Ako sa kňazi Žilinskej diecézy vyrovnali s faktom, že najväčšie sviatky roka budú sláviť bez veriacich?
Áno, je to veľmi výnimočná situácia, s ktorou sa musíme vyrovnať aj my. Sme naučení na denno-denný kontakt s ľuďmi a naraz je iba virtuálny, respektíve veľmi veľmi obmedzený. Na Veľkú noc sú obyčajne chrámy dosť plné. Je to však čas, kedy si môžeme viac pripomínať tváre tých našich veriacich, ktorých poznáme pravidelne z bohoslužieb. Napriek tomu, že viacerých možno nepoznáme ani podľa mena alebo osobnejšie, aj tak sa za nich modlíme.
Mnoho farností aj zo žilinskej diecézy sa presunulo do online priestoru. Je za tým odporúčanie biskupa?
Diecéza nedávala žiadne špeciálne konkrétne pastoračné pokyny. Viacerí kňazi používali online priestor už aj predtým, teraz sa im skúsenosť zišla. Naši kňazi sú neraz technicky šikovní alebo majú okolo seba technicky zdatných ľudí, s ktorými vedia účinne spolupracovať, aby sa Božie slovo dostávalo k čo najväčšiemu počtu ľudí. Vysielajú bohoslužby, katechézy, pobožnosti...
V kontexte aktuálnych dní, o čom budú tieto sviatky? Aký najväčší autentický odkaz nám môžu priniesť?
Ježiš si prešiel v kritickej chvíli svojho života na kríži cestou osamelosti a izolácie, nepochopenia: od svojich najbližších učeníkov a spolupracovníkov, zo strany más – ale aj zo strany Boha Otca, avšak jeho zápas skončil prázdnym hrobom... Tie tohtoročné veľkonočné sviatky nám môžu akcentovať Kristovu osamelosť na kríži, jeho osamelosť v hrobe, osamelosť v utrpení, ale spoločnú radosť po zmŕtvychvstaní. Odkaz Veľkej noci je stále ten istý, len v tomto čase zabalený do „televízneho“ obalu: Život je silnejší než čokoľvek iné, Boží Syn porazil smrť.
Neobávate sa, že v niektorých farnostiach ľudia budú chcieť byť vo väčšej miere na bohoslužbách Veľkého trojdnia? Predsa, platia na Slovensku prísne pravidlá.
Všetci poznajú direktívy, ktoré hneď na začiatku vyšli z Konferencie biskupov Slovenska po dialógu s predstaviteľmi vlády. Chápeme, že pre mnohých ľudí je to veľmi náročné takýmto spôsobom prežívať svoju vieru, ale v tomto čase karantény ide o vzájomnú ohľaduplnosť a spoluzodpovednosť – aj voči iným veriacim, aj voči kňazom. Nerobíme kontroly, ako každý kňaz súkromne slávi bohoslužbu, ale všeobecné pravidlá sú známe.
Každý subjekt ráta určité finančné straty. Vzhľadom na vás, že kostoly sú prázdne je to citeľný výpadok pre finančný chod farností respektíve diecézy?
Áno, je to citeľný výpadok pre život našich farností. Ale nejaké peniaze sa vždy nájdu, potrebná je viera. Čo budú ľudia chcieť, aby fungovalo, tak to určite podporia.
Čomu pripisuje cirkev súčasný stav v spoločnosti v prípade pandémie. Je to biblická Sodoma – Gomora dnešných časov?
Cirkev je zdržanlivá pri hodnotení, radšej si treba nechať istý odstup od udalostí – či už pozitívnych alebo negatívnych, lebo rýchle reakcie nemusia vždy popisovať všetky súvislosti. Preto v tomto čase koronavírusu sa mi javí omnoho užitočnejšie stáť pri ľuďoch, spolu s nimi riešiť konkrétne situácie života, aj tie najbolestnejšie, aj tie, ktoré vyplývajú z osamotenosti alebo z ťažkosti zvládnuť toto vykoľajenie, než filozofovať nad „počtom anjelov na špičke ihly“... Na to bude čas neskôr. Faktom však je, že mnohé skutočnosti, ktoré sme pozorovali, boli za hranou – napríklad zväčšovanie sociálnych rozdielov medzi ľuďmi. Chceli sme sa mať lepšie, ale stratili sme zmysel pre česť, férovosť, k požadovaným výsledkom v práci, škole, športe, spoločnosti sme sa chceli dostať hocakým spôsobom, len aby sme sa dostali hore. Pre mnohých sa stalo ideálom v zamestnaní sedieť za počítačom, ale obsah práce bol zahalený hmlou. Rodina bola niekedy viac hotelom, než miestom spolužitia. Oporné stĺpy, ktoré sú spoločné pre zdravý rozvoj osoby, ale aj spoločnosti a sú zerodované, musíme určite pomenovať a opraviť. Donekonečna veci samy nebudú fungovať.
Zmení táto kríza ľudí k lepšiemu? Budeme voči sebe viac solidárnejší, prajnejší a ohľaduplnejší?
Veľmi bude záležať od toho, ako dlho táto karanténa bude trvať. Ak bude krátka, ľudia na všetko veľmi rýchlo zabudnú. Som aj idealista, aj realista: mám nádej, že nás všetkých táto skúsenosť trošku posunie. Solidarita a súdržnosť sú súčasťou sociálneho kapitálu, ktorý sa ťažko vyčísľuje, ale je prepotrebný pre normálne fungovanie spoločnosti. Ak bude kríza dlhšia, zrejme sa naštartujú procesy, ktoré reštrukturalizujú naše firmy, naše komunity a - možno aj celú spoločnosť. Mali by sme byť trpezliví, ale aj tvoriví a viac uvažovať, čo bude potom.
Ako vy osobne prežívate tento čas?
Okrem toho, že som hovorca, som aj šéfredaktor diecézneho mesačníka, ktorý musel reagovať na vzniknutú situáciu. Nevyšli sme v tlačenej podobe, ale v elektronickej, pridali sme dvadsať strán, pripravujeme podcasty... Každý deň mám svätú omšu a pamätám na svojich blízkych, priateľov, na ich rodiny. Máme priateľov v zahraničí, najmä v Lombardsku, denne sledujeme, ako sa im darí. Zvykám si na rúško a pracujem ďalej.
Čo by ste odkázali čitateľom Žilinského večerníka pred sviatkami Veľkej Noci?
Vyprosujem Božie požehnanie, pokoj srdca, pevné zdravie a mám nádej, že keď toto všetko prehrmí, budeme o kúsok odvážnejší v konaní dobra.
