V Horúcom kresle Žilinského večerníka sme minulý týždeň privítali Jozefa Antošíka. Hovorili sme o papierňach, futbale aj Rybe. Chcete napríklad vedieť, prečo predal Tento, kúpil Rybu a vyhodil Pavla Vrbu? Čítajte.
O divácke otázky nebola núdza.
Vaša profesionálna kariéra je spojená s papierenským priemyslom, konkrétne so žilinskou spoločnosťou Tento. Nie ste však rodený Žilinčan. Ako ste sa dostali k tejto práci?
Vyrastal som v Lovinobani, narodil som sa v Rimavskej Sobote. Oženil som sa však so Žilinčankou. Študovali sme na rovnakej vysokej škole v Bratislave. Manželka študovala na chemicko-technologickej fakulte odbor celulóza a papier. Ja som mal špecializáciu ekonomika a riadenie chemického priemyslu. Ešte počas štúdia sme sa zobrali a tak som ju nasledoval do Žiliny.
Po čase ste sa stali majiteľom spoločnosti Tento. Ako k tomu prišlo? Odkiaľ ste mali potrebný kapitál?
Ja som od vysokej školy pracoval v Chemicelulóze. V roku 1990 ma zvolili za riaditeľa fabriky. Podnik mal obrovské problémy už za bývalého režimu. Kedysi postavili celulózku mimo mesta a mesto postupne prišlo k fabrike. Je to silne chemický priemysel, takže to bolo ekologicky neprijateľné, pretože fabrika znečisťovala ovzdušie a jej ďalšia prevádzka v meste nebola možná. Často som počúval ponosy obyvateľov Vlčincov, ktorí na zápach a prostredie dosť negatívne reagovali. Netýkalo sa to však len Chemicelulózy, ale aj PCHZ. Bola to koncentrovaná priemyselná zóna. Bolo mi jasné, že v novom prostredí trhového hospodárstva fabrika nemá žiadnu šancu. Preto sme si dali za cieľ nájsť riešenie, ako technológiu odstaviť a nahradiť ju niečím iným. Dospeli sme k záveru, že by to mohla byť papiereň a že by sme namiesto dreva mohli spracovávať odpadový papier. To znamená z ekologicky negatívneho sa dostať do pozície ekologicky pozitívneho vplyvu na životné prostredie. Len pre zaujímavosť, fabrika od roku 1994 je schopná spracovať ročne 100‑tisíc ton odpadového papiera. V procese privatizácie sa angažovala jedna bratislavská skupina. Potrebovali manažéra, ktorý tomu rozumel. Tak som sa zo začiatku stal malou súčasťou toho zoskupenia. Nikto na Slovensku v tom čase nemal potrebný kapitál. Vyvinulo sa to tak, že na konci 90. rokov som si požičal a vyplatil som svojich spoločníkov.
Bolo ťažké sa v tomto odvetví na Slovensku presadiť?
Každý, kto išiel po roku 1989 do podnikania, išiel do rizika. Najväčším motívom pre mňa bolo, že som bol generálnym riaditeľom spoločnosti a cítil som zodpovednosť voči zamestnancom aj voči okoliu. Pretože je to významná fabrika, v regióne jeden z najväčších priemyselných podnikov. Dôležitá pre mňa bola aj ľudská stránka, podstatné bolo, aby sme fungovali tak, aby mali ľudia prácu a aby fabrika napredovala. Zaviedli sme modernú technológiu. Harmanecké papierne mali v tom čase 90 % trhu, ale pre nás to bolo motivujúce. Výsledok bol taký, že v priebehu 8 rokov sme ich predbehli a stali sme sa lídrom nielen na Slovensku, ale v strednej Európe. V roku 1989 priemerná spotreba hygienických papierov na obyvateľa v Československu bola 2,5 – 3 kg. Priemer západnej Európy bol 12 kg, čo je štvornásobný potenciál rastu. Dnes sa to potvrdzuje, pretože momentálne je SR na úrovni 8 kg, takže v priebehu 10 rokov sa spotreba strojnásobila.
Dá sa o vás povedať, že keď sa do niečoho vložíte, stanete sa na Slovensku lídrom. To platí aj o MŠK Žilina. Kúpili ste futbalový klub ako ďalší podnikateľský zámer alebo skôr pre potešenie?
Ani jedno, ani druhé. V zásade som v žilinskom futbale začínal v roku 1995, keď Žilina vypadla z 1. ligy a partia, ktorá sa chystala prevziať žezlo vo futbale, prišla za mnou do fabriky pred posledným zápasom o záchranu, ktorý hrali v Bardejove. Brali ma s tým, že určite vyhráme a zachránime sa. Skončilo sa to tak, že sme tam prehrali a vypadli sme. Tým sa začala moja funkcionárska éra. Vymenilo sa vedenie, mesto zobralo záštitu a Stano Griga, ktorý sa stal športovým manažérom, ma do toho vtiahol spolu s Jožkom Balažovičom a Milanom Šmehýlom. Sľúbil som im finančnú podporu a účasť vo výbore. Postupne sa to udialo tak, že v druhej lige sme uhrali druhé miesto a v roku 1996 sme postúpili späť do najvyššej súťaže. Jozef Štalmach, ktorý bol dovtedy predseda, povedal, že si na to netrúfa a zvolili mňa. Bolo to prekvapujúce, bol som dosť vyťažený v podniku, ale celé financovanie vtedy prebralo na seba mesto, takže to bolo jednoduchšie. Keď niečo robíte, musíte mať nejaký cieľ. Prvým cieľom bola záchrana, potom sme chceli zapracovať odchovancov a rozvíjať mládežnícky futbal. V sezóne 2000/2001 sme získali prvý titul, hrávalo veľa odchovancov. Stále to však pýtalo viac peňazí a namiesto toho, aby mesto prispievalo viac, lebo rozpočet rástol, tak sa stále menej a menej podieľalo na plnení rozpočtu. Trikrát za sebou sme sa stali majstrami, ale ja som často vnímal zásahy mesta do futbalu skôr negatívne. Samozrejme, finančná podpora bola pozitívna, no klub fungoval ako príspevková organizácia mesta. V tom čase sa však už všetky prvoligové kluby museli stať akciovými spoločnosťami. Tým pádom celá štruktúra zanikla a my sme sa rozhodovali, či nechať v klube menšiu participáciu mesta vo financovaní, no s veľkou právomocou v rozhodovaní. V roku 2004 som sa rozhodol pre alternatívu osamostatniť sa od mesta a zobral som si to na svoje plecia. Ale nebral som to ako podnikateľský zámer, ale skôr zo zodpovednosti voči ľuďom, ktorí tam pôsobili, voči hráčom, mládežníckym družstvám a voči fanúšikom.
Jozef Antošík ochotne odpovedal.
Takže čo dnes zarobíte v jednej firme, to vrazíte do futbalu.
K tomu nie je čo dodať, je to tak.
Ak by ste sa jedného dňa rozhodli, že už vás to nebaví, tak by bol so žilinským futbalom koniec?
Je to riziko. Takých príkladov je viac, napríklad Košice, Inter Bratislava, Nitra, Banská Bystrica. Je to riziko, ktoré je veľké. Otázka je, dokedy sa to dá takýmto spôsobom robiť a či spoločenská objednávka na futbal je, alebo nie je. Ukazuje sa, že spoločenská objednávka na Slovensku nie je. Žilina je typickým príkladom. Kým sme nemali takúto úspešnú sériu reprezentácie, tak sme nevedeli naplniť štadión ani so silnejšími tímami, ako je Macedónsko. Slováci idú za úspechom. Myslím si, že všade vo svete je to tak, že kluby sú vo vlastníctve súkromných právnických osôb, ale stále existuje určitá synergia, prepojenie na regionálne viaczdrojové financovanie. Či to je samospráva, alebo sú to inštitúcie, ktoré podporujú šport. Bohužiaľ, na Slovensku to nefunguje.
Do akej miery môže byť súkromný futbalový klub sebestačný? Do akej miery môže vygenerovať zdroje na to, aby si zarobil na svoju činnosť? Aj vy ste sa pred pár rokmi začali viac zameriavať na výchovu mládeže, vlastných odchovancov. Je to s cieľom predať ich a získať prostriedky na chod klubu?
Do finančnej krízy v rokoch 2008 a 2009 sme dosť čerpali z predaja hráčov. Potom však ubudli v celej Európe peniaze aj vo futbale. Odvtedy je zložité z tohto teritória predať hráča do zahraničia. Dnes je na trhu prebytok hráčov, ktorí sú top kvalitní a nemajú kontrakty. Pre nás sú však neprístupní, lebo ich finančné očakávania sú niekoľkokrát vyššie, ako je slovenský štandard. Ja by som ale nepovedal, že som zmenil filozofiu. Ja som mal svoju stratégiu od začiatku. Tá je založená na tom, že Žilina je malé mesto a my nedokážeme vychovať a získať v troch ročníkoch za sebou takú kvalitu detí, z ktorých by sme vychovali kvalitnú jedenástku. Dnes máme každý ročník pokrytý dvadsiatkou hráčov, ale potrebujeme to doplniť o najkvalitnejších dostupných hráčov v rámci Slovenska. My sme si však potrebovali na začiatku urobiť imidž klubu a ten sme si urobili tým, že sme boli trikrát majstri. To nám umožnilo, že sme po roku 2004 začali budovať akadémiu. Myslím si, že ju máme najkomplexnejšiu aj vrátane vzdelávania. V Závodí máme od piatej triedy ZŠ jednu triedu v ročníku obsadenú len futbalistami. Na športovom gymnáziu a učilišti na Rosinskej máme 85 chlapcov, čiže viac ako polovicu študentov. My sme tieto atribúty dali dokopy a sme celkom dobre pripravení na stav, že sa už nedá očakávať, že na trhu predáme hráča ako Tomáš Hubočan, za ktorého sme dostali peniaze, ktoré sú v dnešnej dobe pri prestupe hráča zo Slovenska nepredstaviteľné. Jednoducho si musíme chlapcov vychovať a pokúsiť sa ich v mladom veku integrovať do seniorského družstva. Najlepších predať a nahradiť ich zase z vlastnej základne. Ročník 1996 je celkom dobrým príkladom systematickej práce. V roku 2006 to boli desaťroční chlapci, z ktorých Vavro, Kadlec, Čmelík, Káčer a Slaninka boli stále v reprezentácii, boli na ME sedemnásťročných aj na MS devätnásťročných minulý rok v Dubaji a v súčasnosti sú štyria v A‑tíme a hrávajú pravidelne. V devätnástich rokoch sa dostali do reprezentácie 21‑ročných, Vavro a Kadlec hrali naposledy celý zápas. Ukázali sme, že je to možné. Samozrejme, nebudeme vedieť každý rok vygenerovať 5 – 6 top hráčov. Ale takéto isté parametre majú aj hráči narodení v rokoch 1995 aj 1997 a v každom ďalšom ročníku chceme vychovať 2 – 3 hráčov, ktorých sa budeme snažiť implementovať do prvého mužstva. Preto sme sa snažili, aby sme sa s B‑tímom dostali do 2. ligy. Súťaž 19‑ročných na Slovensku totiž nemá úroveň. Dokázali sme, že naši chlapci už v 16 môžu hrať medzi dospelými. Myslíme si, že druhú ligu môžeme hrať s grom chalanov zo staršieho dorastu a doplníme ich o tých, ktorí sú súčasťou širšieho kádra A‑družstva a pravidelne nehrávajú. Tým chceme urýchliť adaptáciu mladých hráčov na seniorský futbal a dostať ich do A‑čka. Toto je projekt, na ktorom sme robili 10 rokov a verím, že v roku 2016 budú prvé významnejšie medzinárodné úspechy. Či už také, že MŠK dosiahne úspech v Európe, alebo sa niektorí hráči dostanú do nejakého špičkového mužstva.
Do výchovy mládeže dávate veľa peňazí. S akým cieľom?
Na to je veľmi ťažká odpoveď. Každý máme nejaký spôsob, ako napĺňať vlastnú životnú cestu. Rodičia ma vychovali tak, že keď niečo robím, snažím sa to robiť naplno. Som súťaživý typ. Či už v práci, alebo v manažovaní športu sa snažím veci robiť najlepšie, ako viem. Aby sme spolu s tímom využili naše schopnosti a zázemie najlepšie, ako vieme. Keď prácu robíte kvalitne, výsledky musia prísť. A aký cieľ som si stanovil? Futbal je práca s ľuďmi. Vo fabrike je vyvážený podiel medzi ľudskými zdrojmi a technologickými zariadeniami. Vo futbale musíte mať podmienky, ale tie tvoria 10 % a 90 % závisí od futbalistov. Od ich potenciálu. Dnes je to už hlavne o psychológii. Tréneri sú dobrí manažéri, psychológovia, vedia futbalistov strhnúť, motivovať, vytvoriť tím...
Takého človeka ste našli v súčasnom trénerovi Adriánovi Guľovi?
On je významnou súčasťou nášho projektu. Je dôležité, aby tím fungoval ako celok. Adrián Guľa je človek, ktorý je vhodný na naplnenie nášho programu. Je to bývalý futbalista, s obrovským entuziazmom, s osobným príkladom, s chuťou a s apetítom sa učiť a získavať nové skúsenosti. Chce, aby hráči všetko, čo robia, robili s plným nasadením. Samozrejme, nie vždy je s tým každý stotožnený. On k nám neprišiel náhodne. Keď sme v roku 2006 priviedli Pavla Vrbu, bolo to aj preto, že je odchovancom Baníka Ostrava, ktorý mal jednu z najlepších mládežníckych akadémií. S ním sme začali dávať dokopy filozofiu akadémie. Vrba mi vtedy povedal, že Adrián Guľa je človek, ktorý má obrovský ľudský potenciál byť raz úspešným mládežníckym trénerom a potom trénerom seniorov. Adrián vtedy ešte chcel hrať. Keď začal trénovať v Trenčíne, prepracoval sa v priebehu niekoľkých mesiacov od mládeže až k dospelým. Keď potom prišiel, tak to bolo na tretí pokus. Aj Adelar tu bol len preto, že sme boli už s Adriánom dohodnutí, ale Trenčín ho nechcel uvoľniť. Ani on nechcel odísť, aby nesklamal Trenčanov. Keď prišiel po dvoch rokoch, urobili sme päťročnú zmluvu. Začiatok bol ťažký. Chvalabohu, že sme ho prežili bez nejakých veľkých strát. Deviate miesto nebolo veľmi vhodné, ale uplynulá sezóna ukázala, že sme sa rozhodli dobre a že cesta je správna. Verím, že Adrián Guľa zostane nie 5, ale 10 rokov.
Keď prišiel, dali ste mu 2 roky na to, aby mužstvo prebudoval, ale potom budete očakávať titul. Teraz príde tá sezóna. Trváte na svojich požiadavkách?
Už v minulej sezóne sa dal titul získať. Ale mužstvo ešte nemalo po športovej ani mentálnej stránke na to, aby ho získalo. Nadchádzajúca sezóna bude taká, kedy budeme chcieť, aby sme titul získali, ale na druhej strane bude sezóna oveľa vyrovnanejšia. Pretože či už Slovan, Trnava, Dunajská Streda, ale aj Ružomberok budú veľmi silní. Prospeje to k väčšej súťaživosti. V minulej sezóne sme nehrali ani žiadnu európsku kvalifikáciu, čo býva na úkor koncentrácie na ligu. Relatívne rýchlo sme vypadli aj zo slovenského pohára a sústredili sme sa len na ligu. Teraz to už tak nebude. Verím, že nejaké to predkolo prejdeme. Verím, že mužstvo bude potom silnejšie a budeme hrať ešte krajší futbal ako v minulosti.
Aké ciele si kladiete v Európskej lige?
Som ambiciózny, ale kvalifikačný model v Lige majstrov býva schodnejší ako kvalifikácia Európskej ligy. Hráči nemajú medzinárodné skúsenosti. My sme v tejto sezóne preferovali rizikový, útočný futbal. Som presvedčený, že sme mohli vyhrať ligu, keby sme hrali na výsledky. Hrali sme však kombináciu tiki‑taka s rýchlymi kontrami. Hovorím to preto, že nie je jednoduché meniť štýl doma a vonku. Toto bude najnáročnejšie zvládnuť, lebo hrať tak ofenzívne v pohárovej súťaži je dosť rizikové.
Prečo ste svojho času odvolali Pavla Vrbu?
Manažérske rozhodnutia sú niekedy aj intuitívne. Nemôžete mať filozofiu, že všetko urobíte racionálne. Niekedy nemáte na racionálne rozhodnutia čas ani dostatok informácií. V roku 2008 sme oslavovali storočnicu futbalu. Bývalí hráči chceli, aby sme zavolali Inter Miláno. My sme vtedy mali dobré mužstvo, hoci Pavel Vrba nebol celkom stotožnený s tým, že odišiel Pekarík, Šesták, Nemec, Vršič. Vznikol menší konflikt. Namiesto týchto hráčov prišiel Rilke, Piaček, Porázik a ďalší. Káder nebol taký silný, ale povedali sme si, že chceme postúpiť do skupinovej fázy európskej ligy aj pri príležitosti storočnice futbalu v Žiline. Ligu sme vtedy začali zle, prehrali sme v Banskej Bystrici a remizovali sme doma s Levski Sofia, ktoré bolo jasne lepšie. S Karolom Belaníkom sme sa snažili Pavla presvedčiť, aby sme išli do tých zápasov defenzívnejšie a aby dal šancu viacerým hráčom. On však chcel hrať stále s tými istými hráčmi a po prehre v Banskej Bystrici bolo mužstvo psychicky na dne. Na tribúne som videl Dušana Radolského, ktorý mi pomohol, keď som v roku 2006 začínal. On preferuje defenzívnu hru, na istotu. Dušan poznal žilinské pomery a bol skúsený aj z európskych súťaží. Spýtal som sa ho, či by si trúfal prejsť cez Sofiu. Povedal, že si trúfa a tak som sa intuitívne rozhodol, že tú zmenu urobím. V odvete v Sofii sme hrali so šiestimi obrancami, Adauto po jedinej strele na súperovu bránu z nemožnej pozície skóroval a postúpili sme prvýkrát v histórii do skupinovej fázy Európskej ligy. Teraz sa pýtam, či bolo pre našu reputáciu dôležitejšie, aby tu zostal Vrba, alebo aby sme takto proti Hamburgu a Slavii Praha oslávili storočnicu futbalu a hrali sme na Ajaxe, vyhrali na Aston Ville? S Pavlom mám dobré vzťahy, prvý telefonát, ktorý som urobil po víťazstve v Sofii, bol jemu. Taký je život.
V minulosti ste predstavili projekt obchodného centra Štadión. V akom je štádiu?
Projekt stojí a asi sa nikdy nebude realizovať v takej forme, v akej bol pripravený. Kým sme pripravili všetky papiere a povolenia, tak šikovnejší už stavali. Ďalšie obchodné centrum sa tu neuživí. Keby sme do toho projektu išli, tak jedno by skrachovalo, buď to naše, alebo iné. Ja som mal zahraničného partnera, ktorý chcel zažalovať SR za poškodzovanie záujmov zahraničných investorov. Ja som do súdneho sporu ísť nechcel, tak sme sa dohodli na tom, že vykúpim jeho podiel. Dnes ho vlastním. Možno za 5 alebo za 10 rokov tam niečo vznikne.
Pred niekoľkými rokmi ste Tento predali Fínom Metsä Tissue. Prečo?
Zavážil zdravý rozum. Fabrika má väčšiu pôsobnosť, ako je Slovensko. Len 15 % našich výrobkov sme predávali pre slovenský trh a zvyšok na export. V obchodných sieťach máte priestor na dodávku, musíte vyhovovať v cene, kvalite, dodávať načas. Neviete však ovplyvniť rozhodovací proces druhej strany. Oni vám nedajú žiadny právny záväzok, koľko tovaru zoberú teraz alebo o rok. Ak by bola kapacita závodu nevyužitá, bola by to ekonomická tragédia. My sme viac ako tretinu produkcie dodávali do Nemecka. Keby nám povedali Auf Wiedersehen!, tak by sme 25‑tisíc ton papiera mohli uskladniť na dvore, ale asi by sme ním zapratali celú Žilinu. Toto bol hnací motív k tomu, aby sme sa stali súčasťou nejakého nadnárodného koncernu, kde žilinská fabrika reprezentuje 15 %.
Zdalo sa, že vaším jediným zamestnaním bude futbal. Dlho to však nevydržalo. Pred dvomi rokmi ste vstúpili do projektu Ryba Žilina. Aký s ňou máte zámer?
Všetko má svoj príbeh. Keď som prišiel do Žiliny, tak som tam stretol Mariána Beniača, ktorého som poznal zo štúdia na vysokej škole. On potom odišiel do Ryby. Vedel som o firme veľa, moja generácia si pamätá, že treska sa stala fenoménom 70., 80. rokov. Ľudia, ktorí sa chceli rýchlo, dobre a lacno najesť, tak si dali tresku s rožkom. Pred piatimi rokmi ma Marián Beniač oslovil s tým, že cíti určité problémy, že to nejde tak, ako by si to predstavoval. Pred dvomi rokmi, keď som spoznal problém detailnejšie, som si povedal, že treska je jeden z pilierov potravinárskeho priemyslu. Zo štatistiky vyšlo, že 92 % slovenskej populácie konzumuje tresku, z nich 40 % pravidelne a 52 % nepravidelne. Prieskum ukázal, že kvalita išla dole, na trhu je veľa náhrad. Vidím v tom potenciál, treba tých 52 % presvedčiť kvalitou, obnovením pamäti, čo je jednoduchšie, ako získať ich na niečo nové. Okrem toho je treska zdravý produkt. Populácia potrebuje organicky rozpustný jód, ktorý máloktorá potravina, okrem morských rýb, obsahuje v takom veľkom množstve. To je aj dôvod, prečo ten šalát vznikol, keď si dvaja lekári povedali, že veľká časť populácie má problémy so štítnou žľazou a morské ryby boli drahé, tak vymysleli tresku v majonéze. Je zaujímavé, že je to typická špecialita, spĺňa všetky parametre výrobku, ktorý je chránený označením zaručená tradičná špecialita a pritom je založená na morskej rybe. Má to špeciálne atribúty. Ryba Žilina má celkom dobrú reputáciu a má potenciál. Určite si chcem aj sám sebe dokázať, že ešte viem aj niečo také urobiť. Máme koncept, chceli by sme získať označenie zaručená tradičná špecialita, čo nie je celkom jednoduché. Treba splniť množstvo kritérií. Musíme urobiť kopec zmien. Slovensko má momentálne spotrebu rýb 5 kg na obyvateľa za rok. Vyspelá Európa 25 kg a západná Európa 15 kg. Takže je to potravina, ktorá má obrovský potenciál a z hľadiska vápnika a jódu je dôležitá súčasť výživy obyvateľstva.
Horúce kreslo moderoval šéfredaktor Michal Filek.
Michal Filek
Snímky Jakub Žabka
