Pri príležitosti 50. výročia od vzniku FS Rozsutec vyšla publikácia A veru, Rozsutec – v päťdesiatom roku. Kniha spája všetky generácie, je v nej plno spomienok. „Mnohí bývalí členovia vďaka spolupráci na tejto knihe opäť otvorili Rozsutcu srdce,“ povedala autorka Júlia Marcinová Knapcová, s ktorou sme hovorili.
Ako vznikla myšlienka napísať knihu o FS Rozsutec?
Napadlo mi to asi v roku 2013. Len som sa spýtala vedúceho súboru Števa Muchu, čo hovorí na taký nápad a dal mi voľnú ruku. Na Facebooku som vytvorila stránku k tvorbe tejto knihy, kde sa začali postupne pridávať súčasní aj bývalí členovia. K tvorbe prvotnej koncepcie sme si sadli s Miškom Lazarom a po jej vytvorení som začala intenzívne zháňať všetky potrebné materiály, informácie a kontakty.
Čo kniha ponúka čitateľovi?
Hneď na začiatku som si povedala, že nechcem napísať knihu, ktorá by reflektovala iba strohú históriu súboru. Chcela som, aby tam každý našiel kúsok svojej mladosti. A tak okrem rozsiahlej histórie kniha ponúka prehľad o vedúcich súboru, ďalej zahraničné zájazdy a vystúpenia, významné tanečné, hudobné a spevácke čísla, ocenenia či diskgrafiu. Podrobne som sa venovala aj výročným programom. Zaujímavá je kapitola s názvom Láska k folklóru nás spojila, ale aj rozdelila a Náš život s Rozsutcom. Tie ponúkajú celú plejádu nádherných zážitkov, vtipných príbehov, nostalgických vstupov, poďakovania a priania. Myslím si, že kniha je veľmi emočná. A o to mi aj šlo. Aby kniha ľudí pohltila, aby sa smiali, plakali, spomínali a hlavne, aby nezabudli.
Odkiaľ ste čerpali informácie do knihy?
Bola som veľmi ovplyvnená mojou profesiou etnológa, takže som šla na to prostredníctvom výskumu, rozhovorov, zohnala som si literatúru, analyzovala som, dopĺňala, pýtala som sa. Čerpala som z kroník súboru, ktoré sú od jeho vzniku v roku 1965 vedené a z článkov z časopisov, ktoré bývalá vedúca súboru Oľga Baránková archivovala. Mnohé informácie, ale aj roky chýbali, takže som dopĺňala od bývalých členov.
Kniha je rozdelená do niekoľkých samostatných celkov. Na ktorom sa vám pracovalo najťažšie a na ktorom najľahšie?
Paradoxne boli pre mňa najťažšie tie najkratšie kapitoly. Teda tie, ktoré boli viac-menej sumarizujúce: tanečné, hudobné a spevácke čísla, zahraničné vystúpenia, ocenenia... Nechcela som to vynechať a tak som sa poriadne potrápila. Bolo ťažké dať dokopy tieto informácie za celých 50 rokov. Či sú informácie v týchto kapitolách kompletné, vyčerpávajúce, už asi nikto nezistí. Naopak, úžasne ma bavila kapitola o láske, hľadala som manželské páry a tiež kapitola Náš život s Rozsutcom. Tá bola pre mňa najkrajšia, chcela som zapojiť veľa ľudí a donútiť ich spomínať.
Vravíte, že jedna kapitola je venovaná láske. Boli ochotní členovia súboru o nej hovoriť?
Dobre sa rozprávalo najmä tým, ktorí si v súbore našli manžela/manželku. Ale rozprávali aj tí, ktorí zažili sklamania, dlhé vzťahy, krátke lásky a aj tie platonické. Niektorí si túžobne vzdychli, iným aj slzička vypadla. No boli aj takí, ktorým pri slovnom spojení „láska v Rozsutci“ stúpol tlak a hneď mali pred očami papiere z rozvodu a roztrhané fotky. Ale tých bolo len pár, chvalabohu!
Veľa priestoru v knihe je venovaného výpovediam členov súboru k rôznym témam. A čo vaša výpoveď? Vložili ste do nej aj niektoré vlastné myšlienky?
Už dávnejšie som povedala, že žiadnu inú knihu som nepísala s toľkou láskou ako túto a verím, že to je aj cítiť. Snažila som sa vydolovať z ľudí emócie a sama som ich do mnohých riadkov vložila. Ľudia, ktorí ma dobre poznajú, vyčítajú mnohé myšlienky aj medzi riadkami, ako sa hovorí. Je tam veľa aj môjho textu – niektoré state sú vsadené do témy histórie, sú analytické, sumarizujúce a pod. Viaceré myšlienky sú, naopak, veľmi emočné.
Kedy bola kniha uvítaná do života?
Uvítanie do života sa uskutočnilo 21. novembra 2015 na jubilejnom 50. výročí Rozsutca v rámci programu režiséra Števa Muchu pod názvom Ľúbezná krása. Krstní rodičia boli netradične traja. Ako prvá „pokrstila“ knihu tanečníčka Slávka Poláčková vyšívanou stuhou. Previazala ňou knihu a tak symbolicky znázornila zomknutosť kolektívu a všetkých generácií. Druhým krstným otcom je Peťo Brxa, ktorý pôsobí v súbore 30 rokov. Knihu pokrstil borovičkou, pretože, čo si budeme klamať, nesmela chýbať na vystúpeniach ani na mnohých akciách. No a do tretice to bol Tibor Mahút, ktorý je s prestávkami v súbore tiež dlhé roky na viacerých pozíciách a jeho zlaté ruky remeselníka a muzikanta boli a sú pre súbor veľkým prínosom. Knihu pokrstil žinčicou naliatou v krásnom črpáku.
V čom vás obohatila práca na tejto knihe?
Základom je, že keď človek robí svoju prácu s láskou a rád, je to cítiť. Uvedomovala som si, že som asi jediný človek z mladšej generácie, ktorý pozná také množstvo rozsutčiarov. A práve to bolo úžasné. Porovnávala som odpovede na rovnaké otázky od najstaršej a najmladšej generácie. Vnímala som rozvážnosť, emočnosť, nostalgiu u tých starších a naopak, horúcu krv u tej mladšej generácie. Každý jeden člen ma neskutočne obohatil, ani o tom nevedia. Keď som stíhala, zobrala som deti a šla na výskum. Obvolala som vždy viac ľudí, stretli sme sa, pozreli sme fotky a vnímala som, ako sa úplne presunuli za hranicu toho dňa a ocitli sa o 20 – 50 rokov v minulosti. Veľa si pamätali, veľa si zapisovali, fotili... veľmi rada spomínam na to, že keď Rozsutec v roku 1966 vyhral s tancom z Terchovej od zakladateľa Miroslava Vallu titul laureát, boli to štyri tanečné páry, ktoré ten titul získali. Ich cesty sa asi v roku 1968 rozišli. A vďaka knihe sa po 48 rokoch opäť našli a stretli. A priznám sa, že mnohé stretnutia boli pre mňa veľmi dojímavé. Aj ja som obnovila kontakty s viacerými ľuďmi a som za to veľmi vďačná. Kto raz „upíše“ svoje srdce folklóru, už niet cesty späť. Stane sa životným štýlom a pretaví sa do mnohých bežných činností života. Každému prajem zažiť túto esenciu radosti a lásky. Je taká iná, jedinečná.
Katarína Kvašňovská
Snímka z archívu JMK/Lenka Šramková
