Rodičia, technológie, doba. Možností máme hneď niekoľko. Zhoršujúca sa situácia v rámci fyzickej kondície súčasných detí je už niekoľko rokov predmetom mnohých výskumov či štatistík. Výsledky meraní hovoria jasne – dnešné deti v porovnaní s generáciami z minulosti zaostávajú.
Svedčia o tom i výskumy, ktoré napríklad zistili, že dievčatá v osemdesiatych rokoch behali rýchlejšie a viac ako súčasní chlapci v rovnakom veku.
CHÝBAJÚ PRIMÁRNE ZRUČNOSTI
Dnes nie je ničím výnimočným vidieť dieťa držať telefón. O to výnimočnejšie je zistenie, že 8- až 9-ročné deti nedokážu chytiť loptu, skákať či behať. „Na prvý stupeň základných škôl dnes prichádzajú deti, ktoré nedisponujú primárnymi zručnosťami, nevedia správne pracovať s rukami a nohami, nevládzu prebehnúť 200 – 300 metrov vkuse. Odborníci tvrdia, že kľúčové obdobie pre rozvoj základných pohybových schopností dieťaťa je maximálne do 10 rokov,“ vysvetľuje Ján Hatala, bývalý pedagóg telesnej výchovy a biológie na Gymnáziu sv. Františka z Assisi v Žiline a súčasný tréner basketbalu.
Zručnosti, ktoré v minulosti deti nadobudli spontánne počas detstva, dnes musia dobiehať napríklad až v škole. Netreba však zabúdať, že pokiaľ dieťa zanedbá základné pohybové schopnosti už na začiatku, môže byť náročné dobehnúť to, neraz až nemožné. Dôležitým krokom je preto nepretržitý záujem rodiča o pohybový rozvoj dieťaťa už od útleho detstva. Tu však často nastáva podľa slov Jána Hatalu problém. „Veľa rodičov robí chybu, že majú určité športové ambície, ktoré sa im nepodarilo naplniť, usilujú sa o to prostredníctvom detí, no často až príliš skoro. Oveľa podstatnejšie ako priskorá špecializácia dieťaťa na určitý šport, je zamerať sa na jeho všestranný rozvoj, ktorý býva v skorom veku zanedbaný,“ dopĺňa.
Na základných školách sa na prvom aj druhom stupni podľa rámcových učebných plánov vyučujú 2 hodiny telesnej výchovy týždenne. Školy, ktoré majú telocvične alebo vhodné materiálno-technické, ale aj personálne zabezpečenie, môžu v rámci voliteľných hodín vyučovať telesnú výchovu aj viac hodín. Podľa Jána Hatalu sú dve hodiny telesnej výchovy za týždeň veľmi málo. „Pokiaľ sa nájdu učitelia, ktorí chcú s deťmi pracovať, nemajú na to ani dostatok času. V drvivej väčšine krajín Európy sú 3 až 4 hodiny telesnej výchovy týždenne,“ uvádza. Na druhom stupni sa dnes napríklad takmer úplne upúšťa od gymnastiky či loptových hier, ako sú basketbal a volejbal. Oveľa jednoduchšie je nechať žiakov voľne sa vybehať namiesto toho, aby sa do hĺbky venovali konkrétnej športovej aktivite. Práve pri týchto športoch najviac vidieť, ako deti zaostávajú.
Zaujímavý postreh dopĺňa v súvislosti s diagnostikou telesnej zdatnosti, ktorá sa dnes realizuje len ojedinele. „Pokiaľ si pedagóg spravil diagnostiku zdatnosti žiaka, vedel počas roka sledovať jeho pokroky. To je ale práca navyše a dnes to vzhľadom na súčasné podmienky v školstve robí len málokto.“ Podľa neho však každý učiteľ, ktorý túto diagnostiku robí, vie zhodnotiť, že je to na veľmi zlej úrovni.
V porovnaní s minulosťou trávia deti čoraz viac času v aute. Do školy, obchodu či na krúžok ich permanentne vozia a ich pohyb je obmedzený. Nehovoriac o technológiách, ktoré ich natoľko zamestnajú, že niektorým deťom nezostane na športovú činnosť, bohužiaľ, žiaden čas.
Samostatnou kapitolou sú ospravedlnenia z telesnej výchovy, ktoré sa stávajú u žiakov čoraz populárnejšie. Bezdôvodné oslobodenie dieťaťa od telesnej výchovy môže mať viacero príčin. „Dieťa môže mať dokonca komplex z toho, že nie je na takej pohybovej úrovni ako jeho spolužiaci a požiada rodiča, aby mu vybavil oslobodenie od telesnej výchovy,“ opisuje. Oveľa častejšie sa ale stretávame s celkovou nechuťou či nedostatočnou motiváciou žiaka k tomuto predmetu.
PROBLÉMOM SÚ I FINANCIE
Okrem toho vidí bývalý učiteľ obrovský problém aj v celkovej podpore športových klubov, ktoré pracujú s mládežou. „Vieme, že v minulosti bola podpora športu zo strany školstva oveľa väčšia. Bol napríklad dostatočný počet športovísk, ktoré dnes chýbajú, v súčasnosti si tiež musí klub hľadať rôznych sponzorov. Na športovú činnosť musia finančne prispievať aj rodičia a pokiaľ o to nemajú záujem, deti nemajú kde športovať,“ uzatvára Ján Hatala.
