Jeho otec bol tesár, takže voľba povolania bola jasná. V učilišti v Bytčici sa drevárčine vyučil aj on. Bolo to však jeho rozhodnutie. Od dreva ho to nikdy inde neťahalo. „Drevo a muzika, to ma vždy bavilo. Aj som hrával na gitare. No keď mi na praxi odrezalo brušká prstov, už to nešlo. Sám som si vyrobil gitaru a vložil do nej malý tranzistor ako zosilňovač. Konce prstov však boli veľmi citlivé, nemohol som nimi stlačiť struny,“ začína svoje rozprávanie pán Ursík. Zahojené brušká si dokonca natieral kanagonom (silné lepidlo, predzvesť sekundového lepidla – pozn. autorky), aby po zaschnutí lepu boli tvrdšie a poradili si so strunami. Ale nepomáhalo to. Keď teda nemohol hrať, hudobné nástroje aspoň opravuje. Ďalšou zastávkou na ceste k profesionálnej práci s drevom boli modely lietadiel. Nemal si ich za čo kúpiť, tak si ich vyrábal sám. Neskôr vo voľnom čase vytváral drevorezby na stenu a intarzie, obrázky, ktoré sa skladali z rôznofarebnej dyhy. Pracoval v mnohých podnikoch, pri výstavbách chát i ako údržbár a profesionálny hasič. Hrdo sa hlási k tomu, že dvere a okná na budove Slovenského Betlehemu v Rajeckej Lesnej sú jeho práca. A našiel by ju na mnohých stavbách v regióne. Po roku 1989 mal dokonca vlastnú firmu na výrobu okien a dverí. Už dávno je na dôchodku. Veľa vecí pominulo, no niečo predsa ostalo nezmenené.
LÁSKA K HUDBE A DREVU
Na ľudových sprievodoch je najspoľahlivejším spoločníkom harmoniky ozembuch. Z tejto dielne v Stránskom vychádzajú parádne vybavené. „Ozembuch musí byť ľahký, pekne namaľovaný a robiť riadny štabarc. Na dosku položím základnú palicu a okolo porozkladám všetko, čo na ňom má byť. Bubník, činely, hrkálky. Robím ho asi dva dni. Teraz sa dá veľa vecí použiť, no kedysi som zháňal po obchodoch plechovice zo zavináčov a do nich som nasypal pivové vrchnáky, aby to riadne hrkalo,“ smeje sa nad vlastnou vynaliezavosťou pán Anton. Najmä cez Fašiangy, to býval lomoz. Chlapi sa neraz s ozembuchmi aj pobili, polámali ich a to mal zas na rok roboty, kým spravil nové. Naposledy vyrobil detské ozembuchy pre materskú školu v Kunerade, kde už na Fašiangy mali úspešnú premiéru. Ľudia mu zvyknú priniesť, čo by na ňom chceli mať a on ho potom skladá podľa vlastnej fantázie. Po Fašiangoch prichádzajú veľkonočné sviatky a na tie má, v súvislosti so svojou prácou, tiež milé spomienky. „Na Veľký piatok po ukrižovaní až do vzkriesenia na Bielu sobotu sa chodilo po rapkaní v čase, keď zvonievali zvony. Tie boli zviazané, nemohlo sa zvoniť, tak som vyrobil fúriček, aby klepkal a rapkal. Pamätal som si to ako chlapec. Použil som remeň zo žigulíka, vyrobil štyri ozubené rapkáče, každý samostatne pripevnil. Ale neviem, kde sa podel.“
NEPOZNÁ ZLÉ DREVO, NO NAJKRAJŠIE MAĽUJE JASEŇ
To nie je preklep, milí čitatelia, nemá tam byť jeseň. To ale vysvetlíme nižšie. „Tento kríž som videl v televízii na Krížovej ceste z rímskeho Kolosea. Páčil sa mi, tak som ho skúsil vyrobiť,“ ukazuje nám ďalší dôkaz svojej dômyselnej zručnosti. Aj vysvetľuje, prečo je ešte pred úpravou každý kríž inej farby. „Javor je krásne bielučký, orech je hnedastý a najkrajšie kreslí buk.“ Skutočne, bukový krížik akoby počmáral ceruzou. Ozdobné veci vyrába z dreva, ktoré mu ľudia prinesú. Zrežú strom, konáre popália, no pri väčších kusoch dreva si spomenú na neho. „Vyrábal som dokonca z kórejského dreva. Do fabrík sem vozili stroje v drevených debničkách. Bol to prakticky odpad, no ja som sa k nim dostal a niečo z nich vystružlikal.“ Na moju otázku, ktoré drevo je najlepšie a najhoršie opracovateľné, odpovedá, že pre neho žiadne nie je najhoršie. A kým hľadám ekvivalent k slovu najhoršie, vyvedie ma z omylu a povie, že najľahšie sa opracúva lipa a najťažšie dub. Tvrdší ako dub je agát, ale z neho sa robia predovšetkým dvere. Keďže má málo smoly, na výrobu okien sa už nehodí. Napadlo mi, či sa dá niečo, okrem veľkonočných korbáčov, vyrobiť z vŕbového dreva. Vraj aj z neho robil, ale je ako seno – riedke a mäkké. Jeho hitparádu v kráse dreva vedie jaseň. Pekne maľuje a má krásnu kresbu.
PODUMÁ, POŠPEKULUJE
Na stole uprostred dielne leží, ako na operačnom stole, starý pluh. Zničený, zhnitý, rozpadnutý. Čaká, kedy sa začne jeho operácia a pustia sa doň nástroje uložené všade okolo. „Takto mi ho tu doniesli. No čože ja viem, ako vyzeral? Tak len chodím kolo neho, rozmýšľam, čo tam všetko ešte mohlo byť, čo tam chýba, ako to nahradiť.“ Tento pacient na stole nie je jediný, ktorého zdravotným stavom sa pán Ursík zaoberá. Ľudia mu podonášajú všakovaké veci a čakajú, že pre nich zachráni kus histórie a rodinného dedičstva. Pri niektorých si z detstva a mladosti pamätá, ako vyzerali. Keď nie, zájde do archívu, preštuduje knihy, časopisy. Má odložené fotky, ľudové motívy, napríklad aj z rôznych obalov, ktoré si bežný človek ani nevšimne. Na poličkách, okrem nástrojov a výrobkov, trónia aj staré rádia, tranzistory. Zdá sa, že už doslúžili, ale nie je to pravda. Všetky si opravil a skutočne fungujú. Mal ich oveľa viac, no dielňa mu už dávnejšie vyhorela a mnohé vzácne kúsky zničil oheň. „Vtedy mi ľudia veľmi pomohli a preto aj ja chcem pomáhať. Nikoho, kto mi prinesie niečo na opravu neodmietnem a rád vyrobím niečo, čo ľudí poteší.“
NA ZLÉ VECI ZABUDOL
Pri našom diškurovaní som si všimla, že na druhej ruke mu chýbajú články niektorých prstov. Vysvetlil, že sa to stalo v chvate, keď sa ponáhľal do práce a chcel dokončiť robotu v dielni. K tomu zaúradovala slabosť z ochorenia, ktoré ho roky kvári. Neodradili ho dva úrazy, pri ktorých mohol prísť o prsty, ani požiar dielne, tak to asi musí byť veľká láska s tým drevom. Miesto, kde sme sa rozprávali je jeho meditačným, modlitebným, študijným i relaxačným kútikom zároveň. Z kopy všeličoho vyťahuje obrázok, kalendárik, časopis či knihu o bylinkách, alebo o Rajeckej doline. Nezainteresovanému by sa mohlo zdať, že nemôže vedieť, čo v tom ľahkom chaose všetko má, ale on to vie presne a je to tam úplne oprávnene. Zrazu z neho vytiahol fotografie dvoch mladých kňazov. „Pomáhal som im na diaľku a posielal peniaze na štúdium a prácu. Prečítal som si v nejakom časopise, že sa to dá, tak som to skúsil. Žijú na Ukrajine. Aj mi potajomky v obraze poslali USB kľúč z ich kláštora, aby som videl, kde študujú.“ Dnes, keď sa všetci predháňame, ako pomôcť Ukrajine, tento skromný človek, zo svojho malého sveta stolárskej dielne tam pomáhal študovať a pracovať dvom grécko-katolíckym kňazom už pred pätnástimi rokmi. „Neviem, ako dlho im pomáham. Začal som niekedy po tom požiari. Nepamätám sa už presne, kedy to bolo. Na zlé zabúdam,“ odbije ma s úsmevom, keď sa snažím dopočítať k nejakým dátumom.
Babka Antona Ursíka odišla mladučká s jedným dieťaťom za mužom do Ameriky. Tam sa neskôr narodila aj jeho mama a ujo. Keď už vedeli, že sa im bude doma ľahšie žiť, vrátili sa nazad na Slovensko. Možno i preto pána Antona lákali Mayovky a americké prérie a „všelijaké svetové múdrosti“, ako sám hovorí. „Knihy ma vždy bavili. Keď som bol malý, chodil som pásť kravu. Priviazal som si ju o nohu. Ona chodila okolo mňa a ja som mohol spokojne čítať. Robieval som zabíjačky, prečítal som si aj o tom a naštudoval recepty na zabíjačkové špeciality. V archíve, pri čítaní a hľadaní vedomostí, ktoré som potreboval pri opravách starých vecí, som doslova relaxoval. To bol pre mňa balzam na dušu. Aj teraz si v dielni, sadnem do tohto kútika, navarím si čaj z byliniek, čo som si nazbieral a čítam.“ Nuž, poviem vám, že to bol zvláštny obraz. Zrobené ruky, na ktoré by v čase ich najväčšej sily bol možno potrebný zbrojný pas a v nich kniha. Tie hoblíky a dláta by do nich pasovali isto viac. V dielni nás obklopoval, povedzme, pracovný neporiadok. Ten je ale výsadou všetkých tvorivých ľudí. No počas rozhovoru som zistila, že to sú len také mimikry, krycí manéver. Anton Ursík má totiž vďaka vedomostiam z kníh a životným skúsenostiam, nie vždy priaznivým, v sebe tak upratané, že by sme mu mohli závidieť.
Autorka: Iveta Frolková
