Riaditeľka Štátneho archívu Žilina, pobočka Bytča, Jana Kurucárová celý svoj profesionálny život prežila a stále prežíva na bytčianskom zámku. Rozprávali sme sa s ňou aj o tom, čo to znamená byť archivárom, ale najmä o tom, aký vzťah si vytvorila s Jurajom Thurzom. Na Vianoce uplynie 450 rokov od jeho úmrtia.
Celý profesijný život pracujete v bytčianskom archíve. To je veľmi vzácna vernosť.
Áno. Nastúpila som hneď po maturite. Je to už pekných pár rokov. Pôvodne som sa sem prišla iba schovať. Mojím snom bolo stať sa učiteľkou. Vybrala som si nemčinu a dejepis. Lenže po maturite som namiesto na prijímačky išla do nemocnice. Zhodou okolností sa v archíve v Bytči uvoľnili tri miesta. Išla som sa spýtať a zobrali ma. Rok som robila administratívu a plánovala som, že znova pôjdem na prijímačky na pedagogickú fakultu.
Ale nešli ste. Prečo?
Objavil sa tu jeden kolega z nám nadriadeného odboru a naznačil mi, že keby som išla študovať archívnictvo, tak by som tu získala stále miesto. Môžem sa priznať, že v tom momente som mu povedala, že hoci som tam bola už rok, tak o archívnictve neviem vôbec nič. Samozrejme, o práci som akú-takú predstavu mala. Ale netušila som, čo študuje budúci archivár. Vysvetlil mi, že ak som chcela študovať dejepis, tak archivári študujú históriu aj československú, aj svetovú. Ak som chcela nemčinu, tak tam budem mať aj nemčinu, aj maďarčinu, aj latinčinu, aj ruštinu a ešte aj pomocné vedy historické. Možno práve to rozhodlo. Keď som si totiž uvedomila, čo sú to pomocné vedy historické, bolo pre mňa veľmi lákavé ich spoznať. Dala som sa „ukecať“ a na školu ma prijali. Vzápätí sa ten istý kolega aj s riaditeľom objavili znova a navrhli mi, že vzhľadom na to, že viažem systematizované miesto, by som mohla zostať a robiť si školu externe. Tak som teda študovala na Univerzite Komenského externe ako posledný mohykán. Potom takúto formu načas zrušili. Výhodné bolo, že popri štúdiu som získala aj päť rokov praxe. Využila som to potom na štátniciach aj rigoróznych skúškach.
Kedy ste sa stali riaditeľkou?
V roku 1991 som nahradila doktora Kočiša. On bol dovtedy prvý a jediný riaditeľ tejto inštitúcie od roku 1954, kedy bol archív zriadený. Ťahal to celé roky a vymenili sme sa po jeho odchode do dôchodku. Po nástupe som mala neskutočnú výhodu, že on ma celú dobu formoval. Začala som robiť administratívu, potom ma posadili do bádateľne, odtiaľ som odchádzala na riaditeľské miesto. Musela som ovládať bežnú správu registratúry, správnu agendu, v malíčku som mala bádateľskú agendu, spracovávala som aj niektoré fondy. No a v posledných rokoch mi podsúval aj dielčie práce pri plánovaní a vyhodnotení činnosti. Tým pádom som prešla všetky činnosti v archíve. Keď som sa stala riaditeľkou, bola to pre mňa veľká výhoda.
Čo je podstatou vašej práce? Čím si vás archívnictvo získalo?
Práca v archíve je kúzelná tým, že žijete život v minulosti. Mladý archivár je vo vytržení, keď môže skúmať kráľov a listiny z 13. storočia. Ale potom, ako som postupne spoznávala prácu a materiál, uvedomila som si, že keď čítam čokoľvek z dokumentov, tak nečítam knihu.
Nečítam niečo vyfabulované, ale čítam samotný život. A keď čítam niečo tragické, tak si v momente uvedomím, že život takúto tragiku prináša. Zoberme si napríklad roky, keď bola cholera, keď za deň, dva zomrela celá rodina, od dedka po malé dieťatko. Napríklad prednedávnom som s hrôzou zistila, že aj tu v okolí sme mali obce, kde ešte v polovičke 19. storočia ľudia zomierali od hladu a od biedy.
Takže toto poznanie predchádzajúceho života je strašne poučné, ale niekedy aj tragické i pre nás samých, keď si uvedomíme, že sa niečo také tragické udialo. Napríklad ma vie vždy strašne dojať jeden zoznam transportovaných ľudí zo Žiliny. Dosť často ho mám v ruke, pretože sa množia žiadosti, keď si ľudia hľadajú svojich príbuzných. Zakaždým si poviem, že musím čítať len mená a musím sa od toho odosobniť. Vydrží mi to však len po riadok, kde dozorujúci policajt napísal, že do transportu nastúpila aj 28‑ročná žena, ktorá cestovala aj so svojou 6‑týždňovou dcérou Sofiou. Keď toto prečítam, tak sa mi zablokuje myslenie a odrazu si uvedomím, že žena, ktorá je 6 týždňov po pôrode, musí dieťatko naložiť do dobytčieho vagóna. Vžijem sa do toho a dotkne sa ma to. Na druhej strane sú veci, na ktorých sa dá zasmiať. Ako policajný lekár, ktorý, keď vyšetroval, dával pacientom pečiatku: Infekcie prostý, chôdze schopný. To ma vie pobaviť.
Je to však najmä o spoznávaní historických faktov.
Spoznávanie minulosti človeku veľmi rozširuje obzor toho, čo sa naučil. Môžete študovať históriu z učebníc, ale len v archíve ju vidíte naživo. Pre mňa je táto práca aj výzva. Lebo stále mám pocit, že ešte sa dá viac. Je to pre mňa motor, ktorý ma ženie neustále študovať. Stále je tu čo objavovať. No a keďže je archív pre jedného živého človeka nekonečný, tak je strašne veľa nových vecí, ktoré vám prídu každý deň pod ruku. Krásne je aj to, že s každým bádateľom musím byť tým, čo jeho zaujíma. Ak príde lekár a zháňa príčiny úmrtia, tak musím mu vedieť poradiť z oblasti medicíny. Raz prišla istá nositeľka Nobelovej ceny, ktorá u nás skúmala chorobu, ktorá sa prenášala z oviec. Vyskytovala sa na Orave, ale prepukla vždy až o jednu generáciu neskôr. Takže sa často objavila napríklad u ľudí, ktorí žili už v Amerike. S touto bádateľkou som musela byť lekárkou. Keď príde učiteľ a chce niečo o školstve, musím byť učiteľkou. Príde historik, ktorý hľadá niečo konkrétne, tak musím sa prispôsobiť tomu, čo ho zaujíma. Kto nás už pozná, tak rúca mýtus, že archivár pracuje v zaprášenej miestnosti s množstvom starých zaprášených papierov nad hlavou. Ľudia väčšinou nechápu, načo tu vôbec sme, či prekladáme papiere sprava doľava. Archív je niečo živé a veľmi životaschopné. Život v archíve je, naopak, niekedy až hektický.
S akými prameňmi pracujete?
My sme vznikli z bývalého žilinského krajského archívu, a tak gro našich fondov sú historické župy – Orava, Liptov, Turiec a Trenčianska župa. Boli to župy, ktoré fungovali od 14. storočia do roku 1922. Máme tu rody, panstvá, slúžnovské úrady, súdnu správu, lesnú správu, zbierku cirkevných matrík. Od tých úplne najstarších, čiže zbierky stredovekých listín, až po písomnosti, ktoré vznikli tento rok. Sme archívom pre štátnu správu aj hospodársku sféru – akciovky a eseročky. Máme vyše 600 fondov.
Čo je podstatnou náplňou vašej práce?
Naša hlavná robota je, že archív preberá, eviduje, sprístupňuje a ochraňuje archívne kultúrne dedičstvo. Pramene musíme zaevidovať a uložiť. Hlavná časť našej práce ale spočíva v sprístupňovaní. Keď by sme materiál napríklad Oravskej župy dali do 2‑tisíc škatúľ, musíme ich, dokument po dokumente, pozrieť a spísať. Z toho vznikne potom archívna pomôcka a keď príde bádateľ, na jej základe si môže vyžiadať konkrétny archívny dokument. Toto je základ našej bádateľskej agendy. Okrem toho v rámci správnej agendy vybavujeme žiadosti klientov o vyhotovenie kópií, výpisov, odpisov, potvrdení a informácií z archívnych dokumentov. Pripravujeme tiež pre klientov (predovšetkým zahraničných) rešerše, najmä genealogické. Venujeme sa tiež publikačnej činnosti. Na jednej strane sme vedecký ústav, ale aj úrad.
Sídlite na zámku, ktorý sa najviac spája s Jurajom Thurzom. Ten tu žil a pracoval ako uhorský palatín. Aký máte k nemu vzťah?
Juraj Thurzo je jedným z mojich favoritov. Je to spôsobené aj tým, že archív má sídlo v tomto objekte, kde Juraj vyrastal, žil aj zomrel. Ale je to aj jeho osobnosťou. Ja som strašne pyšná, že uhorský palatín, čo bol zástupca panovníka, sídlil u nás v Bytči. To má pre mňa veľmi veľký význam. Tým, že som archivár a opatrujeme písomnosti, ktoré sa vzťahujú na Thurza, dovolím si povedať, že už mám s ním taký dôverný vzťah. Poznám mnohé jeho myšlienky, činy, spôsob myslenia, rozhodovania, spôsob, ako bolo vedené hospodárstvo, poznám jeho názory v náboženských otázkach. Keby som ho dnes stretla, myslím si, že by sme si rozumeli. Už niečo o ňom viem. Celá doba renesancie mi je tiež veľmi blízka, aj čo sa týka architektúry, umenia. Je to živé, pre ľudí aj praktické. Už to nie je len o katedrále, ale už je to aj o domácnosti, kuchyni, kúpeľni. No a, samozrejme, aj tento objekt pridáva k tomu, že Thurzo je „môj človek“.
Aký teda v skutočnosti bol?
V prvom rade treba povedať, že určite bol poplatný svojej dobe. Pretože tá doba ho vyformovala, dala mu vzdelanie. Už som sa stretla s tým, že keď poviem, že Thurzo bol vzdelaný, spravodlivý, tolerantný, tak mi mnohí oponujú, že bol aj krutý a bol mamonár. Áno, bol aj krutý. Vyniesol aj niektoré rozhodnutia, ktoré z nášho ponímania nechápeme. Ale v rámci poplatnosti svojej dobe nebol taký krutý, aký mohol byť. To, čo robil, je vždy s úprimnou snahou o spravodlivosť. Snažil sa o spravodlivosť. Okrem toho ho vnímam aj ako vzor mojej predstavy renesančného muža. Pod tým sa skrýva aj renesančný manžel, aj renesančný otec. Jeho vzťah s manželkou Alžbetou Coborovou bol dobrý, je vidieť, že si ju vážil, aj ju mal rád. Toto je navyše krása archívu, že vďaka nemu pochopíte, že veľká historická postava, Juraj Thurzo palatín, bol obyčajný chlap, ktorý mal rád manželku a svoje deti. Riešil bežné rodinné problémy, bál sa o nich. Ale pokiaľ nemáte možnosť spoznať archívne dokumenty, tak pre vás môže Juraj Thurzo byť iba veľký palatín niekde v učebnici. Poznám jeho korešpondenciu s manželkou a aj vďaka nej ho mám rada viac ako ostatné historické osobnosti. V Kremnici v mestskom archíve majú také motto: Tu mŕtvi žijú a nemí rozprávajú. Pre archív podľa mňa lepšia definícia ešte nebola vymyslená.
Aká bola v tej dobe Bytča? Bola renesančným mestečkom?
Za jeho doby mestečko určite dosiahlo zenit. Keď sa sem jeho otec sťahoval z Lietavy, budovali sa tu dve panstvá – Hričov a Bytča. Bytča prirodzene vyhrala. Objavovali sa remeslá, architektúra, zámok stavali Taliani, je sám osebe skvostom. Palatínova knižnica mala 800 zväzkov. Mala punc verejnej knižnice, využívať ju mohli aj profesori a študenti z gymnázia. Kniha bol vtedy naozaj cenný poklad. Viem, že sa tu hrávali divadlá, že pozýval hudobníkov z Bratislavy, Trnavy. Študenti tu mali divadelný spolok, o čom sa dozvedáme z thurzovských účtov. V neposlednom rade si myslím, že atmosféru v meste museli pozdvihnúť aj návštevy, ktoré tu ako palatín mal. Chodili sem naozaj významné osobnosti tej doby. Pre Bytču boli významné aj jeho kontakty s Wittenbergskou univerzitou. Ako mecenáš podporoval šikovných študentov, mohli tam študovať. Myšlienky reformácie v cirkvi, aj toto je dopad určitej kultúry, ktorá sa tu musela nejako prejaviť. Thurzovská Bytča bola významným mestom a moji kamaráti historici s nadsádzkou hovoria, že v tej dobe sme boli hlavným mestom Uhorska. Až tak ďaleko od pravdy nie sú. Bytča, vďaka tomu, že tu býval palatín, mala veľký význam.
Dnes sa ale zdá, že jeho osobnosť nevyformovala ducha tohto mesta.
Ja si myslím, že sme na Juraja Thurza celoplošne akoby zabudli. Verím, že veľké percento miestnych by vedelo, že zámok je jeho. Už menšia časť by vedela, kto bol, čo bol. Ale tie kultúrne a životné záležitosti by ľuďom veľmi známe neboli. Možno to priniesol prirodzený vývoj. Keď Thurzovci vymreli, prišiel Esterházy, po ňom Popper a Thurzo odchádzal do zabudnutia. Niekedy mám pocit, že povedomie budujeme len my, tu v archíve.
Mnoho ľudí sa viac stotožňuje s Tisom ako s Thurzom. Prečo?
Generácia, ktorá Tisa zažila, tu stále ešte žije a sú to veci, ktoré sa ich bytostne dotýkajú. Zaujíma ich to viac ako to, že tu niekedy v 17. storočí žil palatín.
Vy však musíte mať profesionálny nadhľad.
Áno. Pretože dejiny tvorí každý, či je dobrý alebo zlý. Ja by som nemala velebiť Thurza na úkor, napríklad, Palárika. Nemôžem povedať, že do archívu nezoberiem písomnosti OV KSS. Komunisti tu miesto majú, lebo tvorili dejiny. Keď sa kedysi neučilo v škole o Štefánikovi, tak v archíve Štefánik bol. Archivár nemôže byť politicky vyhranený.
Je podľa vás možné nadviazať v myslení ľudí na Thurza a jeho dobu?
Dnešným ľuďom môžeme poskytovať informácie. Slovo renesancia znamená oživenie. Ja som večný optimista. Verím, že v každom je len to dobré a potom bývam často sklamaná. Neviem, či je možný takýto renesančný prerod. Pre mňa by bolo víťazstvo to, keby si aj Bytčania uvedomili hodnotu, čo tu Thurzo vytvoril a že si zaslúži úctu. Bojím sa však, že do myslenia ľudí sa to nedá nejako implantovať. Každopádne by mali vedieť, že Bytča mala takéhoto človeka.
Zámok zvonka nie je v dobrom stave.
Mala som tu jedného Američana. Keď prišiel, bol úplne bez dychu a povedal mi, aby sme ho v žiadnom prípade neopravovali, pretože takto sa môže každý pozrieť, aký v skutočnosti zámok bol. Málokto je taký, že si dokáže odmyslieť, že sa napríklad lúpe stena, ale vidí, aký je to skvost. Mali by sme byť pyšní na to, že ho tu máme. Je to umelecké dielo, ktoré tu stojí viac ako 500 rokov. Ľudia často vidia len to, že je ošarpaný a mňa to niekedy hnevá.
Veľkou témou pre Bytču je obdobie II. svetovej vojny, deportácie Židov, arizácia majetku.
To je jedna samostatná etapa, ku ktorej v archíve nemáme veľa podkladov. Je to veľmi tragická téma. Podľa môjho názoru téma veľmi mladá. Ešte by sme mali počkať so závermi a hodnoteniami. Nemáme ešte ten správny odstup. Bolo to hrozné, tragické, nemalo to byť od základu fašizmu. Ale hodnotiť to, čo sa udialo u nás v Bytči, na to sme ešte príliš mladí. Ale my v archíve k prezidentovi Tisovi ani nemáme veľa materiálov. Len kúsok pozostalosti Dr. Žabkaya, ktorý ho obhajoval.
Na jednej strane súhlasím s tým, že vynášať teraz súdy by bolo veľmi neobjektívne. Ale zas je tragédia, keď sa tvárime, že to neexistovalo. Ako sa to deje u nás. Tu sa o Židoch nevie, najmä v mladšej generácii.
Mladým uniká význam holokaustu. Židia boli významnými obyvateľmi Bytče. Postavili priemysel... Zrazu zmizli a ako keby vôbec neexistovali.
Možno že to niektorým ľuďom vyhovovalo. Ja som zas, naopak, poznala napríklad pána Gondžára, bol to úžasný človek. Chodieval k nám do archívu, študoval tu. Bol to veľmi rozhľadený a príjemný pán. Raz mi doktor Kočiš podal fascikel a povedal, že toto treba odložiť a odporučil mi, aby som si to prečítala. Ja som to zhltla. Netušila som, že pán Gondžár s manželkou s nasadením života skrýval Ganzlerovcov. Absolútne som netušila, že bol vyhlásený Spravodlivým medzi národmi. Prečo mi napríklad tento príbeh nikto nikdy v škole nepovedal? A nevedeli sme nič o Schwarzovi, Královi a ďalších a ďalších?
Michal Filek
Snímky Ľubo Bechný
