Na poslednom stretnutí s mojím kamarátom z Emirátov sme nemali spoločne vydarené témy, zase to bola politika, vojna a neduhy sociálnych sietí. Podľa dostupných sociologických dát je, bohužiaľ, táto krajina beznádejne zakonšpirovaná. Kamarát prepol do módu, že ako má svojmu synovi vysvetľovať, že Rusko je jasný agresor vo vojne, keď jeho spolužiakom otcovia doma hovoria presný opak. Dostali sme sa do solídnej dezilúzie z toho, kam naša krajina vlastne speje a o čom budú najbližšie parlamentné voľby. Vyzerá to celé na solídny prúser, ale o tom radšej inokedy.
Prichádzame k našim autám a sledujeme na pohľad obyčajnú rodinku s dvomi deťmi. Mladý pán pristúpi ku mne a pýta sa, či dané auto oproti je moje. Kontrujem, že nie, a tak pán dáva lístoček za okno, pretože pri parkovaní narazil zadné sklo. Mám pocit, že obe autá v tomto príbehu boli dosť staré bez veľkej ceny, teda žiadny okázalý luxus. Bez veľkej ceny bude aj škoda, maximálne do stovky eur. O to viac nás prekvapila reakcia tohto pána, keď sme mu povedali, že ako krásne nás šokoval a zlepšil deň. „Viete, ako by som sa pozrel svojim do očí a hovoril im o dobrom správaní, keby som to sám tak nerobil?“ Rodinka odišla, zakývala, my kráčame na obed. Zrazu celkom šťastní, optimisticky naladení a s dávkou nádeje.
Možno to s nami nie je až také zlé ako hovoria aktuálne sociologické dáta. Možno sa napokon budeme vedieť správne rozhodnúť v najbližších voľbách, možno nebudeme krajinou konšpirátorov. Stále však máme nádej, že pánov s lístočkom za oknom je medzi nami stále viac a viac.
Moje ženy v redakcii mi dôrazne prízvukovali, že tento komentár má byť prioritne o nich. To by bol skvelý elaborát hodný dlhej prednášky, keby som sa na to podujal. Nie som vhodný adept vám rozprávať ako sa správať k ženám na jednotku s hviezdičkou, iba mi ostáva v duchu krásnej piesne hovoriť, že ženy treba ľúbiť. Nie dákou kyticou, čokoládou či romantickou večerou. Skutkami! Tie si snáď každá žena napokon bude pamätať v histórii osudov viac než nejaké trápne kvety...
