FUTBAL MU NEŠIEL, VRHOL SA NA KULTURISTIKU
Pri pohľade na „Šuma“ by mu asi nik netipoval vek 80 rokov, pretože je stále vo forme a životný elán ho zdobí na každom kroku. „Šport mám v génoch. Hrával som futbal za Závodie, veľmi na to bavilo, no nebol som dobrým hráčom. Túžil by som byť v tomto odvetví výborný a vďaka jednému kamarátovi Ivanovi Gešovi som sa dostal k časopisu o kulturistike, spolu sme začali amatérsky cvičiť a postupne sme v Žiline našli priestory. Na tú dobu a čas sme to mali zariadené celkom dobre. Potom sme začali skúmať stravovanie, aby sme napredovali, no mnoho podstatného sme nevedeli a učili sme sa na vlastných chybách,“ spomína si na svoje začiatky Ivan Šumichrast počas oslavy v kruhu svojich najbližších, kam zavítala aj redakcia Žilinského večerníka. Kulturistika mala prvé miesto, a tak na rad prišli aj mnohé úspechy. „Postupne som sa prihlásil na rôzne súťaže, ktoré som vyhrával, čo mi dalo energiu a motiváciu. Nedostal som sa na vysokú školu, musel som narukovať a v kasárňach Hranice som cvičil. Bol som členom Sigmy Olomouc, kde som v Jihlave vyhral majstrovstvá Moravy a potom som sa mohol kvalifikovať na prvé majstrovstvá Československa v kulturistike. V tom čase to celé bolo raritné, lebo sa tento šport bral ako niečo zo západu. Skončil som na druhom mieste, keď ma predbehol Juraj Vyšný. To vždy rád spomínam, keď som nakúpil všetky noviny a tam svietilo moje meno, no skomolili ho na „Šupiprach“. Bol som taký vnútorne sklamaný, že z pochvaly kamarátom doma nebolo nič.“
NEZABUDNUTEĽNÁ FUTBALOVÁ IKONA
Prínos Šumichrasta pre žilinský šport sa viaže najmä s futbalom, no na pár rokov si odskočil aj medzi basketbalové koše. „Po návrate z vojny som robil v plynárňach a vtedy ma kamarát Miroslav Kráľ oslovil, že im odišiel z klubu masér. Hovorím mu, že som to nikdy nerobil a nemal som s tým skúsenosť. Bolo ťažké zohnať nejakú literatúru, no vždy ma zaujímala anatómia. Raz bolo sústredenie v Piešťanoch, kde boli renomovaní maséri a oni ma dva týždne učili, čo mi neskutočne pomohlo. Oficiálne som začal od 1. januára 1970 a v podstate sa to stalo mojou prácou, ale aj veľkou vášňou. V spojitosti so žilinským futbalom to celé trvalo do roku 1990, potom som odišiel do rakúskeho regionálneho mužstva. Po návrate som pracoval vo Váhostave, kde som robil basketbalového maséra. Pôsobil tam Jozef Michalko, ktorý ma dotiahol do basketbalovej reprezentácie. Prišli ďalšie futbalové zastávky, až v roku 2004 som bol masérom pri národnom tíme pod vedením trénera Dušana Galisa.“ Aktuálne môžete „Šuma“ vidieť stále v akcii, keď jeho služby neraz využíva jedna futbalová legenda za druhou. „Od roku 2005 až do roku 2011 som bol v klube MŠK Žilina a potom som si otvoril súkromnú prax, čo mám doteraz a stále ma to baví a teší. Chodím do práce, ktorá mi robí veľkú radosť.“ Verejnosti adresuje jeden krásny pozdrav: „Ďakujem všetkým za gratulácie a prajem vám veľa šťastia a mnoho spokojnosti v srdci.“
