Koronakríza vraj z vás spravila domáceho kutila, je to pravda?
Doslova som si upratal celú chalupu. Bývam v dome od roku 2012 a nejak sa mi to všetko nakopilo, potreboval som pretriediť si veci, poupratovať pivnicu, dať dokopy záhradu. Najlepšie bolo, keď som mal voľný deň a pršalo, vtedy ma to najviac bavilo. Ten náš život cyklistov je rýchly, niekedy sa doma mihnime len krátko a ideme na ďalšie preteky, teda na takého veci nie je väčšinou čas.
V akej činnosti ste si našli zaľúbenie?
Niečo ma bavilo viac, niečo menej. Napríklad vytriediť si oblečenie mi celkom nevoňalo, na druhej strane robiť veci okolo záhrady mi išli lepšie. Podstatné je, že mám hlavu na poriadku a môžem zarezávať na tréningoch.
Na druhej strane mali ste viac času na kamarátov či rodinu doma v Žiline, to bola príjemná stránka korony?
To bolo jedno z pozitív, postupne sa začalo všetko otvárať a okrem kamarátov ma najviac potešilo, že som mohol ísť navštíviť mamu. Aj keď to bolo v tom centre iba na hodinu, lebo stále ju nemôžu pustiť kdesi na obed či večeru, ale ten kontakt s ľuďmi mi chýbal a s tými najbližšími dvojnásobne.
Čo si vy osobne myslíte o novom koronavíruse?
Ťažká otázka. Doteraz nepoznáme odpovede či to bolo umelo vyvolané, alebo iný druh chrípky. Musíme sa s tým ako ľudstvo popasovať a podľa mňa si ľudia nevážili mnoho vecí, teraz prišli na rad veci ako zdravia a rodina. Ide sa ďalej, kiež by našla účinná vakcína.
Bicykel ste museli nútene vymeniť za trenažér, neprekážalo vám to?
Počas nútenej karantény, keď som prišiel z pretekov Paríž – Nice som jazdil na ňom zopár hodín. Trenažér nie je moja silná stránka a ani ho nemám príliš rád. Ešte som musel absolvovať jednu jazdu s publikom cez jednu aplikáciu, kde bol aj brat Peter. Našťastie nám na Slovensku počasie prialo ako aj obmedzenia. Napríklad prvýkrát počas Veľkej noci je človek doma a mohol som si jazdiť na bicykli na cestách bez žiadnych áut. Niečo fantastické.
Máte v okolí Žiliny najobľúbenejšie trasy?
Na kasárne zo Štiavnika alebo Petrovíc. Tiež mám rád kuneradský kopec s novou cestou, kde sa dá pohode na bicykli prejsť. Ak chcem ísť dlhší okruh, tak cez Oravskú Lesnú človek dobre vypne, ale musí byť dobré počasie.
Tréningy ste vždy obľubovali, bolo tomu tak aj teraz počas pandémie?
Určite. Tréningový dril mi nikdy nebol proti srsti. Naopak, vždy som si ho užíval. Považujem sa za šťastného človeka, lebo môžem robiť to, čo ma veľmi baví. A ešte mi aj za to platia. Počas pandémie som najazdil asi tritisíc kilometrov.
Váš brat Peter v Monaku toľko šťastia pri trénovaní nemal a bol odkázaný jedine na trenažér. Nesťažoval sa vám po telefóne?
Peter sa nebude nikdy sťažovať, aspoň mohol poriadne vypnúť. Konečne mal adekvátny čas na seba i syna Marlona. Človek si len ťažko dokáže predstaviť, koľko ďalších povinností má okrem súťaženia. Rozhovory, rôzne mediálne povinnosti, emaily, na to všetko teraz mohol zabudnúť.
Nemáte niekedy pocit, že cyklistika vám už lezie hore krkom ako sa ľudovo hovorí?
Nie, prijal som ju takú, aká je. V profesionálnom pelotóne som síce už 10 rokov, ale vôbec nič sa mi nezhnusilo. Ak ma niekedy niečo hnevá, potom sú to niektoré praktiky v pelotóne. Za uplynulých desať rokov sa veľmi zmenil – akoby sa z neho vytratil rešpekt. Kedysi pretekár nezaútočil, keď videl, že jeho veľký rival sa práve občerstvuje. Dnes chce byť každý vpredu, všetci do toho dávajú od začiatku maximum – potom sa stane, že na Paríž – Roubaix to vyzerá ako na časovke. Posledných 50 kilometrov sú lídri vyžmýkaní ako špongie.
Nechýba vám niekedy väčšie ocenenie vašich kvalít zo strany verejnosti?
Vôbec. Nepozerám sa na to takto. Cyklistika je tímový šport – družstvo má lídra a ostatných, ktorí mu pomáhajú. Som vďačný za to, čo som dosiahol – veľa sezón som stál pri bráchovi na tých najdôležitejších klasikách – chránil ho prakticky až do posledných kilometrov. To znamená, že prácu som si robil dobre.
O akých témach najradšej komunikuje s vašim slávnym bratom?
Predovšetkým nie o cyklistike. Tej máme naozaj dosť na to, aby sme sa ňou zaoberali aj počas spoločných chvíľ. Bavíme sa o živote, o zážitkoch, o našich necyklistických radostiach i starostiach. Keď sme spolu na pretekoch, bývame v jednej izbe – takýchto momentov nie je počas sezóny veľa, preto si ich veľmi užívame.
Opticky vyzeráte oproti bratovi viac rozumnejší, on je zas väčší šoumen. Je tomu tak aj v súkromí?
Niektoré veci môžu z diaľky vyzerať inak. Cyklistický tím je jedna veľká partia a dobrá nálada je v nej je veľmi dôležitá. V Bore sa ju neustále snažím udržiavať – neraz mi už povedali: počuj, veď ty si ešte zábavnejší ako tvoj brat.
Máte už po tridsiatke, ak odídete z profipelotónu, tak jedine po boku brata Petra?
S Borou nás viaže ešte jednoročný kontrakt, čo bude potom, je stále vo hviezdach. Ale priznávam, jednu profesionálnu zmluvu by som ešte chcel podpísať. Bude však záležať na tom, ako sa rozhodne Peter.
Ako vnímate napätú situáciu vo svete cyklistiky, je toto skutočný boj o prežitie?
Pre náš šport je podstatné, aby bola Tour de France. Veľa tímov je v kríze, mnoho jazdcov má stiahnuté platy. V tomto smere som rád, že náš tím Bora sa nás zastal a vyplácal nám celé sumy našich kontraktov. My jazdci im to chceme vrátiť kvalitnými výsledkami, keď začneme pretekať.
Škoda, že vás doma v Žiline Okolo Slovenska tento rok neuvidíme.
Aj s bratom Petrom sme sa na to tešili, že budeme môcť štartovať pred domácim publikom, ale okolnosti tomu neprajú. Mám pocit, že Peter sa pred sezónou zaviazal organizátorom Gira, aby tam štartoval. Pri aktuálnej situácii ho čaká ťažká úloha, lebo absolvovať Tour de France aj Giro s týždňom a pol voľna je mimoriadne náročné.
Už poznáte svoj súťažný program na túto sezónu?
Minulý štvrtok sme sa presunuli na tímové sústredenie do Rakúska a v piatok sme sa podrobili testom na koronavírus. Spoločne trénujeme a každý jazdec sa dozvie svoj program pretekov. Bude to tak nabité, že tri mesiace pôjdeme všetci naplno.
Zvládnete to? Vyzerá to na vražedných 90 dní.
Teraz som si aj dobre oddýchol, budem chcieť vyladiť formu na preteky, kde sa objavím. Báť sa toho nebojím, je to menší šok, ale máme ešte vyše mesiaca a máme možnosť si to celé otestovať. Verím, že to všetci zvládneme bez žiadnych zranení.
