STREČNO. Otília Kadašiová, medzi svojimi známa ako Otka, mala vždy blízko k ľudovým tradíciám a obyčajom. Vyrastala v rodine, ktorá bola folklórom doslova prešpikovaná. „V našom dome sa vždy niečo dialo. Či už sa cvičilo divadlo alebo sa u nás na fašiangy obliekali maškary. Jednoducho v našej rodine sa tradície vždy dodržiavali,“ vysvetľuje ľudová umelkyňa pochádzajúca zo Strečna.
Starým veciam dáva druhú šancu
Pani Otku ľudia poznajú najmä vďaka jej šikovným rukám. Vie tkať plátno, drôtovať, vyšívať, pliesť, piecť oplátky, mútiť mlieko, drápať perie, variť slivkový lekvár... Okrem iného je aj vášnivou zberateľkou tradičných ľudových nástrojov, odevov a starých fotografií. Vraj z prostého dôvodu – rada dáva veciam druhú šancu.
Keď sa jej ich nazbieralo toľko, že ich už nemala kde odložiť, rozhodla sa, že starú unimobunku vo svojej záhrade prerobí na malé múzeum ľudových tradícií. Búdka, ktorá zrazu získala status kúdeľnej izby, sa však po čase prederavila a začala chátrať. V roku 2011 jej pani Otka dala nový šat – kompletne ju prerobila. „Dala som si záväzok, že to tu spravím také, aké to bolo kedysi v izbe mojej starej mamy. Miesto, kde je vždy teplo, kde na vás čaká teplý čajík a kde je vám jednoducho dobre,“ hovorí pani Otka.
Tkáčka Otka rada ukáže každému, ako sa z ľanu vyrába plátno.
Jej Kúdeľná izba priam dýcha minulosťou. Ukrývajú sa v nej veci, ktoré veru pamätajú časy minulé. Niektoré majú aj sto rokov. Nájdeme tu dobovú posteľ, sporák, truhlicu, kde si gazdiné zvykli odkladať plátno a oblečenie, richtársky kufor, v ktorom sa ukrývali dôležité dokumenty a samozrejme, ako v tradičnej kúdeľnej izbe, tu nechýbajú ručné drevené krosná na tkanie a kolovrátok na pradenie. Tých tu má dokonca až štyri kúsky! A niektoré sú stále funkčné.
„V kúdeľných izbách sa v minulosti stretávali mladé dievčatá, aby priadli. Bola to pre nich taká malá spoločenská udalosť, pretože tu za nimi mohli prísť aj mládenci. Samozrejme, všetko sa to dialo pod prísnym dozorom gazdinej. V kúdeľnej izbe platila aj istá hierarchia. Napríklad pod nástenné hodiny si mohla sadnúť len najchýrnejšia priadka, teda tá, ktorá vedela najlepšie priasť,“ rozpráva pani Otka.
Je tu ako doma
Otkina Kúdeľná izba zďaleka nie je v dnešných moderných časoch prázdna, aj ona často ožíva ženskou vravou. Najmä počas studených zimných dní, kedy sa tu schádzajú miestne ženy a deti. „Stretneme sa tu, zakúrime si, uvaríme teplý čaj a driapeme perie alebo vyšívame. Ako ide rok, tak sa tu menia aktivity. Ja som tu ale stále, aj tu varím. Ale lepšie sa mi spí doma,“ usmieva sa.
V útulnej Kúdeľnej izbe prijme rada každého, kto by mal záujem do nej vstúpiť. Za symbolický poplatok vysvetlí zrod plátna od semienka ľanu a názorne ukáže na starých ľudových strojoch, ako sa kedysi robilo. „Bola to veru ťažká ženská robota. Každá jedna musela tajomstvo spracovania ľanu na plátno ovládať, lebo ak nie, tak sa buď nevydala, alebo, ak sa vydala, tak mala problém odieť deti a muža. Pre každé dievča, ktoré sa vydávalo, bolo dobrou vizitkou, ak dostalo do vena krosná,“ dodáva ľudová umelecká tkáčka.
Aj keď sa ortieľ našich starých mám postupne z tohto regiónu vytráca, existujú ľudia, ktorí z neho bez únavy oprašujú prach. Jednou z nich je práve Otília Kadašiová, ktorá oživuje zabudnuté remeslá aj prostredníctvom svojej Kúdeľnej izby. „Každý kúsok, ktorý tu mám, viem, od koho mám alebo, ako sa hovorí, z čej povale je... Každá jedna vec je mi veľmi blízka,“ konštatuje na záver.
Michala Stehlíková
Snímka autorka
