Každoročne v júli oslavuje Ivan Köhler, ktorému takmer všetci hovoria Kelly, dva sviatky – meniny aj narodeniny. Tento rok oslávil 13. júla už sedemdesiate piate. „Ľudia mi hovoria, že iba taký vôl ako ja sa môže narodiť v júli, keď majú všetci dovolenky,“ vraví oslávenec a dodáva, že bude kvôli tomu oslavovať až trikrát. „Najprv na Jánošíkových dňoch začiatkom augusta, potom v Košiciach, kde vystavujem a nakoniec v septembri v žilinskej SOHO Gallery, kde bude hlavné ‚rošambo‘.“
Knižné spomienky? Budú dve
Vitalitou, životným elánom a optimizmom prekypujúci muž sa však nechystá bilancovať. Nepozerá sa do minulosti, ale neustále dopredu, pretože ešte stále má plány, čo všetko vytvorí. A určite to bude originálne. „Keď vydám svoje spomienky knižne, budú mať dve verzie. Jednu cenzurovanú a druhú necenzurovanú, v ktorej bude všetko.“ Vraj aj preto, aby raz, keď pôjde do pekla, bolo všetko, čo povystrájal a zažil, zachytené.
Zbieranie informácií o svojom živote je jednou z jeho náplní práce. Ivan má smelé plány, uvedomuje si však, že dať poznatky a výtvory z jeho kariéry dokopy, bude nesmierne náročné. „Už osem rokov dávame s mojou asistentkou Emily dokopy všetko, čo som pofotil aj navystrájal,“ smeje sa známy žilinský umelec.
Patálie s priezviskom rozlúskli až Rajčania
Jeho život však nebol vždy iba veselý, no Ivan si ho vedel takým spraviť. Narodil sa v Topoľčanoch a problém mal už ako dieťa. „Nevedel som sa zmieriť so svojím priezviskom Köhler. Predstavte si, že sa narodíte počas druhej svetovej vojny, za Hitlera, do rodiny dôstojníka Slovenského štátu a máte nemecké priezvisko. Mesiac po mojom narodení vypuklo Slovenské národné povstanie a onedlho sme sa presťahovali do Žiliny. Všetci si v detstve a niektorí aj doteraz (najmä podľa môjho výzoru) mysleli, že som Žid. Moja mama, Slovenka narodená v Amerike, z toho dostávala záchvaty zúrivosti, keď som jej povedal, že ma zaňho niekto označil. Pritom absolútne proti Židom nič nemám, dokonca sa niekedy za jedného z nich aj vydávam,“ hovorí s úsmevom Ivan.
Všetko tajomné a neurčité okolo jeho nemecky a židovsky znejúceho priezviska sa rozlúsklo až v 70. rokoch, keď sa Ivan so svojou manželkou presťahovali do Rajca. Jeho prvá žena – lekárnička tam dostala prácu. V lekárni aj bývali. „Rajčania sa s nejakou nemčinou a mojím menom nepárali. Pre nich som bol Keľer a vybavené. Po revolúcii som preto založil ateliér, ktorému som dal názov Kelly foto. Celé sa to akosi zaužívalo a na Köhlera sa zabudlo. Pre všetkých som Kelly,“ objasňuje Ivan.
Detstvo a mladosť na vychytenej adrese
Na Šašvárke a Frambore, najstaršej časti Žiliny, kde vtedy bývali všetky žilinské kultúrne aj športové osobnosti, prežil parádne detstvo. K športu mal spočiatku bližšie ako k umeniu. „Všetci sme hrali všetko. V zime hokej, v lete futbal a všetko možné, športom som žil. Poznám podrobnú históriu mesta. Vyrastal som na Jánošíkovej ulici, pri mne vyrastali futbalisti a hokejisti, poznal som volejbalistov, basketbalistov. Poznám históriu športu v tomto meste za posledné desaťročia úplne dopodrobna. To isté platí aj o kultúre. Mám mnoho vecí prejdených aj zdokumentovaných a platí to aj o mnohých ďalších oblastiach. Napríklad o politike, ktorú som vždy rád komentoval. Keďže sme navyše v mojej mladosti bývali vedľa žilinskej záchytky, videl som aj všetkých, čo v nej skončili. A veruže to boli všelijaké osoby a osobnosti. Nakoniec som na nej skončil aj ja,“ hovorí Kelly.
Škola? Nie, ďakujem. Jazz? Áno, prosím!
V Žiline vyštudoval vtedajšiu jedenásťročenku a v šestnástich mohol ísť na vysokú školu. Študoval ich až tri: „hnojárinu“ v Nitre, hudobné vedy v Brne a neskôr pražskú FAMU. Ani jednu však nedokončil. Už pobyt v Nitre ho však umelecky ovplyvnil. Viac ako štúdiu sa venoval futbalu a hre na trúbke. Nebola to však veľká sláva. „Vedel som dobre zahrať päť piesní s mojou kapelou, ale zahral som okolo toho divadielko, takže som bol presvedčivý. Všade, kde som sa však počas života vyskytol, som založil jazzový klub.“
S jazzom má mnoho zážitkov, ktoré by snáď stáli aj za to, aby z nich niekto spravil film. Tajne fotil Milesa Davisa a zhodou okolností sa dostal napríklad aj do šatne Louisa Armstronga. „Vtedy som si myslel, že sa od radosti zbláznim!“ Za sebou má aj špeciálne fotenie v New Yorku, pri ktorom fotil hroby mŕtvych jazzových hudobníkov.
Predĺžený pobyt mu zavrel hranice
Dostávame sa tak k foteniu, ktoré Kellyho preslávilo zo všetkého najviac. Do profesionálneho života fotografa skočil rovnými nohami, bez akejkoľvek skúsenosti s fotoaparátom a fotografovaním. Na prelome 60. a 70. rokov žili Köhlerovci v Českej Lípe, kam dostala Ivanova manželka ako lekárnička po škole umiestnenku. Ivan nastúpil do miestneho Vlastivedného múzea ako fotograf a akoby zázrakom sa mu podarilo dobre nafotiť keramické diela v depozitári múzea. Neskôr fotil faunu a flóru v okolí tohto mestečka, v tej dobe plného umeleckých osobností ako Horníček, Brejchová, Menšík, Lipský a mnoho ďalších.
Ivana fotografovanie pohltilo a stalo sa jeho celoživotnou vášňou, dobrodružstvom a aj prácou. Fotil vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, ale aj Palachov pohreb v januári 1969. Fotografovanie ho však stálo aj slobodu a opäť sa to prepája s jeho milovaným jazzom. V spomínanom roku 1969 bol Kelly v Nemecku. Pracoval v Mníchove, kde sa živil ako brigádnik a pripravoval sa na odborné štúdium fotografie v Essene.
Tam sa však už nedostal. Hranice Československa sa totiž zatvorili a keďže si Kelly predĺžil povolený pobyt na Západe, vyhodili ho z múzea. „Zistil som, že o pár týždňov hrá v Nemecku koncert môj obľúbený hudobník Ray Charles. To som predsa nemohol zmeškať.“ Po návrate domov dostal štatút navrátilca. „Úradníci vtedy mali pre každého nejaké zvláštne pomenovanie. Mne sa ušiel navrátilec, čo sa dalo robiť? Horšie je, že som potom 23 rokov nemohol nikam vycestovať,“ spomína fotograf, ktorý sa po páde Železnej opony snažil absenciu ciest do zahraničia dohnať.
Veľmi nepríjemné boli pre Köhlera výsluchy vtedajšej Štátnej bezpečnosti. „Oni vtedy vyzerali veľmi milo a slušne, takí kultivovaní úradníci, kým ich človek niečím nenaštval.“ K spomienkam na strpčovanie života, pretože nezapadal do „šablóny správneho socialistického človeka“.
Osudoví Galandovci a inšpirácia Sudekom
Po presune do spomínaného Rajca Ivana, nekonformného a nabitého západnou energiou, prijali do Považského múzea ako externého fotografa a odborného pracovníka. Začal dokumentovať fašiangové zvyky, masky a všetky hnuteľné a nehnuteľné pamiatky v žilinskom regióne. Odtiaľ sa presunul do Domu odborov v Žiline, ale nakoniec skončil ako výtvarník v slobodnom povolaní. Fotil portréty známych ľudí, krajinu a spoznáva sa so sochárom a maliarom Vladimírom Kompánkom a ostatnými členmi skupiny Galandovcov – Rudavským, Barčíkom, Tatarkom, Mojžišom a ďalšími. Ešte viac prehĺbil svoj záujem o dokumentovanie fašiangov, radovánok a ľudových zvykov a pochodil preto aj s niektorými výtvarníkmi mnoho regiónov nielen v Žilinskom kraji, ale po celom Slovensku. Od deväťdesiatych rokov aj vďaka svojej znalosti tejto tematiky založil a organizoval v Žiline festival maškár a karnevalových masiek Carneval Slovakia, ktorý sa postupne stal neoddeliteľnou súčasťou fašiangov v Žiline.
Jeho fotografie zátiší, ktoré tvoril vo svojom rajeckom ateliéri, inšpirovaný významným českým fotografom Josefom Sudekom, a ohlas na ne boli v sedemdesiatych rokoch pre Ivana Köhlera povzbudzujúce a zanietene sa nimi zaoberal. Fotil pritom predmety zo svojho najbližšieho života, ale kompozične im dokázal dodať neobyčajné čaro a svoje neopakovateľné výtvarné videnie.
O tom, že Kellyho niečo len tak nezlomí, vypovedá veľa aj príhoda z deväťdesiatych rokov, kedy mu zatopilo pivničný ateliér so vzácnymi filmami a diapozitívmi. Kanalizácia zaplavila jeho tridsaťročnú tvorbu a aj jeho vzácne zátišia. Invenčný Ivan však začal kreatívne výtvarne pracovať s fotografiami narušenými exkrementmi a vznikli „hovnografie“, ktoré sa stretli s pozitívnym ohlasom u výtvarníkov. Zaujímavou témou Kellyho tvorby bola aj Capriccios Selinan. Kelly pri nej oživil postavy a postavičky vložené do fasád budov v Žiline. Rozhýbal a vyfarbil ich, aby sa divákovi, ktorý okolo nich bez povšimnutia chodí desaťročia, dostali do pozornosti.
Kelly je tam, kde sa niečo deje
Kellyho môžete stretnúť, napriek jeho sedem a pol krížikom na chrbte, naozaj všade, kde sa niečo zaujímavé a podnetné deje. Okrem toho, že organizuje výstavy v žilinskej SOHO Gallery väčšinou nevynechá zaujímavé kultúrne podujatia nielen v Žiline, ale po celom Slovensku. Sám navyše vystavuje svoje diela. Začiatkom mesiaca otvorili v rámci Jánošíkových dní vo výstavnej sieni RIC Terchovec v Terchovej Kellyho výstavu Symboly smútku & Kríže Slovenska. Pozrieť si ju choďte čím skôr, lebo ani sám autor nevie, kedy ju ukončí. Onedlho bude mať ďalšiu výstavu v Košiciach na jazzových dňoch a okrem toho Kellyho určite stretnete aj v Žiline na futbale či basketbale, pretože aj keď na to nevyzerá, športu ostal verný aspoň ako fanúšik.
Ak vás niekedy zavolá k sebe do svojho obrovského ateliéru, neodmietnite. Ten Kellyho, susediaci so SOHO Gallery, je presne to miesto, ktoré si predstavíte pod pojmom umelecký ateliér. Z každého kubického centimetra na vás dýcha umenie, čohokoľvek sa dotknete, je zaručený originál a všetko so všetkým súvisí, až sa vám to zdá neuveriteľné. Do toho hrá ten najlepší jazz od známych aj neznámych hudobníkov a dokonca aj na miestach, kam aj králi chodia pešo. Lebo život je príliš krátky na to, aby sme prišli o čo i len jediný okamih. Ivan Kelly Köhler to vie, preto nepokazí žiadnu zábavu a rozprávať sa s ním môžete o čomkoľvek.
IVAN KELLY KÖHLER
*1944, fotograf, výtvarník, grafik, textilný dizajnér, galerista, jazzman, zakladateľ Slovenského jazzového festivalu, festivalu fašiangových masiek Carneval Slovakia, dramaturg SOHO Gallery, koordinátor jazzového diania na Slovensku a užívateľ jedného z najväčších ateliérov v Žiline a na Slovensku.
K fotografovaniu a jazzu sa dostal v šesťdesiatych rokoch. Okrem jazzu fotografuje maškary a fašiangy, ľudové zvyky po celom Slovensku, strašiaky a erotické sny.
V máji tohto roku ho Zbor Žilincov ocenil za celoživotnú tvorivosť a zásluhy o rozvoj mesta Žilina cenou GENIUS LOCI SOLNENSIS.
