Počas oslavy prvých narodenín Kysuckého večerníka, mladšieho brata toho Žilinského, sme si do Horúceho kresla pozvali tri osobnosti. Azda najkomplexnejšieho slovenského výtvarníka Miroslava Cipára, predsedu ŽSK Juraja Blanára a bývalého slávneho futbalistu, dnes podnikateľa, Rastislava Michalíka. Veríme, že rozhovorom s nimi potešíme nielen Kysučanov.
Miroslav Cipár
Na čom práve pracujete?
To je ťažká otázka. Pracujem sústavne na svojej maliarskej práci, občas ilustrujem a občas prídem na pozvanie Večerníka.
Župan Juraj Blanár a výtvarník Miroslav Cipár.
Patríte medzi najkomplexnejších slovenských výtvarníkov. Čo si pod tým máme predstaviť?
Komplexnosť znamená, že do všetkého som zabŕdol. Tí, ktorí sú špecialisti na jednu disciplínu, sú lepší ako tí, čo zabŕdajú do všetkých. Preto hovorím, že som akýsi desaťbojár medzi špecialistami. Možno je to tým, že neustále sa potrebujem niečomu venovať.
Kde ste vyrastali? Ako si spomínate na detstvo?
Moje detstvo je až romantické. Niekedy mám dojem, akoby som hovoril nepravdu, ako by to nebolo moje detstvo, ale z literatúry. Narodil som sa na samote. Vedľa nášho domu bola len jedna budova, kamenná škola. Tam som chodil do piatej triedy. Potom pán učiteľ povedal, že som šikovný a mal by som ísť do školy. Ku vlaku bolo 5 kilometrov. Musel som ísť niekde do internátu, tak som išiel na gymnázium v Žiline. Býval som v Sirotári u sestričiek, s opustenými deťmi, so sirotami za veľmi biednych podmienok. Trpeli sme podvýživou. Museli sme dostávať lieky, aby sme sa z toho vystrábili.
Ťažkú dobu ste museli vypovedať svojím dielom.
Nie, to nie je priama výpoveď. Možno to bol len impulz. Nie som ten typ, ktorý tvorí zo zážitku.
Ktoré zo svojich diel si najviac vážite?
Všetky diela, ktoré autor spraví, sú jeho deti. Ťažko sa medzi deťmi dá hovoriť, že toto je krajšie, múdrejšie. Všeličo im odpúšťam a všeličo si na nich cením. Mnoho sa mi nepodarilo, veľa som spálil, premaľoval, lebo som ich nechcel mať na očiach.
Vraj nenávidíte práve ten moment, keď máte začať pracovať na novej veci. Radšej prerábate. Prečo je to tak?
Je to pochopiteľná vlastnosť. Psychológovia tomu hovoria strach z prázdna. Strach z bielej plochy, keď tam nič ešte nie je. Radšej mám, keď sa dá na niečo nadviazať.
Ktoré miesta na Kysuciach považujete za najkrajšie?
Všetky sú pre mňa veľmi milé. Ja som mal obrovský zážitok, keď ma Jaroslav Velička previezol na svojom aute po Javorníckom chodníku a videl som tie nádherné priehľady do krajiny. To je naozaj neuveriteľný chodník, je to také nádherné ako parky, krajina z Anglicka, Írska, ktorej chýba len to, aby sa lúky kosili.
Sú aj také miesta, ktoré ste zachytili vo svojej tvorbe?
Zatiaľ len jedno, vlastne udalosť a tou je Semetešská tragédia z 20. apríla 1945, kedy v našej osade zabili 21 mužov a vypálili osadu. Zachránil sa jediný, môj otec. Ja som to zažil, mal som 10 rokov. Urobil som obraz s názvom Sem. Ľubo Feldek totiž Semeteš premenoval na Sem sa teš.
Ako vznikajú vaše diela?
Inšpirácia nepríde len tak. Treba ju pozvať. Najlepšou inšpiráciou je práca. Keď sa človek usiluje, opakuje úsilie, bojuje s matériou, až vtedy sa realizuje moment AHA! To je krásny výraz, ktorý poznajú všetci vedci, keď prídu na nejaký zákon. To ale trvá dosť dlho. Niekedy to nechce a nechce prísť, alebo aj nepríde vôbec.
Navrhujete aj logá, ilustrovali ste množstvo kníh.
Vyrobil som logotyp aj pre Kysuckú galériu. Teraz budem mať výstavu v Prievidzi, kde budú zhromaždené všetky logá, znaky, symboly.
Umenie a kultúra u nás momentálne nefrčí. Ako sa cítite ako umelec?
Nie je to dobré. Vysoké školy chrlia množstvo absolventov, ale priestor pre ich uplatnenie je malý. Musia robiť úplne niečo iné. Kedysi boli plány, že potrebujeme toľkoto inžinierov, pretože máme toľkoto fabrík. Dnes akoby to nikoho nezaujímalo. Je mi ľúto strednej generácie výtvarníkov. Nemajú čo robiť, nemajú ani príležitostné zárobky a ani možnosť rekvalifikácie. Čo majú robiť, napríklad strážnika?
Práve vo vašom dome sa písalo prvé vyhlásenie VPN, len dva dni po 17. novembri. Nemali ste strach? Išli ste s kožou na trh.
Už bola dobrá situácia. V okolitých krajinách už boli oveľa ďalej. Bolo to jednoduché v tom zmysle, že šikovní ľudia boli opozične naladení. Nebol s tým veľký problém.
Aký je stav slovenskej spoločnosti?
Základné veci boli uskutočnené. Je treba v tom pokračovať, neuvažovať o cúvaní späť. To by bol nezmysel. Treba vrátiť sebadôveru, aby sme mohli urobiť odvážne kroky.
Čím nás prekvapíte nabudúce?
Budem sa snažiť pokračovať vo svojej práci. Robím obrazy s názvom Drevený svet Kysúc.
Juraj Blanár
Ktoré mestá a obce považujete na Kysuciach za najkrajšie?
Všetky.
Určite ste však všade neboli.
Naopak, navštívil som všetky pekné miesta. Je to aj moja práca. To, že som povedal všetky, hovorím úplne úprimne. Každé mesto má niečo, čo je jedinečné. Treba to len nájsť. Vybrať jedno najkrajšie by bolo alibizmom. Mne sa veľmi páči tu v Čadci. Čadca dýcha históriou, prešla mnohými zmenami a som presvedčený, že prejde mnohými zmenami. Buduje sa obchvat a v júli by mal byť odovzdaný do prevádzky. Črtajú sa tu ďalšie príležitosti na rozvoj. Mohol by som pokračovať ďalej. Turzovku založil jeden z najvýznamnejších rodákov z nášho kraja, palatín Juraj Turzo. Narodil sa tam aj jeden zo spoluzbojníkov Juraja Jánošíka. Rád si Kysuce prejdem aj na dvoch kolesách. Mnohí ma možno videli, že sa tu pohybujem na horskom bicykli.
Kysucká nemocnica patrí do zriaďovateľskej pôsobnosti ŽSK. V akom stave sa nachádza?
Nerád by som opisoval podrobnosti, lebo na to by nám nestačil časový priestor. Som veľmi rád, že Kysucká nemocnica sa stabilizovala a že sa nám podarilo množstvo investícií pre jej rozvoj. Spomeniem aj to, čo málokto vie, že investícia, ktorú sme pred niekoľkými rokmi realizovali na rekonštrukciu gynekologicko‑pôrodníckeho oddelenia, sa ukázala ako veľmi dobrá, pretože tu na Kysuciach sa rodí najviac detí. Spoločne s Oravou tak zachraňujeme demografický vývoj, ale aj z hľadiska kvality sa táto pôrodnica umiestnila na treťom mieste v rámci celého Slovenska, a to o niečom hovorí. Ale my sme pri tom nezostali a snažíme sa investovať do ďalších objektov, aby sme dobehli modernizačný dlh. Dnes hlavný pavilón zatepľujeme, vymenili sme okná, rekonštruujeme výťahy. Všetci, ktorí tam chodíte, vidíte, že ešte cítiť ducha z doby, kedy sa stavala. Využili sme projekt na zlepšenie tepelného hospodárstva. Čo je najdôležitejšie, aj samotná nemocnica robí veľa opatrení. Máme vlastnú lekáreň. Viete dobre, že za ministrovania pána Zajaca boli lekárne sprivatizované a zisk z nich išiel do vreciek súkromných podnikateľov. Dnes ide len do nemocnice a vďaka tomu môžeme nakupovať prístroje a robiť základné drobné investície, ktoré sú veľmi potrebné. Tu chcem poďakovať všetkým Kysučanom za to, že podporujú nemocnicu a v neposlednom rade musím povedať, že veľká vďaka patrí vedeniu nemocnie, zdravotníkom, lekárom, sestrám, lebo oni sú tí, ktorí vytvárajú pozitívnu atmosféru.
Je aj niečo, čo by bolo potrebné ešte urobiť?
Samozrejme, je čo zlepšovať. Keby som hovoril, že nie, nehovoril by som pravdu. Ale vieme o problémoch, snažíme sa ich riešiť a som presvedčený, že sme na dobrej ceste, aby sa naša Kysucká nemocnica rozvíjala.
Už sú teda aj lekári spokojní? Žiadne štrajky už nehrozia?
Tie neboli spôsobené nami. Boli spôsobené tým, že platby zo zdravotných poisťovní nie sú také, aby dostatočne kryli náklady lekárov. Aj v tejto oblasti sme urobili, myslím si, veľa práce. A dohody predovšetkým so VšZP sa posunuli dopredu. Ale sú tu aj zdravotné sestry a iný zdravotnícky personál, ktorý sa stará o chod nemocnice. Táto nemocnica je najväčším zamestnávateľom vôbec na Kysuciach, je tam zamestnaných viac ako 800 ľudí. Všetkým patrí vďaka za to, čo robia.
Krásna príroda a členitý horský terén sú predurčené na šport. ŽSK vytvára podmienky pre športovanie. Ako hodnotíte projekt Javorníckej magistrály?
Ako športovec to vítam. Bežkovanie, cyklistika, to je moje. Chýbalo nám niečo také, ako poznáme z iných krajín, a to udržiavaná bežecká stopa v podmienkach, kde sa udrží sneh dlhšie. Tá posledná nie, ale predchádzajúce zimy boli priam rozprávkové a boli sme svedkami toho, že aj záujem o tento šport je enormný. Ľudia si kupujú bežky a aj v letnom období túto magistrálu navštevujú. Je to viac ako 50 km peších a cyklistických chodníkov a v zime bežeckých trás, ktoré sú postupne napájané na českú stranu na Kasárne a rovnako aj v časti Melocík. Chceli by sme to podporovať ďalej a dostať ľudí do prírody, kde môžu načerpať sily. Cítime, že dnes je taká móda, že naši mladí chodia skôr na špacírky do obchodných centier. My, keď sme boli mladí, chodievali sme do prírody. Musíme vytvárať podmienky aj dnes a táto bežecká magistrála ich vytvára. Všetkých tam pozývam. Aj kysuckí umelci na ňu veľmi významne prispeli. Jedným z nich je aj pán Miroslav Cipár, ktorý v rámci magistrály vybudoval krásne umelecké diela. Urobili to nezištne a prispeli ku koloritu našich krásnych hôr. Budem rád, keď sa budú zapájať aj ďalšie obce.
V lete sú atraktívne cyklotrasy. Aké máte v tomto smere plány?
Cyklotrasy sú problémom predovšetkým z majetkoprávneho hľadiska. Pretože, ak chceme niekde vybudovať cyklotrasu, tak musí byť vysporiadaná majetkovo. Snažíme sa využívať cesty, ktoré sú dnes prístupné. Lesné, družstevné cesty, kde vieme urobiť dohodu, aby sa vedeli cyklisti zorientovať. Podaril sa aj taký husársky kúsok v Bystrickej doline, kde práve na telese lesnej úvraťovej železničky, ktorá kedysi premávala z Krásna nad Kysucou až na Oravu, do Lokce, sme vybudovali cyklotrasu, ktorá je mimo cesty, je čisto pre cyklistov, peších a v zime pre bežkárov a bola vybudovaná aj s použitím fondov EÚ. Odtiaľ už môžu ísť cyklisti do Oščadnice alebo Čadce. V tejto oblasti stále máme čo robiť, ale už aj tieto úspechy sú pekné. Tu chcem takisto všetkých pozvať, zoberte rodinu a choďte sa do Bystrickej doliny previezť. Na konci vás čaká unikátna lesná úvraťová železnička. Len dve také sú na svete v prevádzke. Jedna je v Peru a tá druhá tu na Kysuciach. Nazvali sme ju cyklotrasa zdravia, kde sa všetci zdravia.
Aj kultúrny turizmus prispieva k pohybu na čerstvom vzduchu. Napríklad skanzen vo Vychylovke.
Aj ľudia z Čadce boli pri zrode skanzenu vo Vychylovke presne pred štyridsiatimi rokmi, v roku 1974. Mali záujem, aby sa zachovala naša tradičná architektúra. Tu sa nežilo ľahko. Zamestnanie nájsť nebolo jednoduché a práve lesníctvo bolo významným zamestnávateľom. Dnes je skanzen vo Vychylovke významným miestom. Vybudovali sme tam novú železničku aj železničnú staničku, je tam aj expozícia. Dal by som do pozornosti aj múzeum, ktoré sme zriadili v Krásne nad Kysucou, kde máme v životnej veľkosti zrekonštruovaného mamuta. Na sútoku Bystrice a Kysuce sa našla skamenelina zubu mamuta. Je to úžasná vec. Snažíme sa k tomu prispieť aj rôznymi kultúrnymi podujatiami.
Treba povedať, že okrem pozitív je Achillovou pätou nevybudovaná cestná infraštruktúra. Dočkajú sa Kysučania sľubovanej diaľnice?
Toto je už taká obohratá pesnička, ale dnes už môžeme s istotou povedať, že sa podarilo to najdôležitejšie, aby tento úsek diaľnice mohol byť financovaný z fondov EÚ. Ja osobne som komunikoval s komisárom a presvedčili sme ho, že táto diaľnica spĺňa podmienky, aby mohla byť financovaná z fondov EÚ. Na sklonku minulého roka bol položený základný kameň na budovanie diaľnice Svrčinovec – Skalité, ktorý sa, mimochodom, začal stavať ešte v roku 1998. Sú tam štyri mosty, ktoré začínajú a končia nikde. Obchvat Čadce bude dokončený v júli a rovnako aj prípravné práce úseku Horelica – Bukov sa dostávajú do fázy, kedy bude vydané stavebné povolenie. Chvalabohu, že diaľnica D3 sa postupne bude stavať a budú to cítiť aj obyvatelia Čadce.
Kysuce sú známe bohatým folklórom. ŽSK podporuje mnohé súbory aj akcie. Ktoré z nich máte najradšej?
Súbory, ktoré fungujú dnes, sú žriedlom našej histórie a kultúry predkov. Všetky súbory, ktoré fungujú či už v Rakovej, Turzovke, Čadci a mnohé ďalšie, si zaslúžia veľkú úctu. Robia to na úkor voľného času a robia to skvele. Najznámejším súborom bol Drevár, ktorý aj dnes robí veľmi dobré meno na domácom aj zahraničnom poli. Snažíme sa ich zapájať do programov a prispievať im na obnovu krojov alebo podujatia. Na folklór na Kysuciach môžeme byť právom hrdí.
Ste známy tým, že pred zahraničnou dovolenkou uprednostňujete Slovensko. Kam sa vyberiete tento rok?
Plánujeme prejsť na bicykli opäť nejakú časť Slovenska. Uvidíme, či sa nám podarí Slovenský kras alebo nejaká časť Nízkych Tatier. Lebo tých trás na Slovensku máme veľmi veľa. Predovšetkým pre horské bicykle. Len treba nasadnúť a ísť. V našom kraji máme 2600 značených cyklotrás, čo je 1/4 všetkých značených trás v rámci Slovenska.
Dočítal som sa, že ako rodák z Trnového pravidelne jete žabacie stehienka.
Je to pravda. Nás Trnovčanov volajú, že sme Žabiari. Na sv. Juraja máme žabacie hody. Toto je tradícia, ktorá je hlboko zakorenená. Dokonca sa hovorí, že Francúzi sa naučili žaby jesť od nás. Stalo sa to tak, že keď Kutuzov vyprášil Napoleonove vojská pri Moskve, tak sa niektorí vojaci na úteku zastavili aj v Trnovom a naši predkovia ich nakŕmili žabacími stehienkami a tam sa to naučili. Doteraz to nikto nespochybnil, takže to môže byť aj pravda.
Čo by ste zapriali Kysuckému večerníku k jeho prvým narodeninám?
V prvom rade v dnešnej dobe, kedy kvalitná informácia sa váži zlatom, aby ste poskytovali dobré, overené informácie. Aby ste sa uchránili toho, že sa bude písať údajne, že vraj, pretože toho sú plné noviny. Ľudia už nevedia rozlíšiť, čo je pravda a čo nie. Ja poznám Večerník aj zo Žiliny a myslím si, že vašou snahou je, aby ste to zachovali a toto by som chcel, aby sa vám to darilo aj naďalej. Aby ste odolali tlakom a informácie si overovali, ako to robíte aj doteraz. Aby sa ľudia dozvedeli to najaktuálnejšie, aby vždy siahli po Kysuckom večerníku s radosťou a našli tam informácie, ktoré hľadajú. K tomu vám chcem popriať pevné zdravie, silné nervy a veľa dobrých čitateľov.
Rastislav Michalík
Aké je to streliť gól proti slávnemu Realu Madrid do brány, v ktorej stojí Iker Cassillas a proti vám hrajú Zidane, Raúl a Figo?
Je to príjemný pocit, ale zomlelo sa to tak rýchlo, že človek si to uvedomil až neskôr, s odstupom času.
Šéfredaktor Michal Filek a Rastislav Michalík.
O niečom takom sníva každý malý chlapec na Slovensku. Bol to aj váš splnený sen?
Určite, každý má svoje sny. Real práve v tom roku súťaž vyhral, bolo to asi najlepšie mužstvo na svete. My sme s nimi hrali vyrovnanú partiu, ale oni keď zapli, tak bolo poznať, že sú najlepší na svete. Potom to potvrdzovali dve alebo tri sezóny a Zidane s Figom boli vtedy fakt najlepší.
Bola to slávna éra Galacticov a vy ste doma podľahli len 2:3.
Áno, je to tak. Dlho bola remíza, asi 15 minút pred koncom dali víťazný gól a už sa nám nepodarilo vyrovnať.
Ako ste strelili vy ten najslávnejší gól?
Libor Sionko nahrával z pravej strany, mne to tak dobre skočilo, loptu som trafil z jednej a bol som rád, že to tam spadlo.
Do sveta ste sa vydali z Kysúc, kde ste pôsobili do pätnástich rokov. Ako si spomínate na svojich prvých trénerov?
Prvý tréner bol Paľo Homolák. Dal mi veľmi veľa a nielen on, ale aj všetci tréneri, ktorí ma viedli v mladšom a staršom doraste. Tam som si prakticky futbal osvojil a urobil rozhodujúce kroky. Pretože, ak to vtedy neurobíte, už je to ťažko neskôr doháňať.
Na Kysuciach vyrastajú veľké talenty. Práca s mládežou je teda na dobrej úrovni?
Je, ale v posledných rokoch to trošku upadlo. Peňazí nie je nazvyš. Našťastie sa nájde ešte vždy dosť detí, ktoré majú záujem, baví ich to. Hlavne ide o to, aby mali šancu sa presadiť.
Kto vás vo futbalovej kariére najviac ovplyvnil?
Asi rodičia. Keby ich nebolo, tak nehrám futbal.
Na sklonku kariéry ste sa vrátili do Čadce. Ste hrdý Kysučan?
Vždy som sa chcel vrátiť. Nebanujem to.
Máte na svojom konte viac ako dvadsiatku reprezentačných štartov. Na ktorý zápas si najradšej spomínate?
Asi najlepší zápas sme odohrali doma s Lotyšskom, vyhrali sme 4:1. Za trénera Dušana Galisa sme hrali baráž proti Španielom. Dobrý zápas sme odohrali aj v Rusku, kde sme remizovali 1:1.
K MS ste mali blízko, nevyšlo to. Nemrzí vás to?
Hrali sme baráž proti Španielsku, to bolo veľmi ťažké. Škoda, že sme dostali takého ťažkého súpera.
Potom si to chalani vynahradili v roku 2010 v Južnej Afrike. Vtedy už ste nereprezentovali?
Nie. Ale bol som rád, že chalani postúpili, lebo sa futbal prebudil. Zdá sa mi ale, že nám to skôr ublížilo. Lebo peniaze, ktoré mali ísť do mládeže a na rozvoj futbalu, sa minuli nevedno ako.
Hrávate aj dnes?
Ešte áno. Na Staškove piatu ligu.
Čo máte na Kysuciach najradšej? Ľudí alebo prírodu?
Najradšej mám prírodu. Ľudia sa dosť menia. Ale stále sú dobrosrdeční ako na celom svete. Všade máte dobrých aj zlých ľudí.
Ktoré miesta máte najradšej?
Oščadnicu. Na Veľkej Rači mám penzión RAMI. Ale celé Kysuce sú pekné.
Väčšina futbalistov chce po skončení kariéry trénovať. Vy ste sa dali na podnikanie.
Ja som trénovať nechcel. Máme dosť trénerov, hlavne mladšia generácia je celkom dobrá. Je rozdiel hrať futbal a trénovať. Tréner sa musí vysporiadať s dvadsiatimi rôznymi povahami v kádri. Hrať je jednoduchšie, prídete na tréning, veci sú nachystané, o nič sa nemusíte starať.
Ako sa vám darí v podnikaní?
Darí sa mi dobre. Ľudia chodia, znova sa vracajú.
Chodia aj slávni futbalisti? Koho by sme u vás mohli stretnúť?
Martin Škrteľ mi sľúbil, že keď získajú v Anglicku titul, že sa zastaví. Chodí každé leto. Bohužiaľ, titul nezískali. Keď som otváral, prišli chalani zo Sparty, Miroslav Baránek, Pavel Zavadil aj Kamil Čontofalský.
Venuje sa športu na Slovensku dostatočná pozornosť?
Áno, ale len pred voľbami. Všetci chodia s letákmi, ako strašne podporujú futbal, ale realita je úplne iná. Predbiehajú nás aj také štáty ako z bývalej Juhoslávie.
Aké máte ďalšie plány?
Budem sa venovať hlavne penziónu. Rád by som aspoň dva roky ešte zahral na Staškove. Potom by som pozval najlepších chalanov zo Slovenska a Česka, s ktorými som hrával, na zápas, a tým by som ukončil kariéru.
Čo by ste popriali Kysuckému večerníku k prvým narodeninám?
Hlavne, aby mali zamestnanci chuť pracovať, aby boli zdraví, aby ste mali veľa čitateľov.
Michal Filek
Snímky Anna Metlická
