V redakcii každý týždeň máme poradu v pondelok po našej uzávierke. Tá predošlá sa niesla v duchu tvorby článkov o týchto dvoch smutných výročiach. Typické pre mňa je rozhodovať sa spontánne, živelne a emočne. Bolo to aj teraz, keďže som zistil, že nikto v Žiline neorganizuje diskusiu či inú aktivitu spojenú so smutným piatym výročím vraždy nášho kolegu novinára, ktorý pochádzal práve od nás z regiónu, zo Štiavnika. Myšlienka síce pekná, no nikoho v živote nezaujíma cesta, ale výsledok. Aspoň tak ma to celé nejako v živote naučili...
Prípravy našej novinárskej diskusie, ktorú ste si mohli vypočuť na našich sociálnych sieťach či prečítať aj v týchto novinách, netrvali dlho. Bol som milo prekvapený ochotou a hlavne entuziazmom každého z oslovených aktérov. Rád by som vyjadril poklonu a obrovské ďakujem za nezištnú pomoc v týchto ťažkých časoch pre kultúru od Mareka Adamova z Novej synagógy, zvukárom, kameramanom, fotografom, ostatným kolegom novinárom z iných médií či mojim priateľom z radov gastro služieb či podnikateľskej sféry. Všetci bez nároku na hocaký honorár zareagovali prakticky za sekundu a spoločnými silami sme vytvorili projekt, kde sme nachvíľu vzdali hold nášmu kolegovi Jánovi Kuciakovi. Kolorit akcie dotvoril príchod jeho rodičov, keď práve autentické výpovede jeho otca každého chytili za srdce. To najkrajšie sa vždy udeje spontánne a nečakane, čo bol prípad tejto diskusie. Z vyše 50 hostí takmer nikto po nej neodchádzal, ľudia medzi sebou komunikovali a skutočnú radosť ste videli na každom kroku. Socializácia ako lusk.
Áno, máte pravdu, to je blázon, veď niet, čo oslavovať. Sám si prajem, kiežby sme podobné diskusie vôbec nemuseli organizovať, ale aj uplynulý nedeľný večer ma len utvrdil v trvalých hodnotách. Jedine láska nikdy neumiera. A to je aj náš spoločný odkaz do nebíčka pre Jána a Martinu. Nikdy nezabudneme!
