OSTAŤ DOMA? NEMYSLITEĽNÉ
Milan Gall pracoval ako majster odborného výcviku na strojárskom učilišti. Keď ostal na dôchodku, nedokázal si predstaviť, že by už nemal nič robiť. Začal teda premýšľať, ako voľný čas vyplniť. Mal veľa energie, bol komunikatívny a chcel byť sám sebe pánom. „Na jarmokoch ma zaujali stánky, kde sa predávali turecké medy a podobné cukrovinky. Začal som sa o to zaujímať. Rozhodol som sa takýto predaj vyskúšať. Predával som v Banskej Bystrici pri obchodnom centre. Keďže som Žilinčan, vrátil som späť. Na železnici som si vybavil toto miesto a pracujem tu už 20 rokov.“ Výber sortimentu doplnil o magnetky, vody, keď bolo treba aj o respirátory a rúška. Je sám sebe pánom, ale i zásobovačom.
SCHODOV SA NEBOJÍ
„Vždy ráno o piatej vynášam po schodoch zo skladu v podchode stolík, tovar v škatuliach a rozkladám to. Keď večer končím, všetko zbalím a poznášam dole. To aby som bol silný a pohyblivý,“ smeje sa Milan. Päťkrát po schodoch dolu, päťkrát hore, keď tovar vynáša do staničného vestibulu. Rovnako večer, keď ho znáša do podchodu. Každý deň teda absolvuje tieto schody 20 krát. A to nepočítame tie, ktorými ráno schádza z Hájika. Keď nakupuje tovar, to je asi jediný čas, kedy svoj stolík nerozkladá. A ešte vtedy, keď ochorie alebo ide k lekárovi. Inak je na svojom mieste každučký deň. Presný ako hodiny, ktoré kedysi viseli vo vestibule. „Stretneme sa pod hodinami,“ hovorievali ľudia s obľubou. Dnes tam hodiny nie sú, ale je tam pán Milan. Tiež pri ňom, ako kedysi pod hodinami, ľudia čakajú na vlak, na blízkych, prejdú okolo neho tí, čo sa vrátili z ciest. „Som tu v centre diania. Keď ľudia čakajú, majú čas, poobzerajú sa a niečo si kúpia. Zistia, že si nestihli pribaliť vodu, že už poriadne dlho nejedli turecký med či prikúpia dobošku.“
VIDEL BITKY AJ SMUTNÉ OSUDY
Aj keď sme ho hľadali, prekvapivo bolo jeho miesto prázdne. Pani zo stánku nám však povedala, že išiel po doktoroch a okolo 10. h príde. Aj tak bolo. Vrátili sme sa a pán Milan už mal stolík rozložený, dojedal obložený chlieb a chystal sa usmiať na každého, kto pôjde okolo. „No, za 20 rokov som tu videl všeličo. Aj bitky, rozbroje, aj smutné ľudské osudy. Človeka, ktorého poznáte z minulosti ako vplyvného a váženého, vidíte zrazu prepadávať alkoholu či bez domova. Neraz som aj sám musel volať políciu, keď do mňa podgurážení výrastkovia začali zadrapovať. Ale už to nie je také časté ako v začiatkoch. Ľudia ma poznajú. Aj dvere ma tu už poznajú.“ Je rád, že si môže k dôchodku privyrobiť, aj keď je to na úkor voľného času a oddychu. A ako hovorí Stano, ktorý často cestuje. „U tohto pána si kúpim vodu vždy, keď idem vlakom. Je milý, slušný, stále usmiaty a vlastne si nikto neuvedomuje, že je dennodennou súčasťou života železničnej stanice. Skoro ako inventár. Pre to, koľko námahy ho v jeho veku stojí táto práca, si kupujem vodu len u neho.“
ÚSMEV PO DVANÁSTICH HODINÁCH
„Večer prídem domov okolo 18. h, opláchnem sa, navečeriam, pozriem televízne noviny. S manželkou podebatujeme a voľný čas mám do 4. h do rána,“ smeje sa. Keď si ho však naozaj nájde, určite ho rád venuje turistike. Najmä počas pobytu v kúpeľoch. Dopraje si ich každý rok a brázdi po okolitej prírode alebo keď je u syna v Nemecku, rád chodí po tamojších krásnych horách. Nepochybne to fyzicky bravúrne zvláda, pokojne by ste mu totiž hádali o desať rokov menej. Ako sám hovorí, neprejedá sa, na stravu si dáva pozor, lebo vo vyššom veku je to nevyhnutné. Energie má na rozdávanie. Zistíte to, keď sa s ním pustíte do reči. Nepoznáme človeka, ktorý by dokázal s takou ľahkosťou pracovať 12 hodín denne a popri tom sa usmievať na celý staničný svet.
KTO JE MILAN GALL?
Vzdelanie: vyššie odborné v odbore strojárstvo
Rodinný stav: manželka Danica, 4 deti – 2 dcéry, 2 synovia, 10 vnúčat
Najlepší relax: každý rok si nájdem čas na pobyt v kúpeľoch, aby som načerpal energiu na ďalšie obdobie
Vysnívaná krajina: Kuba
Na ľuďoch obdivujem: mám celkovo rád starších ľudí, lebo sú úprimnejší
Na ľuďoch neznášam: závisť, klamstvo
Obľúbené jedlo: zjem úplne všetko, čo manželka navarí, vôbec nie som prieberčivý
