Ešte pred vstupom zákona č. 317/2009 Z. z. o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch do platnosti som upozorňoval na to, že systém kontinuálneho vzdelávania a nadväzujúci kreditný systém nemá v schválenej podobe šancu na úspech.
Potvrdilo sa. Riaditelia škôl, ale najmä učitelia dnes vedia, že užitočných vzdelávaní bolo a je podstatne menej ako tých zbytočných. „Vďaka“ tomuto systému odtieklo cez vzdelávacie organizácie rôzneho charakteru zo školstva nemálo prostriedkov a podarilo sa oddialiť riešenie otázky odmeňovania v rezorte.
Jednou zo základných myšlienok malo byť finančné zvýhodnenie pedagógov, ktorí si to zaslúžia. Systém, ktorý sa daným zákonom spustil, žiadaný efekt nevyvolal. Učitelia sa nezlepšujú chodením po školeniach. Je to zväčša iba zabitý čas. Zasadnú do lavíc bez hlbšieho významu. Zákon motivuje učiteľov k vzdelávaniu, ktoré dá poslucháčovi pramálo alebo nič. Hlavne, že dá kredity. Všetka česť učiteľom, z ktorých väčšina sa snaží vybrať si aspoň ako-tak užitočné vzdelávanie. Školu stojí kariérne vzdelávanie nemalé prostriedky. Ministerstvo spomínaným zákonom v roku 2010 len oddialilo problém zvyšovania platov pedagógov, navyše tým zaťažuje rozpočty škôl a znevýhodňuje pedagógov, ktorí na školenia nechodia. Najväčší problém môže byť v dôsledku. Učitelia, ktorých škola podporila a povolila im školenia, budú lepšie ohodnotení. Nezmyselné školenia odčerpávajú prostriedky, ktoré mohli byť využité úplne inak, najlepšie na mzdy pre pedagogických a nepedagogických zamestnancov. Ak by školenia prebiehali v čase, kedy škola nie je v prevádzke, ušetrí sa. No ktoré vzdelávanie býva výhradne cez prázdniny? Školenia nie sú len o zvýšených výdavkoch, ale aj o nekonečných suplovaniach a tým aj o poklese kvality vzdelávacieho procesu. Ministerstvo tak vymyslelo systém, ktorý školám nieže nepomáha, ale dokonca škodí. Kvalita školstva sa dala zdvihnúť jednoduchšie a efektívnejšie. Eurá, ktoré zhltne tzv. kreditný systém, sa mohli dať priamo do škôl, ich riaditeľom na osobné ohodnotenie pre zamestnancov (nielen pedagogických!) alebo priamo do mzdových taríf. Kontinuálne vzdelávanie nezvyšuje úroveň školstva, práve naopak. Áno, dajú sa viesť siahodlhé diskusie o tom, že každý sa musí vzdelávať. S tým sa nedá nesúhlasiť. No zmysluplné vzdelávania sú v prípade kontinuálneho vzdelávania vo výraznej menšine. Opakujem, hoci myšlienka vo svojej podstate nie je zlá, projekt bol od začiatku stratený. Sme na Slovensku. Dostihy a stávky za kreditmi, súťaž o najabsurdnejšie školenie, nálety učiteľov na Šintavu (a iné dovtedy neznáme miesta na mape Slovenska), suplovačky, neuveriteľne užitočné posedenia na metodicko-pedagogických centrách, preskúšania a parapreskúšania, privylepšenia pre firmy, ktoré boli blízko k informáciám a dokázali promptne reagovať na „trhovú medzeru“ (učebnicový príklad pre marketing). Všetko za asistencie jej excelencie Európskeho sociálneho fondu. Úžitok pre vzdelávací proces mizerný. Možno žiaci sa potešili odpadnutým hodinám.
To však nie je všetko, čo „tristosedemnástka“ priniesla. Je tu ešte jeden vyvolaný efekt. Systém je nastavený tak, že starší učitelia nemajú dostatočnú motiváciu školiť sa a zbierať kredity. Stalo sa, že tí, ktorí celý život ťahali školstvo, dnes doplácajú. Niežeby malo byť dané čím starší, tým vyššia mzda, možno sčasti. Rozdiely by mali byť vyvolané zvýšenou kvalifikáciou (rozumej kvalitou, nie formálnou kvalifikáciou), väčšou angažovanosťou, inováciami, správnymi metódami, vyššou aktivizáciou žiakov. Sú objektívne kritériá, na základe ktorých by šikovný mladý učiteľ s množstvom aktivít a dobrými výsledkami mohol zarobiť viac alebo rovnako ako prípadný nekvalitný kolega s tridsaťročnou praxou. Rozhodne nie vďaka kreditom získaným pseudovzdelávaním. Starí kolegovia zaúčajú mladých, odovzdávajú im cenné skúsenosti, roky vychovávali v nádeji, že im štát raz zvýši plat (čo vláda, to sľub). Namiesto zvýšenia platov služobne najstarším pedagógom ostali peniaze na polceste... Je mi z toho smutno. Snáď sa dočkáme aj pozitívnych legislatívnych a ekonomických zmien, ktoré prospejú nielen školstvu, ale celej spoločnosti.
Peter Bologa
Snímka archív
Autor je riaditeľ Obchodnej akadémie Považská Bystrica a člen Správnej rady Asociácie stredných odborných škôl Slovenska.
