OD DOPISU KU KONKRÉTNYM ČINOM
„Spomínam si, že keď to všetko začalo, tak moja mama prevzala kormidlo. Nakúpila potraviny a dodnes dojedáme cestoviny,“ hovorí s úsmevom Marián Gašper, ale zároveň dodáva, že celá rodina mala pred touto situáciou obrovský rešpekt. „Bolo to niečo úplne nové, ale snažili sme sa to nejako nepreháňať,“ pokračuje maturant žilinského gymnázia. Podobný príbeh má za sebou aj Samuel Hoskovec. „Bolo to niečo nové, a išlo o dosť veľký skok. Báli sme sa, čo vlastne bude. Nakúpili sme rúška, dezinfekcie. Našťastie môj okruh blízkych choroba nepostihla, ale v širšom okolí sme prípady mali,“ hovorí o začiatkoch pandémie v marci 2020. To bolo aj obdobie, kedy Samuel aj Marián vstúpili do Červeného kríža ako dobrovoľníci. „Pandémia nebola priamy dôvod, ale bola určite tým, čo to nakoplo. Venoval som sa predtým vo veľkom športu, ale vždy som inklinoval k povolaniu záchranár, prípadne policajt. Ešte predtým som do Červeného kríža písal, ako to funguje, či by som sa mohol zastaviť. Ale nikdy mi to časovo nevychádzalo a stále som to odkladal,“ dodáva Samuel s tým, že v tom období našiel príspevok o hľadaní dobrovoľníkov pre rozvoz rúšok. „Išlo o úplne novú skúsenosť. Najprv som to bral uvidím, skúsim.“
NADŠENIE VYSTRIEDAL ŠOK
Marián tiež inklinoval k pomoci iným a už na základnej škole absolvoval súťaže prvej pomoci. „To bol môj prvý kontakt s prvou pomocou, a tak som sa aj dostal neskôr do Červeného kríža, kde som vstúpil priamo počas pandémie. Zavolali ma na testovanie pomáhať s administráciou, pretože bolo menej ľudí. Tým, že som prekonal Covid, som bol veľmi dobrý kandidát na doplnenie týchto radov. Bol to však mierny šok. Okamžite som sa musel dať do kombinézy, nasadiť si rukavice zalepené páskou, ochranné prostriedky. Bolo to nové, ale hneď som sa v tom našiel.“ Musel si vybrať, popri dobrovoľníctvu sa ozývala aj škola. „Čím dlhšie som to robil a pomáhal pri testovaní, tým viac som sa v tom nachádzal a chcel by som sa tomu venovať aj ďalej na štúdiu na vysokej škole.“ Prekonanie covidu s ťažším priebehom ho ešte viac nakoplo v pomoci iným. „Strach z testovanie samotného, kde som pomáhal s administráciou, som nemal. Skôr rešpekt. Ja mám rád nové podmienky a rád spoznávam nových ľudí, takže pre mňa to nebolo ťažké. Naučilo ma to, že človek musí byť striktný a zodpovedný. Tu nebol moc priestor na chyby.“ Reakcie verejnosti na ich dobrovoľníctvo sú väčšinou pozitívne. „Tým, že to bolo narýchlo, tak som to príliš nerozširoval. Nechcel som sa veľmi prezentovať, pretože po jednej fotografii na Facebooku neboli reakcie podľa mojich predstáv. Ale čo sa týka rodiny, tak tam bola radosť,“ povedal Marián. Pri testovaní to bolo podobné ako vo virtuálnom priestore, predsa ľudia sú rôzni. „Ja mám kontakt s ľuďmi veľmi rád a užíval som si to. A snažil som sa vždy ľudí upokojiť a situáciu odľahčiť. Samozrejme, že vždy sa objaví niekto, kto chce byt dôležitý a ponadávať si. Bolo to občas nepríjemné, treba sa len nadýchnuť a ísť ďalej,“ opisuje Marián, ktorý sa snažil ľudí skôr upokojiť.
RODINA MALA O CHLAPCOV STRACH
„Viac som pracoval paradoxne počas pandémie. Pretože dobrovoľníckych činností bolo naozaj veľa. Testovanie, pomoc bezdomovcom, distribúcia rúšok. Šili sa rúška a ja som ich distribuoval na konkrétne miesta a adresy, ktoré mi dali v Červenom kríži. Ľudia boli za to veľmi vďační. Samozrejme, rodina sa o mňa bála. Boli sme chránení ešte pomaly viac ako bežní ľudia. Testovali sme každý deň, a bolo to náročné, najmä byť v overale, ale nikdy som to neoľutoval,“ doplnil Samuel. Aktivít v ich práci je viac než dosť. „Som rád, keď môžem niekomu pomôcť a chcem v tejto činnosti aj naďalej pokračovať,“ doplnil. To isté chce aj Marián. „Najviac som otvorený školeniam ľudí, ktoré sa týkajú prvej pomoci. V tom vidím zmysel a význam. Je to niečo, čo, keď dáte niekomu do života, tak naozaj môže niekedy do budúcna zachrániť život. A nie je nič hodnotnejšie. Posúvať prvú pomoc ďalej aj v tom mám svoju osobnú motiváciu.“
PANDÉMIA ĽUDÍ AJ ZBLÍŽILA
V Červenom kríži sa tešia z toho, že mladí ľudia majú o tieto aktivity záujem. „Na situáciu sme reagovali okamžite. Našu učebňu sme premenili na malú krajčírsku dielňu, kde dobrovoľníci dňom i nocou šili rúška. Potom sme ich distribuovali. Potrebovali sme ľudí. Niektorí, ktorí chceli, aj zostali. Dobrovoľnosť je jeden z princípov Červeného kríža a my v Žiline ich máme vyše 40. Aj u týchto dvoch vidím obrovský posun. Pandémia zblížila ľudí nielen rozdelila a to samozrejme aj samotných dobrovoľníkov,“ povedal Peter Martinek, predseda Slovenského Červeného kríža územného spolku Žilina.
