Prečo ste sa rozhodli pre Pardubice?
V prvom rade bol som nastavený, že zostanem v Žiline, kde som platnú zmluvu ešte jeden rok. V lete som mal v pláne riešiť školu, pripravovať sa na novú sezónu, ale stali sa známe veci a musel som riešiť moje nové pôsobisko. S agentom sme začali hľadať možnosti, Pardubice boli najrozumnejšou voľbou, lebo na svoj rozvoj mi dali najlepšie podmienky. Boli ponuky aj z Opavy či Ostravy, Slovenska, Fínska i Švédska.
Vysoká škola nepôjde bokom, zvládnete to?
Budeme s mojím spolužiakom Robom Rožánkom stále v kontakte, budúci rok by sme mali dokončiť piaty ročník a stať sa inžiniermi. Dokonca mám v novej zmluve zakotvené, že v nevyhnutných prípadoch môžem ísť do školy. Určite si to chcem nastaviť, aby som nevynechal tréningy a zvládal aj školu. Je to pre mňa výzva, môže sa stať hocičo, no už to chceme dokončiť.
O čom bude vaša diplomová práca?
To je ešte skoro povedať, nemám predstavu.
A pozor na odpisovanie, to je teraz v kurze pri diplomovkách.
(smiech) Nie, nie. To vám sľubujem, že ju budem písať sám.
Strávili ste týždeň v prípravnom kempe Pardubíc, ako na vás zapôsobil nový klub?
Pozrel som si klub, mesto a som v novom tíme jediný legionár. Majú tam výborné podmienky na trénovanie, tréneri sa mi pozdávajú a teším sa na to.
Prvýkrát budete mimo domova, nemáte z toho obavy?
Nemám s tým väčší problém. Skôr som konzument reštauračných jedál, lebo mám celiakiu a teda nemôžem zjesť hocičo. V tomto smere si budem musieť v Pardubiciach variť, trošku sa toho obávam, no to sa určite naučím. Celkovo treba myslieť do budúcnosti, peniaze nerastú na stromoch, chcem sa aj trochu viac zdravšie stravovať a musím sa predsa naučiť variť, ak by som chcel byť náhodou niekedy aj ženatý.
Už len tú ženu zobrať so sebou, či?
Všetko je vo hviezdach. Uvidíme, čo sa stane do môjho odchodu, ale nastavený som, že do Česka idem sám.
Koronakrízu ste zvládli na vaše pomery produktívne, alebo ste len leňošili?
Som milovník jedla, veľa som tlačil do hlavy. Keď to bolo najhoršie, tak som s maminou vybehol na turistiku, čo som jej miliónkrát sľúbil. Chcel som aj čítať knihy, no na to som dosť lenivý a radšej si zapol play – station. Ešte som začal trošku viac cvičiť, zameral som sa na silové zlepšenie.
Ako vnímate náhly koniec basketbalu v Žiline?
Akcionári nám vyplatili tie peniaze, za čo som im vďačný a aj za sponzorovanie basketbalu počas tohto obdobia. Ja chcem veriť, že čoskoro sa basketbal vráti do Žiliny aj s podporou mnohých ďalších sponzorov. Stále tvrdím, že Žiliny má veľký potenciál byť basketbalovým mestom. Doteraz si pamätám minuloročný zápas s Prievidzou, kde bola hala natrieskaná do posledného miesta a ľudia sa nemali ani ako pohnúť. Práve tá športová hala veľmi tomuto mestu chýba, k tomu by bolo dobré nastaviť pre podnikateľov benefity, keď budú šport podporovať. Ak sa tak nestane, tak sa bojím, že veľa klubov a aj športov zanikne.
Na Slovensku ste nechceli ostať?
Nie, najhoršie scenára tvrdia o počte 6 účastníkov v lige. To sa potom ťažko hrá nám hráčom, hľadá motivácia a basketbal by dostal výsledok, ktorý nechce vidieť. Snáď bude mať naša slovenská liga aspoň tých osem tímov.
Aké boli ohlasy žilinskej verejnosti ohľadom posledných hektických dní v basketbale?
Musím pochváliť fanúšikov a aj bežných ľudí, že ich ohlasy sú voči mne ako hráčovi čisto pozitívne. Srdcom som Žilinčan, možno v kútiku duše som si prial hrať niekedy so Žilinou hocakú medzinárodnú súťaž. Bohužiaľ, som smutný, no na druhú stranu to beriem ako niečo nové a teraz sa posunúť ešte na vyššiu úroveň.
Najviac utrpí mladá generácia?
Pre mladých chalanov to bude hrozné, nebudú mať motiváciu si zahrať doma extraligu. Ja som tiež hovoril, že mladí hráči v tíme mohli dostať v zápasoch väčšiu minutáž, no všetko je na rozhodnutí trénerov a to musíme akceptovať.
Pripravujete sa na novú sezónu individuálne?
Máme šťastie, že dedo Roba Rožánka nám cez univerzitu vybaví telocvičňu na Veľkom diely T-18. Snažím sa trénovať dvojfázovo, udržiavať sa v kondícii i rozvíjať určité basketbalové schopnosti. Riešim si to všetko sám, celkom si to dobre nastavil a nech som dobre pripravený pri mojom príchode do Pardubíc.
S akými výsledkami budete spokojný po nasledujúcej sezóne?
Nemám métu. Chcem kvalitne trénovať, odovzdať zo seba všetko. Klubové ambície neviem odhadnúť, no každého súpera chcem poraziť. To som si dosť vštepil zo Žiliny, lebo dá sa skutočne poraziť každý súper. Rád by som sa zlepšil fyzicky, rýchlostne a hlavne basketbalovo. Budem plniť trénerské pokyny a prospešný pre tím.
Vlakom je Praha od Pardubíc len jedna zastávka, s vašim futbalovým kamarátom Dominikom Holecom budete teda často v kontakte?
Áno, s Dominom sme už o tom hovorili. Už počas toho týždňa, čo som bol v Pardubiciach sme si písali, že či by sme sa nestretli, len nám to nevyšlo. Určite očakávam, že ma pozve na zápas Sparty a potom mi dá aj najesť.
Čo vám bude najviac chýbať zo Žiliny?
Určite som ako doma vo viacerých podnikoch. Rád by si sadnem, zapnem hudbu a takto oddychujem v rôznych reštauráciách, to mi bude ozaj chýbať. Samozrejme, rodina i kamaráti. Zas v Pardubiciach nikoho nepoznám, bude to pre mňa nový reštart. Určite by som chcel na staré kolená sa vrátiť do Žiliny, to je predsa moje mesto. Tiež dúfam, že ešte si oblečiem žilinský basketbalový dres. Rád by som aj takto povzbudil ľudí v Žiline, aby chodili povzbudzovať žilinských športovcov a nech nám vyrastá kvalitná športová mládež.
MEREŠŠOVE NAJ V ŽILINE
Najkrajší zápas: V druhej sezóne sme hrali doma počas Vianoc proti Prievidzi, vtedy tá hala išla prasknúť. Vyhrali sme, mal som celý zápas zimomriavky. Potom pri víťazstvách proti Interu, i keď nám veľa ľudí neverilo.
Najobľúbenejší spoluhráči: Zo Slovákov určite Robo Rožánek, je to taký môj malý starší braček.
Najlepší tréner: Kouč Milan Rožánek, on je môj najobľúbenejší. Prakticky mu hovorím, že je aj môj dedo.
Najväčšie sklamanie: Vypadnutie so Svitom vo štvrfinále play – off, z toho som bol dosť frustrovaný. Druhý moment tento koniec basketbalu.
