V minulom týždni sme točili krátke propagačné video, kde žilinské volejbalistky kontra žilinskí futbalisti pozývajú fanúšikov na svoje domáce zápasy. Potom sme si s prezidentom volejbalu Daliborom Andrisíkom na hodinku sadli a rozprávali o tých krásnych časoch, keď v Žiline žili ako jedna komunita futbalisti, hokejisti či volejbalisti. Nikto ich nemusel nútiť, pravidelne fandili tým svojim kolegom počas vlastných voľných chvíľ. Vznikali z toho silné priateľstvá, lásky, hodiny strávené v podnikoch za zatvorenými dverami, kde sa diali rôzne bláznovstvá. Hlavne spoločné chvíle športoví profesionáli Žiliny trávili spolu a úprimne si fandili či pomáhali. Kým sme spomínali, dve mladé volejbalistky sediace oproti nám orezávali fotografiu, aby bola na internet s čo najlepším filtrom, potom strihali natočené video, všetko pridali na sociálne siete a zhruba za hodinku boli viac-menej ticho. Nie je to žiadna novinka, no osobná komunikácia mladej generácie sa vytratila. My starší s tým asi nič nenarobíme a spoločne s Daliborom sme len krásne sledovali, ako sa to celé za desať - dvadsať rokov pomenilo.
Pomýlené myslenie vplyvu sociálnych sietí si osvojili aktuálne aj komunálni politici naprieč celým spektrom. Pri takmer všetkých stretnutiach za posledné mesiace mi hovoria o tom, koľko ich príspevok na Facebooku mal „lajkov“ alebo či som čítal ten, onen komentár. Krásne, ako rýchlo zabudli, že ten „lajk“ neznamená v blížiacich sa voľbám absolútne nič. Aj malé dieťa vie, že pre hlas vo voľbách je potrebné vstať z domu a ísť k volebnej urne, tam vám žiadny facebookový lajk či instagramové srdiečko nepomôže. A takto si tu kultúrne žijeme, v dobe nakazenej stratou komunikácie, zábavy, hodnôt i radosti.
Juraj Vnuk - šéfredaktor
