovými rastlinami, čo sa asi prirodzene odráža aj v mojich ilustráciách.
