Pre predstavenie: Cesty a aspekty zajtrajška je zbierka ôsmich projektov, ktorých autormi sú architekti Viera Mecková a Ľudovít Kupkovič a výtvarník Alex Mlynárčik. Na ich tvorbe pracovali od roku 1968 do roku 1994. Návrhy sú vyňaté z reality socialistického režimu, kedy bola tvorivá činnosť architektov obmedzená takmer len na výstavbu katalógových panelákov a sídlisk. Niet divu, že v časoch normalizácie ich voľnočasovú tvorivú aktivitu považovali za nenormálnu. Tak to vtedy bolo so všetkým novým, iným a nekoncepčným, čo sa vymykalo predpísaným šablónam.
I dnes je však tento projekt považovaný za nadčasový. Navyše získava pomyselný punc odvahy za to, že vznikal v dobe, kedy bol odkázaný na vlastné tvorivé túžby autorov. Nevznikli na objednávku, nikto za ne nezaplatil a tvorcovia na nich pracovali bez vízie, že ich niekto niekedy zrealizuje. Ich odmenou bola radosť z toho, že si môžu slobodne „uletieť“. Napriek tomu, ich realizácia nie je úplná utópia. Všetky návrhy sú tak dôsledne prepracované, že by sa dali dnes realizovať, alebo by mohli byť minimálne inšpiráciou.
Z túžby po slobodnej tvorbe
Skôr než sa dostaneme k zámeru týchto projektov, treba objasniť spoločenskú klímu a pracovné zázemie, v ktorom jeho tvorcovia pôsobili. Viera Mecková a Ľudovít Kupkovič boli v 60-tych rokoch mladí architekti, pracovali v štátnom podniku Stavoprojekt. „Vtedy neexistovalo, že architekti fungovali ako samostatné subjekty. Všetci odborníci z oblasti stavebníctva boli zamestnaní v štátnych firmách. Ich nosnou úlohou bola bytová výstavba a vybavenosť, ktorá s tým súvisela – školy, škôlky, obchody, atď. Boli to povojnové roky, kedy sa rozvíjal socialistický štát a potreboval veľa bytov pre ľudí. Tá bytová otázka je vlastne dodnes problém,“ zamýšľa sa Ľudovít Kupkovič nad vtedajšou situáciou.
Výsledky stavebnej činnosti z tohto obdobia máme pred očami každý deň. Bývame v nich. „Úlohou architekta nebola nejaká výrazná tvorivá činnosť, ale navrhnúť sídlisko s panelákmi a súvisiacou vybavenosťou. Projekty boli viazané na prísne pravidlá. Iba pár percent z činnosti Stavoprojektu tvorili unikátne stavby ako napr. kultúrne domy alebo kiná, ktoré tvorili tí najlepší a vybraní architekti. Ale inak sa zameriaval na opakovanú a jednotvárnu bytovú výstavbu. To bol základ činnosti architekta. Málo tvorivé a málo zaujímavé,“ dodáva. Nečudo, že keď sa zoznámili s Alexom Mlynárčikom, radi siahli k možnosti začať tvoriť niečo iné a slobodnejšie.
Vážený (nielen) v umeleckých kruhoch. Alex Mlynárčik.
V socialistickom plánovaní a projektovaní bola uzákonená takzvaná povinnosť 2%, čo znamenalo, že pri nákladoch na akúkoľvek stavbu financovanú štátom boli 2% z nákladov stavby určené na spoluprácu architekta s výtvarníkom. Preto sú z tohto obdobia dodnes zachované sochy, mozaiky a iné výtvarné diela na sidliskách, školách, v kultúrnych domoch či vo verejnom priestore. „Popri tom začala aj naša spolupráca s Alexom. Až to prišlo do bodu, keď Alex povedal, veď nerobme len to povinné, dajme sa na voľnú tvorbu. Niečo, v čom nás nikto nebude kontrolovať a k niečomu zaväzovať. Bola to snaha z našej strany pocítiť pri tvorbe závan slobody. Takže keď Alex prišiel s touto ideou, bez váhania sme sa pridali,“ spomína architekt.
Tajný projekt?
Hoci sa mnohí časom snažili definovať tvorbu skupiny VAL ako disidentskú činnosť, nebolo to tak. Bola to jednoducho túžba popri kvázi projektovaní prejsť na voľnú tvorbu. Pretože voľná tvorba v architektúre, to vtedy u nás neexistovalo. Alex Mlynárčik potvrdzuje: „Naša činnosť, naše myslenie, naše túžby, naša tvorba, to všetko malo pre nás veľmi veľký oslobodzujúci význam.“
Výtvarníci mali vtedy poloslobodnú polohu. Mnohí neboli nikde zamestnaní, socialistický štát sa „staral“ o výtvarníkov zavedením spomínaného pravidla 2%. Ako prišiel k nápadu realizovať projekty Cesty a aspekty zajtrajška Alex Mlynárčik a prečo inklinoval k architektúre? Je predsa výtvarník. „Áno, ale bláznivý,“ hovorí o sebe so smiechom. Nezniesol diktát a krivdy režimu, už na strednej škole sa prejavila jeho duša rebela. V 16 rokoch tak sedel vo väzení za ilegálne prekročenie rakúskej hranice. Počas štúdia na vysokej škole sa mu predsa len podarilo cestovať na západ a druhým domovom sa mu stalo Francúzsko. „Veľa som cestoval, poznával som svetové výtvarné umenie a architektúru. Chcel som vidieť mnohé krásne stavby! Chcel som spoznať aj interiéry Niemeyerovej architektúry či mexického chrámu, atď. To nie je o tom, otvoriť si časopis a povedať si: aha, toto by bolo zaujímavé postaviť. Všetkým mladým ľuďom, výtvarníkom, umelcom všeobecne odkazujem: robte to, čo chcete, maľujte trebárs slovenské drevenice. Ale najprv cestujte, učte sa jazyky a spoznávajte svet.“
Heliopolis – idealistický, ale ideálny
Práve skúsenosti zo sveta mali veľký vplyv na tvorbu niektorých koncepcií projektu VAL: Národné zhromaždenie Argillia na tichomorskom ostrove Bora-Bora, Sheraton hotel Babylon alebo Antarctica, Novozélandská Scottova základňa na Antarktíde.
Veľmi zaujímavý je azda Heliopolis, olympijské mesto vo Vysokých Tatrách. Prstenec umiestnený medzi štítmi nad dolinou Žabích plies. Podľa tvorcov vznikol ako reakcia na civilizačný proces, ktorý odkrajuje nedotknutej prírode stále viac priestoru a spôsobuje čoraz naliehavejšiu potrebu riešenia s využitím nových nekonvenčných foriem. Heliopolis vznikol ako centrálne mesto Vysokých Tatier so štruktúrou vtáčieho hniezda. „Dlhé roky počúvame nariekanie, ako sú Tatry zanedbané, zničené odpadom a kadejakou nekontrolovanou výstavbou. Na to sme reagovali zdanlivo nerealizovateľnou, ale ideálnou myšlienkou: vyčistime Tatry od všetkého balastu a vytvorme jedno centrum, kde bude všetko, čo ľudia potrebujú mať v Tatrách, sústredené elegantne na vrcholoch kopcov. Je to idealistická, ale dobrá myšlienka pre budúcnosť. Možno sa toho niekto raz ujme a uplatní naše návrhy v realite,“ vyjadril sa architekt Ľudovít Kupkovič.
Ľudovít Kupkovič stojí za mnohými významnými stavbami. Napríklad i za športovou halou na Bôriku.
Nie je náhoda, že Heliopolis vznikal v období, kedy sa na Štrbskom plese konali Majstrovstvá sveta v zjazdovom lyžovaní (1970). Tvorcovia navrhli pre Vysoké Tatry futuristické, no funkčné mesto spolu s ubytovaním každej kategórie, dopravným napojením a súvisiacou komplexnou technickou a spoločenskou vybavenosťou. Projekt obsahuje superzónu pre športoviská všetkých zimných disciplín, ktoré k Tatrám prislúchajú, zónu pre rekreáciu a turistiku, a najmä zónu ticha, čo mala byť prísne chránená rezervácia pre faunu a flóru. „Politici a rôzni experti zo životného prostredia dodnes rozoberajú zonáciu Vysokých Tatier. My sme mali v tom jasno už vtedy. Možno to charakterizovať ako idealistické, ale sú tu jasné stanovené funkcie, ako by sa tie naše krásne Tatry dali organizovať. Keď sme ten koncept pripravovali, všetko sme konzultovali s odborníkmi. U hlavného architekta Mesta Vysoké Tatry sme diskutovali o vytváraní a vzťahoch jednotlivých zón. Nebolo to ušité horúcou ihlou,“ podotýka Kupkovič.
„Nechcem ti protirečiť, ale ja by som nepovedal, že to je idealistické. Pretože na to, aby sa tieto zonácie realizovali, netreba veľa. Na to treba len príkaz: toto je zóna pre zvieratá. Veď sa len pozrime na Belianske Tatry, ktoré sú prísnou rezerváciou pre faunu a flóru,“ preberá slovo Alex Mlynárčik, ktorý má k Tatrám obzvlášť blízky vzťah. Jeho otec Mikuláš Mlynárčik bol jedným zo zakladateľov slovenského horolezeckého spolku JAMES. „Koncepcia Heliopolis vyplýva z mojej minulosti. Moji rodičia boli horskí ľudia, milovali Tatry. A ja som bol od malého decka nadšený Lomnickým štítom. Vždy som si hovoril, že bol geniálny nápad postaviť tam observatórium. Má to veľký význam, a je to nádherné,“ dodáva.
Chceli si uctiť E. A. Cernana
Vo svete sú projekty VAL viac ocenené ako na Slovensku. „V roku 1999 sme mali významnú a bohato navštevovanú výstavu v Benátkach. Najmä mladí ľudia boli nadšení, obdivovali jedinečnosť našich návrhov. Slovensko ešte nedozrelo na úvahy či realizácie podobných krokov do budúcnosti. Nás troch považovali technici zo Stavoprojektu za rojkov, bláznov,“ spomína Alex Mlynárčik.
Boli by predsa len prekvapení, keby chcel niekto ich projekty zrealizovať? Ľudovít Kupkovič: „To by bolo úžasné a milé prekvapenie. Keď som bol nedávno v Dubaji v najvyššej budove sveta, s nadšením som skonštatoval, že naše projekty sú realizovateľné. Videl som tam podobnosť s posledným projektom VAL Babylonská veža. A vo svete sú aj ďalšie podobné realizácie. V šesťdesiatych rokoch to mnohí brali ako nejakú fantáziu a chiméru, ale dnes je to realita.“
Je však projekt, ktorý by podľa autorov mohol byť realizovateľný na Slovensku: Pocta nádeji a odvahe – pamätník E. A. Cernanovi. Predstavme si ho: guľový objekt priemeru 20 m na vrcholovom plató vo Vysokej nad Kysucou sa vznáša nad povrchom. Pod ním je v pologuľovej priehlbine priemeru 20 m umiestnený plameň - symbol večnosti, premeny a pohybu. „Toto by bolo skvelé prepojenie so svetom. Eugen Cernan mal otca pochádzajúceho z Vysokej nad Kysucou a mamu z južných Čiech. Takýto monument by určite ocenili aj zo zahraničia. My sme to chceli predostrieť aj ako slovensko-americkú a česko-slovenskú vzájomnosť. Lenže vtedy boli všetci pyšní len na slovenského kozmonauta Vladimíra Remeka. Keď tu bol E. A. Cernan na prvej návšteve, štát mu zavesil na krk eštebákov, pretože bol Američan. On sa však veľmi rád stretol so svojimi krajanmi, bol veľmi hrdý na svoj slovenský pôvod. Keď prišiel druhýkrát, po prevrate, zrazu dostal štátne vyznamenanie a vítal ho prezident. Kysučanom ani nedopriali sa s ním poriadne zvítať,“ vracia sa v čase Alex Mlynárčik.
Ľudovít Kupkovič ho dopĺňa: „Eugen Andrew Cernan zapísal do pamätnej knihy vo Vysokej nad Kysucou vzácne slová: Nádej je odvaha. A tak sme jeho slovami nazvali aj tento pamätník.“
Expozícia by mala v tomto roku putovať tiež do Francúzska, do Marseille.
Projekt VAL akoby prišiel na svet v nesprávnej krajine. „To je pravda, a v nesprávnej dobe. Dnes sa podobné projekty realizujú. Nie naše a nie u nás, ale napríklad v Arábii, kde sú na to dokonalé technické a finančné podmienky,“ hovorí výtvarník, ktorý 54 rokov prežil vo Francúzsku.
Prvá výstava VAL Cesty a aspekty zajtrajška sa uskutočnila v roku 1977 v Galérii Lara Vincy v Paríži. Vtedy ju do Francúzska tajne prepašovali herci žilinského bábkového divadla.
V Žiline bola vystavovaná iba raz, v roku 1997. Aktuálne v Galérii SRo v Bratislave v takzvanej „obrátenej pyramíde“ prezentuje tvorcov skupiny VAL. Následne sa galéria má zrušiť. Žilinčania, využite príležitosť, navštívte túto jedinečnú výstavu. Galéria je otvorená cez pracovné dni v čase po-ut 12:00-17:00, str 13:00-18:00, štv/pia 12:00-17:00. Víkendy: zatvorené.
VAL - CESTY A ASPEKTY ZAJTRAJŠKA
HELIOPOLIS – OLYMPIJSKÉ MESTO (1968 – 1974)
Centrálne mesto pre celý areál Vysokých Tatier, ktorého štruktúra vtáčieho hniezda je v kontraste voči členitej arabeske horských hrebeňov. Hmota leží na hrebeni, ktorý sa načína na severe Siedmimi granátmi, prechádza Nižným Žabím štítom k južnému oblúku a cez Vyšný Žabí štít sa vracia na východnú časť severného záveru na Mlynár a Skorušniak. 60 podlaží Heliopolisu sa delí do troch zón - obytnej, spoločenskej a zóny infraštruktúry a mestskej údržby. Projekt však ráta aj s celkovou zonáciou národného parku a okrem oblastí pre zimné športy či turistiku a rekreáciu, bazíruje aj na vytvorení prísnej rezervácie tatranskej fauny a flóry.
AKUSTICON
Objekt vysoký 18 metrov je kinetická koncertná sieň. Samotnú realizáciu koncertu vytvára publikum, ktoré sa pohybuje po vzostupnej a zostupnej špirále. Vnútorný priestor pretína sústava reagujúcich svetelných lúčov. Samotný pohyb sa pritom odráža v reakcii hlavného oscilátora. Výšky a druhy tónov, ktoré vyvoláva svetelné prerušenie (ich sled a vzájomná súvislosť medzi pohybom oscilátora a drobných svetelných lúčov), je vec skladateľa, ktorý má možnosť naprogramovať vlastný hudobný zámer.
POCTA NÁDEJI A ODVAHE – PAMÄTNÍK E. A. CERNANOVI
13 metrov nad zemou sa trvale vznáša pneumatický guľovitý objekt s pozláteným povrchom, ktorý je naplnený ľahkým plynom. Nachádza sa na vrcholovom plató vo Vysokej nad Kysucou (831 m.n.m.). Na jeho dne je umiestnený plameň – symbol večnosti, premeny a pohybu. Zafixovanie objektu v priestore je riešené pomocou goniometrických regulátorov elektromagnetického systému.
ISTROPORT – PRÍSTAV NA DUNAJI
Ide o trojicu vertikálne postavených ovoidných objektov, ktoré na seba nadväzujú. Istroport predstavuje mesto v meste, avšak s kapacitou 120 tisíc obyvateľov a zázemím, ktoré im poskytuje, je úplne nezávislé. Disponuje obytnou zónou vo všetkých troch objektoch, vedecké a výskumné pracoviská, administratívu, spoločenskú vybavenosť i nemocnicu.
ANTARCTICA – ĽUĎOM, KTORÍ MAJÚ ODVAHU HĽADAŤ
Novozélandská Scottova základňa v Antarktíde a tam pamätník vysoký 25 metrov. Kruhová základňa (9,5 m) pozostáva z dvoch polokužeľov – jedného vyššieho a štíhlejšieho a druhého nižšieho, na širšiej základni. Obidve hmoty sú rovnako veľké a predstavujú bytostnú realitu Amundsena a Scotta. Medzi nimi je vertikálna štrbina, ktorá vymedzuje v základni prechodovú pasáž so schodmi. V strede pasáž obchádza kruhové plató preťaté plastikou zlatej kompasovej strelky smerujúcej celú kompozíciu na juh k pólu. Po stranách strelky vynikajú mená jeho objaviteľov. Na pamätníku sa však rozvíja aj špirála mien všetkých antarktických bádateľov (necháva si priestor aj pre tých budúcich). Technológia navrhovanej konštrukcie počíta s extrémnymi poveternostnými podmienkami.
SCARABEA – VESMÍRNE MESTO
Orbitálna stanica pohybujúca sa po obežnej dráhe okolo Zeme. Zároveň sa otáča okolo vlastnej osi, nasmerovanej k Slnku, pre vytvorenie umelej gravitácie. Zdroj energie je Slnko. Mesto disponuje bývaním v podobe obytných buniek, s možnosťou priestorových premien, v smere horizontálnom i vertikálnom. Takisto by jeho obyvatelia mali možnosť využívať areál voľného času pre športy a promenády, centrum pre kultúru či Galileovu pasáž určenú pre optimálny prechod z priestorov umelej gravitácie do priestorov beztiaže.
NÁRODNÉ ZHROMAŽDENIE ARGILLA (1980 – 1994)
„Dnešný svet je neustále zraňovaný krutými vojnovými konfliktmi. Potrebuje porozumenie a zmierenie.“ Tento návrh predstavuje ustanovenie svetového parlamentu. Guľový objekt o priemere 230 metrov je zasadený na ostrov Bora Bora, do prostredia, ktoré je krásne a symbolické zároveň: ochranná hradba korálovej lagúny zadržiava búrlivé vody oceánu. Objekt obsahuje parlamentné zhromaždenia – hornú a dolnú snemovňu, ubytovacie, spoločenské i servisné priestory.
E – TEMEN – AN – KI – SHERATON HOTEL BABYLON
Desiatky umelcov sa snažili o spodobenie Babylonskej veže. Obraz E – TEMEN – AN – KI od Pietra Brueghela je azda jej najslávnejším stvárnením. Skupina VAL sa tomuto obdivuhodnému dielu snažila svojím projektom vtlačiť stopu modernej súčasnosti. Objekt Sheraton hotela Babylon tvorí Brueghelova veža (90 m) a nadstavba, kužeľovitý objekt, ktorý sedemkrát znásobuje výšku pôvodnej architektúry. Stavba o výške 630 metrov je ukončená žiarivým majákom.
Viera Mecková
- autorizovaný architekt Slov. komory architektov
Výber z realizácií:
- Konzervatórium Žilina 1982
- Termálne kúpalisko Rajec 1984
- Administratívna budova Žilina (Mestský úrad na Nám. Obetí komunizmu) 1987, Cena Zväzu slovenských architektov 1988
- Hotel Astória 1993
Ľudovít Kupkovič
- architekt, designér, fotograf v slobodnom povolaní, člen Slov. komory architektov
Výber z realizácií:
- interiér sobášna sieň Bytča (spolu s F. Kráľ)
- Športová hala Žilina, cena zväzu architektov 1986
- Interiér Dom umenia Fatra Žilina 1988 (spolu s Eichler, Choma, Mäkký)
- Interiér Bábkové divadlo Žilina 1990
- 5 publikácií fotoportrétov Žilinčanov 2007-2021
Alex Mlynárčik
- výtvarník
1959 – 1965 Vysoká škola výtvarných umení Bratislava
Akademie výtvarných umění Praha
1967 – slobodné povolanie, navrhol a realizoval 70 monumentálnych prác v architektúre, osobné i kolektívne aktivity voľnej tvorby realizuje najmä v cudzine, publikuje manifesty
1990 – 1991 – riaditeľ Galérie umenia v Žiline
1991 – 1992 poradca, zmocnenec ministra kultúry SR poverený založením Strediska slovenských umení v Paríži
