Popíšte nám, Petra, svoju cestu, ako ste začínali?
Začala som na Bôriku v škôlke, ktorá sa volá stavbárska, a tam sme mali tanečný krúžok. Keď moji rodičia vo mne videli potenciál, prihlásili ma následne aj na gymnastiku v GTK Žilina, popri tom som pôsobila v tanečnom klube Lentilky a tancovala spoločenské tance. Celú základnú školu som sa intenzívne venovala tancu aj v profesionálnej súťažnej a tanečnej organizácii IDO. Následne som pokračovala v štúdiu tanečného odboru na konzervatóriu v Banskej Bystrici. Svoje štúdium na Vysokej škole múzických umení v Bratislave som ukončila bakalárskym titulom.
Zviditeľnili ste sa tiež v súťaži krásy. Kto vás prihlásil do Miss Universe?
Prihlásila ma tam moja mamina. Predtým som vyskúšala pár kastingov v modelingu. Tam som nemala až také úspechy, lebo som nespĺňala výškové propozície. Skončila som druhá v súťaži Teenagerka Slovenska, no napriek tomu som nikdy nebola sebavedomá a extrovertná. Skôr som bola taký ten pozorovateľ a necítila som sa dobre v exhibovaní. Keď prišla Miss Universe, tak som musela prekonať samu seba a vystúpiť zo svojej komfortnej zóny. Za túto skúsenosť som ale veľmi vďačná, lebo ma to osobnostne veľmi posunulo.
Myslíte si, že aj váš výzor, okrem skvelého tanca, vám pomohol dostať sa do muzikálov?
Povedzme si otvorene, že muzikál je v prvom rade o šou. Bezpochyby, tanečník musí byť skúsený, vytancovaný, musí sa vedieť predať na javisku. Môj výzor mi možno pomohol pri prvých kastingoch, ako som spomínala, aj čo sa týka trošku získaného sebavedomia a osmelenia z miss a modelingu. Muzikálový herec, spevák a tanečník musí mať výborný prejav. Tanečník nemusí byť vždy až tak dokonale technický. Sú však aj choreografovia, ktorí majú vysoké nároky na techniku, niektorým zas záleží na výzore.
Z predstavenia Cigáni idú do neba.
Aká bola vaša cesta na dosky divadla Novej Scény zo Žiliny?
Mala som devätnásť rokov, keď sa robil konkurz do Fontány pre Zuzanu. Následne som sa cez konkurz dostala do predstavenia František z Assisi, neskôr do predstavení Bátoryčka, Mačky, Ôsmy svetadiel, Fidlikant na streche, Mrázik, Rómeo a Júlia, Cigáni idú do neba a iné. Celý čas som ale účinkovala ako externista, nie ako kmeňový člen tanečného súboru a bola tak na voľnej nohe ako umelec. Permanentne tam hrávam doteraz, ale pred pár rokmi som prijala ponuku do divadla Jána Ďurovčíka.
Prezradíte nám viac o tejto spolupráci?
Ján Ďurovčík si založil vlastné divadlo s názvom SDT - Slovenské divadlo tanca. Janko si nás vybral počas projektov, ktoré robil vo svojej produkcii a aj pre Novú scénu, lebo nás poznal nielen ako tanečníkov, ale aj ako osobnosti. Všetci máme voči SDT exkluzivitu a lojalitu. Mňa spoznal v jeho muzikáli Ôsmy svetadiel. Následne som tancovala takmer vo všetkých jeho projektoch.
Máte dve deti, ako vám to zasiahlo vašu umeleckú kariéru?
Keď som mala 24 rokov, išla som na svoju prvú materskú dovolenku s mojou dcérou Sárou. Počas materskej dovolenky som začala postupne tancovať, aby som neprišla o svoje miesto a zároveň to bola pre mňa skvelá psychohygiena. Po štyroch rokoch sa mi narodil syn Marko. Samozrejme som nevedela, či si s dvoma deťmi svoju prácu udržím. Milo som bola prekvapená, keď som dostala ponuku tancovať v predstavení Rasputin, ktoré režíroval a choreografoval Ján Ďurovčík. Rok potom mi prišla spomínaná ponuka do SDT, kde sme pôsobili pod SĽUKom a boli sme ako ich pridružená zložka. Po roku prišiel kovid a všetko sa zastavilo. Momentálne je SDT členom RDS Art Group.
Petra so svojimi deťmi Sárou a Markom.
Ktorá tanečná rola bola pre vás doposiaľ najvýznamnejšia?
Mohli ste ma vidieť v modernom balete Rómeo a Júlia, kde som dostala hlavnú úlohu Júlie. Mala som presne tridsať rokov, keď som dostala túto tanečnú rolu. S dvoma deťmi a veku, kedy niektorí tanečníci končia svoju kariéru. Bolo to veľmi náročné prijať takto zodpovednú rolu, ale dnes som na seba veľmi hrdá, že som zvládla túto výzvu a veľmi rada som ju hrávala. Bolo to veľmi ťažké obdobie, nakoľko ma trápili problémy, ktoré sme s terajším exmanželom neustáli.
Znamená to, že ste ako tanečníčka dosiahli ten vysnívaný vrchol na Slovensku, ale pritom ste si prechádzali v súkromnom živote tak ťažkým obdobím?
Áno. Je to veľký paradox, že mi to tak osud nadelil. Každej žene, matke je ľúto, keď sa musí postaviť takto zložitej situácii. Som z ucelenej rodiny, ktorá žije v harmónii a zakladáme si na súdržnosti. Vždy sme tu pre seba a bolo to veľmi náročné pre všetkých. Vtedy bolo pre mňa najdôležitejšie, aby naše deti boli ľúbené a spokojné. A to sa nám aj podarilo. Som na nich veľmi hrdá. Veľa ľudí si nedokáže predstaviť, aké je to náročné vychovávať deti a skoro každý deň tešiť umením divákov a vo svojom súkromí mať tieto ťažkosti. Doobeda skúšať nové predstavenia šesť hodín, vyriešiť školu detí a ich krúžky a večer hrať predstavenie. Ja som veľmi vďačná mojej rodine, ktorá nám extrémne pomáha a našej skvelej susede Betke, bez ktorej by to asi nebolo tak všetko zvládnuté. Som im vďačná za to, že som sa z trošku utiahnutého dieťaťa stala nezávislou osobou s vlastným názorom.
Predstavenie Carmen.
S divadlom Jána Ďurovčíka asi veľmi veľa hráte a cestujete. Kde všade ste s divadlom SDT vycestovali?
S divadlom SDT veľa cestujeme s naším repertoárom po Slovensku. Mali sme turné s Rómeom a Júliou. S predstavením Carmen, ktoré malo premiéru už dávnejšie, sme boli minulý rok v Kanade a koncom mesiaca cestujeme do New Yorku. Po návrate nás diváci môžu vidieť aj v slovenských mestách. Máme inscenáciu Cigáni idú do neba, ktorú sme robili s Cigánskými Diablami. Je to hudobno-tanečná feéria, ktorú uvádzame v krásnom novom priestrore STARS auditorium v Bratislave, kde tancujem hlavnú postavu „Radu“. S týmto predstavením sme sa prezentovali v arabskom Abu Dhabí, kde sme zožali veľký úspech.
Kedy ste si ako umelec uvedomili, že ste dosiahli svoj absolútny úspech na Slovensku?
V Rómeovi a Júlii. Keď sme ju skúšali, tak som len tvrdo pracovala na tom, aby som ju zatancovala čo najlepšie. Keď prišla premiéra a ja som stála na javisku pred tlieskajúcim publikom, tak som si uvedomila, že toto je viac ako som sama od seba čakala. Pred premiérou som mala absolútny stres a pocit zodpovednosti. Taký som asi nikdy v živote nemala. Celá tá inscenácia a aj moja postava je tak robená, že je emočne a herecky veľmi náročná. Táto postava sa nedá robiť povrchne. Ja som vtedy prvýkrát robila rozhovory pre médiá a uvedomila som si to pomyselné „waw“. Lebo v muzikáloch sa ako tanečník vždy prvý klaniaš publiku a všetci čakajú na hlavné herecké postavy, ktoré vždy zožnú najväčší úspech.
S rodičmi, manželom a deťmi.
Takto to cíti asi veľmi veľa tanečníkov, ktorí tú hlavnú postavu nezískali?
Je veľmi veľa skvelých tanečníkov, ktorí sú za hranicami Slovenska. Žnú tam úspechy a ocenenia. A vôbec o nich nikto na Slovensku nevie, nepíše, neoceňuje ich talent. Alebo úplne minimálne. Ja sa nevnímam ako žiadna celebrita. Robím iba to, čo ma baví a mám najväčšiu radosť, keď robíme ľuďom krajší deň s každým naším predstavením. Ale áno, ja som v rámci Slovenska dosiahla svoj tanečný strop toho, čo som chcela dosiahnuť, a viac už nepotrebujem.
Aké máte, Petra, vízie do budúcna?
Vzišla som z tanečného súboru Lentilky, ktoré založila moja mamina Zuzana Nezvalová. Mňa veľmi baví práca s deťmi, tak zvažujem, že založíme v Bratislave pobočku. Lentilky sú už na Slovensku pojem a značka. To, čo moja mamina vybudovala, je asi pre každého obdivuhodné. Nielen pre mňa je tento súbor dodnes medzi najlepšími na Slovensku s obrovskými úspechmi aj vo svete. Mrzelo by ma, ak by som v jej diele nepokračovala. A toto sú moje vízie do budúcna.
Petra s maminou Zuzanou Nezvalovou a sestrou Miškou.
