Vždy ste chceli byť spisovateľkou?
Nie, vždy nie. Uvažovať som nad tým začala až ako dospelá žena... Ale vždy som mala k literatúre dobrý vzťah a lákalo ma to. Keď som sa rozhodla napísať svoju prvú knihu, nemala som príliš veľké očakávania, sama som bola prekvapená, keď to vyšlo na prvýkrát. Oslovila som s rukopisom dve vydavateľstvá a jedno z nich ihneď prejavilo záujem. To ma motivovalo k tomu, aby som písala aj ďalej. Od roku 2006 mi vyšlo dvanásť kníh, v týchto dňoch dokončujem rukopis trinástej s názvom Rebrík do kurína. Na knižný trh sa dostane opäť prostredníctvom pražského vydavateľstva Brána na jar 2018 a o pár mesiacov by mala vyjsť aj jej česká verzia.
Na konte máte úžasných dvanásť kníh. Ešte stále vás má čo inšpirovať k písaniu? Kde na ne čerpáte námety?
Námety si vymýšľam, sú to knihy zo života a z nášho slovenského prostredia, možno preto sú čitateľkám blízke. Vždy sa snažím, aby kniha zaujala už na začiatku a bola pútavá až do konca, však to je snom a cieľom každej spisovateľky. Snažím sa, aby sa moje knihy svojimi príbehmi navzájom nepodobali, na to si potrpím a dúfam, že sa mi to darí.
Keď si tak zaspomínate... Ktorá kniha sa vám rodila najťažšie a ktorá najľahšie? A čím si myslíte, že to bolo?
Ono to naozaj nie je celkom jednoduché – vymyslieť obsiahly príbeh, ktorého dej sa tiahne nie na pár stranách, ale v celej knihe, udržať pritom pozornosť čitateľky a jej chuť čítať ďalej a ďalej... Sú chvíle, keď len bezradne pozerám na počítač a nič, čo mi napadá, sa mi nezdá vhodné. Potom prídu chvíle, keď sa ponorím do deja a zdá sa mi, že sa všetko skvele vyvíja. Rukopis treba pred odoslaním niekoľkokrát stále dookola čítať, štylisticky i gramaticky upravovať, sledovať pritom dejovú líniu... Trvá teda dosť dlho, kým je rukopis v takom stave, aby som ho mohla odoslať do vydavateľstva. Čím dlhšie píšem, tým sa mi zdá táto práca náročnejšia. Asi najľahšie sa rodila tá prvá kniha, vtedy má autor ešte celkom iné pocity, ako napríklad pri takej desiatej. Čím dlhšie píšem, tým som skúsenejšia, ale aj viac pociťujem očakávania od čitateliek a zodpovednosť voči nim.
Píšete na základe reálnych udalostí?
Nie, deje kníh sú vymyslené rovnako, ako aj ich postavy. Reálnym životom sa inšpirujem len pri niektorých drobných epizódkach. Skutočný život prináša niekedy také neuveriteľné osudy, že ak by som ich použila v knihe, tak si mnohé čitateľky pomyslia, že to už moc preháňam, že taká vec sa predsa nemôže v živote nikomu prihodiť (úsmev). Niekedy aj tie drobné epizódky z reálneho života musím upraviť, aby vyzneli dôveryhodne.
Vaše knihy sú zasadené do súčasnosti a viac-menej sú o vzťahoch medzi mužmi a ženami. Čím vás táto téma láka?
Asi tým, že som žena a ženy také veci rady riešia. Vzťahy patria k životu, veď bez nich by nás ani nebavilo ráno vstávať z postele. Každý z nás chce milovať, byť milovaný. Nie je však pravidlom, že ústrednou témou mojich kníh je láska medzi mužom a ženou, často je to vedľajšia téma. Napríklad v mojej dvanástej knihe Tajomstvá troch žien opisujem život matky a jej dvoch dospelých dcér. Myslím, že čitateľky sa s hlavnými hrdinkami práve preto rýchlo stotožnia, že aj ony vo svojom živote neriešia len lásku k mužovi, ale sú aj matkami, dcérami, kolegyňami, priateľkami, podriadenými či nadriadenými v práci, zaujímavými ženami. Snažím sa, aby v mojich knihách našli zo všetkého trošku. Mimochodom, som presvedčená, že mnohé knihy slovenských autoriek, ktorých je v posledných rokoch čoraz viac, sú dejovo omnoho zaujímavejšie, bohatšie a kvalitnejšie ako scenáre, podľa ktorých sa u nás točia seriály...
Vaše knihy sa prekladajú aj do cudzích jazykov. Jedna vyšla vo francúzštine a väčšina ďalších zase v českom jazyku. Čo hovoríte na tento úspech?
Ten preklad do francúzštiny sa viac-menej len tak prihodil. Moja piata kniha s názvom Už sa nebojím (o mladých hudobníkoch) bola nominovaná do stovky najobľúbenejších kníh v jednej celoslovenskej televíznej súťaži. V tom čase sa mi ozvala prekladateľka z Francúzska, že by ju rada preložila a posunula do tamojšieho vydavateľstva. Francúzska verzia tejto knihy je tam stále v predaji pod názvom Je na´i plus peur. Mňa však teší skôr preklad mojich posledných kníh do českého jazyka, preložená už bola kniha Všetci to vedia a aj Tajomstvá troch žien. Teším sa, že moje knihy možno zaujmú aj v Česku. Dokonca to nevylučujem, lebo vydavateľstvo Brána z Prahy má záujem o preklad každej mojej ďalšej knihy do češtiny.
Keby ste sa mohli ocitnúť v jednej z vašich kníh, ktorá by to bola a prečo?
Na to neviem odpovedať... Snažím sa, aby v každej mojej knihe hlavná hrdinka zaujala čitateľky svojím životným príbehom, aby nebol všedný a jednotvárny, ale niečím výnimočný. Myslím si, že ani ja nežijem jednotvárny život. Naopak, dosť pestrý a zaujímavý, preto necítim potrebu ho zamieňať so životom niektorej svojej hrdinky.
Koľko hrdiniek sa vám najviac podobá? Poprípade, podobá sa aspoň jedna?
V každej hrdinke sa nájde aj niečo zo mňa, tomu sa nedá ubrániť... Tým, že som ich stvorila, možno aj nevedomky som im pripísala myšlienky, pocity alebo vlastnosti, ktoré sú mi veľmi blízke. Niektoré moje hrdinky sú v knihách vykreslené aj dosť negatívne a ani mne samej nie sú vždy sympatické. Ale tak je to aj v živote.
Máte obľúbené miesto, kde píšete?
Bývam v dome a svoje stále miesto na písanie nemám, ale musím byť pritom sama a najlepšie v tichu, aby som sa lepšie sústredila. Ak som doma sama, sedím väčšinou v obývačke, ak nie, tak sa utiahnem do pracovne na poschodie. Ale jednu knihu som už písala aj na chate uprostred prírody, bolo to čarovné. A už sa nemôžem dočkať slniečka, aby som sa písaniu mohla venovať aj na terase našej záhrady.
Máte pri písaní čas na čítanie? Čo ste čítali naposledy a čo máte rozčítané teraz?
Nečítala som už dosť dávno, priznávam, nestíham... Ale v hlave mám už dosť dlhý zoznam kníh, do ktorých sa plánujem pustiť. Obľubujem Joan Fieldingovú, ale rada si prečítam všetko, čo mi príde pod ruku a zaujme ma to.
