Nazvali vás princeznou slovenskej krimi. Sedí vám ten výraz?
Dostať oslovenie princezná je nepochybne lichotivé, najmä, keď vám už ťahá na tridsiatku (úsmev). Samozrejme, vždy ma poteší, keď niekto pozitívne ohodnotí moju knihu, či už je to novinár alebo čitateľ. Zároveň je to tá najlepšia motivácia pre písanie. To, že sa Smrti prekliatych na slovenské pomery celkom darí (dotlač sa robila už po troch mesiacoch od vydania a aktuálne je hotový český preklad knihy), považujem za malý zázrak. Bol to môj debut. Preto mi neostáva nič iné, len stále viac na sebe pracovať, učiť sa a zlepšovať, aby to bolo každou knihou lepšie.
Prečo ste sa rozhodli práve pre detektívny žáner? Na Slovensku nie je veľa žien (ak vôbec ešte nejaká je), ktoré píšu krimi/ trilery. Čím vám tento žáner učaroval?
V prvom rade detektívky sama rada čítam. Svoju zásluhu na tom zrejme majú aj moji rodičia, mama je právnička a otec policajt. Aspoň okľukou som sa teda vybrala v ich stopách. Fascinuje ma odhaľovanie zločinu. Nie som schopná zabiť ani komára, ktorý mi v noci poletuje okolo hlavy, takže nechápem, ako môže ktokoľvek niečo zlé spáchať. Motív je pre mňa pri vytváraní príbehu smerodajný. Potom si rada vymýšľam svojrázne postavy a prostredie so špecifickou atmosférou. To, čo ma najviac baví čítať, o tom aj najradšej píšem.
Ste aj fanúšička kriminálnych seriálov?
Krimi čítam a rada pozerám aj krimi seriály či filmy. Z kníh ma v poslednej dobe bavila napríklad Pravda o afére Harryho Queberta (Joël Dicker) alebo Živica (Ane Riel). Obe odporúčam všetkým, ktorých schematické škandinávske krimi unavuje. Zo seriálov už viac ako 15 rokov sledujem britské Vraždy v Midsomeri, ktoré mi boli veľkou inšpiráciou pri písaní. Úvodnú znelku sme mali dokonca s manželom ako pesničku na prvý novomanželský tanec. Do rána som zvykla sledovať aj pôvodné Twin Peaks alebo True Detective, to sú pre mňa absolútne televízne skvosty.
Očakávali ste taký úspech po vydaní vašej debutovej knihy Smrť prekliatych?
Knihu som písala bez akýchkoľvek očakávaní. Dosť som sa obávala toho, že ju nikdy nedopíšem a potom, že ju nikto nebude chcieť vydať. Ani som nemyslela na to, že sa bude predávať či prekladať do iných jazykov. Ale ja som typ človeka, ktorý má vždy v hlave vopred pripravené zlé scenáre. Je to taká ochrana. Keď sa ten zlý scenár naplní, nesklamem sa a keď sa nenaplní, o to viac sa teším.
Kniha Smrť prekliatych nedávno tento rok získala ocenenie Kniha Horného Považia 2016. Táto kniha sa v kategórii beletria umiestnila na krásnom 2. mieste. Čo na tento úspech hovoríte?
V žilinskej knižnici som strávila značnú časť detstva. Pravidelne sme ju navštevovali vďaka našej vychovávateľke na ZŠ Gaštanová, pani Ďurníkovej a cez leto som si tam chodila po knižky hádam každý týždeň. Keď som preberala cenu Kniha Horného Považia, stále som myslela na to, čo by si tá malá desaťročná Katka pomyslela. Snáď by bola na svoje budúce JA hrdá. Veď vždy chcela byť spisovateľka. Bol to skvelý pocit.
Ako dlho vo vás žil príbeh Smrť prekliatych?
Oveľa radšej si príbehy vymýšľam a menej rada ich píšem. Zápletku a postavy Smrti prekliatych som nosila v hlave možno aj pol roka, kým som pochopila, že mi neostáva nič iné, len si sadnúť za počítač a pracovať. Dosť dlho mi trval aj výskum. Kniha sa venuje novodobým pohanským spolkom a ja som potrebovala o nich zistiť čo najviac. Vtedy som mala kopec času, takmer nikto nevedel, že píšem, nemala som žiadne zmluvy ani deadliny. Dokopy to bolo asi rok a pol pozvoľnej práce, ak nie viac, čo mi teraz príde veľmi veľa.
Vytvorili ste postavu detektíva Reného Juhásza. Má vlastnosti ako niekto blízky z vášho okolia? Kým ste sa nechali inšpirovať pre vytvorenie jeho povahy?
René Juhász s výrazne ryšavými vlasmi je netypický knižný hrdina. Najmä pri krimi, kde je takmer každá hlavná postava ako James Bond s kockami na bruchu. René je hanblivý a dosť zbabelý, čo mu nepridáva na popularite. Vie sa však zaťať a má skvelý inštinkt. Práve tie jeho negatívne vlastnosti považujem za prirodzené a ľudské. Myslím, že väčšina z nás by sa v kritických situáciách zachovala ako on. Inšpirovala som sa viacerými ľuďmi v mojom okolí, dokonca aj sama sebou. Tiež si často predstavujem, aká som hrdinka a keď dôjde na lámanie chleba a treba riešiť nepríjemnú situáciu, najradšej by som sa stala neviditeľnou. Áno, síce som už dospelá, stále sa viem poriadne červenať, presne ako René.
René sa objavil aj vo vašej ďalšej knihe, ktorá sa volá Svorka. Čo môžu čitatelia od tejto knihy očakávať?
Svorka opisuje vyšetrovanie vrážd, ktoré spustí smrť pofidérneho podnikateľa v honosnom kaštieli uprostred hôr. To, čo spočiatku vyzerá ako sexuálne motivovaný čin, postupne začne čoraz viac pripomínať pomstu z minulosti. V kaštieli – bývalej ozdravovni mali totiž podľa legiend vychovávať detských špiónov. Viac pomôže odhaliť tajná kronika troch chlapcov, ktorí v tom čase v ozdravovni žili. Teória o využívaní detských špiónov v ČeskoSlovensku je položená na reálnych základoch, odhaliť ju mala už spoveď údajného agenta spred šiestich rokov. Teraz sa s ňou prvýkrát popasuje René a jeho kolega Potančok.
Popri písaní pracujete. Kedy píšete? Kedy je váš čas? A kde najradšej píšete? Máte obľúbené miesto?
Môj denný režim je dosť netradičný. Mám ho rozdelený na niekoľko „poddní“. Dopoludnia pôsobím na Fakulte masmédií Paneurópskej vysokej školy, potom sa najem a chvíľu si pospím. Popoludní pracujem na ďalších projektoch alebo sa učím, potom si oddýchnem, hrám na klavíri alebo idem do fitka a znova si pospím. Večer okolo deviatej buď vybehnem von s kamarátmi, alebo začínam písať. Niekedy, keď ma chytí „šajba“, píšem aj do rána do štvrtej. Potom si znova pospím a idem do školy a tak ďalej. Tak mi to vyhovuje, v princípe spím denne dlhšie ako osem hodín. Píšem najčastejšie doma v kuchyni.
Rada vraj sedávate v zafajčených kaviarňach. Čím vám imponuje toto prostredie?
Najradšej by som chodila do tajomnej chaty na samote uprostred hôr, ale veľmi sa bojím pavúkov, tmy aj divej zveri, takže chodím do kaviarní, kde nič také nehrozí. Inak, kávu vôbec nepijem. Dám si čaj alebo biele víno a pokecám s kamarátmi, zregenerujem hlavu, dozviem sa nové veci, historky a klebety. Prírodu a výlety si nechávam na víkendy s rodičmi v Trnovom.
Teraz späť ku knihám. Vo svojej prvotine sa venujete téme pohanských rituálov a kultov. Aj ste pri práci na knihe nejaký navštívili, nejakého sa zúčastnili?
Nezúčastnila som sa žiadnych rituálov, ale veľa som sa o nich dozvedela. Niečo od známych, ktorí majú známych a tak ďalej, ale väčšinou z internetu alebo iných kníh. Napríklad Velesova kniha, na ktorú sa v Smrti prekliatych odvolávam, naozaj jestvuje a mám ju doma v knižnici. Podľa legiend ide o skutočnú Bibliu Slovanov, hoci historici popreli jej pravosť. Stále je to však zaujímavé čítanie.
Dej knihy sa odohrával v imaginárnej obci Terovce, ktorú ste lokalizovali niekde na hornom Považí a na Kysuciach. Kde ste posadili dej vašej druhej knihy Svorka?
V mojej hlave je dejiskom príbehu Kuneradský zámok. Samozrejme, časť knihy je fikcia, takže som jeho názov nikde nepoužila a zvyšok nechávam na fantázii čitateľov. Kuneradský zámok, bohužiaľ, vyhorel, zatiaľ čo knižný kaštieľ Konrád v Svorke prekvitá ako luxusný hotel. Oba však majú priam rozprávkovú atmosféru a zároveň sú obostreté hmlou, ktorá sa ako zlo prikráda z lesov. Milujem to miesto.
Povedzte nám viac o Svorke – o akú svorku ide? Vlkov? Besných psov?
Ide o metaforu na ľudskú povahu, ktorá sa niekedy príliš nelíši od tej zvieracej. Naše správanie je výrazne rozdielne, keď sme v uzavretej skupine ďalších ľudí – svorke a keď sme sami. Viditeľné je to najmä pri deťoch alebo tínedžeroch. Viac sa môžu čitatelia dozvedieť už koncom septembra.
Apropo, keď sme pri tých zvieratách. Máte psíka a na vašej stránke píšete, že je zlý. Čo si máme predstaviť pod týmto pojmom? Obhrýza nábytok?
Nábytok ju nezaujíma, skôr jej prekážajú starší ľudia alebo invalidi. Je to hanba. Prešla niekoľkými výcvikmi, ale vždy, keď uvidí šedivého človeka o barlách, ide zošalieť. Možno je to tým, že je „najdúch“ a my vlastne netušíme, čo si prežila v minulosti. Nikdy však nikoho nepohrýzla ani nenapadla a ak si farbíte vlasy, získa si vás svojou prítulnosťou a ženskou rafinovanosťou.
Psík sa volá Agáta. Pomenovali ste ho tak kvôli obľúbenej autorke detektívok Agathe Christie?
Áno. Ona totiž miluje nedeľné popoludňajšie vylihovanie pri Poirotovi. Vždy, keď počuje zvučku, rozbehne sa k telke a spokojne si ľahne na koberec. Keď sme to videli prvýkrát, chceli sme ju pomenovať Poirot, ale to sa zle kričalo na cvičisku, najmä keď sa snažíte dodržať ten francúzsky (pardon, belgický) akcent. Preto je z nej Agáta alebo Agi.
