Jeho obrazy sa vyznačujú dokonalou maliarskou technikou, zručnosťou a realistickým stvárnením, hovorí kurátorka Darina Arce, keď sa rozpráva o dielach žilinského maliara Stanislava Lajdu. Nemá vyhranený štýl, je detailista a na jednom obraze zvykne pracovať aj pol roka.
Výtvarník Stano Lajda je vyštudovaný reštaurátor alebo poeticky povedané jeho vlastnými slovami, je lekárom starých obrazov, ktorým prinavracia ich stratený lesk. Hoci ho už reštaurátorstvo neživí, na remeslo nezanevrel. Maľuje, učí na strednej umeleckej škole a vedie Klub neprofesionálnych výtvarníkov. Posledné roky sa s prestávkami venuje aj rekonštrukcii slávneho obrazu Posledná večera od velikána Leonarda da Vinciho. Leonardo totiž ovplyvnil celú jeho tvorbu, a tak nečudo, že slávny obraz je jeho srdcovou záležitosťou.
Osudový Leonardo
Od konca júna do polovice augusta na hrade Strečno vystavoval svoje diela akad. maliar Stano Lajda. Výstava s názvom V duši Leonarda ponúkla návštevníkom prierez autorovho diela inšpirovaného práve talianskym umelcom Leonardom da Vinci.
Každý z dvanástich obrazov na výstave nesie v sebe niečo z Leonarda. „V časti obrazov ho parafrázujem, v ďalších sa objavuje fragment z jeho tvorby a tiež som tam vystavoval zmenšenú rekonštrukcia Mony Lisy, ako by asi vyzerala, keby z nej odstránili zožltnutý lak,“ prezrádza autor výstavy Stano Lajda. „Po prvýkrát som verejne vystavil, aj keď v zmenšenom merítku a fotocestou, rekonštrukciu Poslednej večere. Pracujem na nej už šesť rokov, je to náročná úloha, pretože z originálu sa dochovalo už len asi 40 % maľby.“
Rekonštrukciu obrazu robí v ateliéri. Považuje to za veľkú výzvu: „Chápem to ako niečo tajomné, akoby som to mal niekde v osude vopred predpísané.“ Stano Lajda si teraz totiž realizuje po 40 rokoch sen, ktorý mal ako chlapec. S tvorbou Leonarda sa zoznámil, keď mal desať. „Vtedy ma prvýkrát zaujala maličká verzia Poslednej večere a nedokázal som ju spustiť z rúk.“ Keď však ako 14-ročný v knihe videl, ako vyzerá originál, ostal zhrozený. „Vtedy som si povedal, že keď budem veľký, skúsim sám namaľovať obraz, ako asi pôvodne vyzeral.“
Posledná večera
Pravdaže, Stano nie je sám, ktorý sa pokúša o rekonštrukciu z veľkej časti zničeného diela. „Je to veľká výzva ukázať svetu, ako ten obraz mohol vyzerať, je to akoby sme rekonštruovali podobu egyptských pyramíd, antických alebo peruánskych stavieb, dávali im pôvodnú farebnosť, dopĺňali zničené múry, strechy a podobne,“ vysvetľuje.
Za posledných 500 rokov vzniklo niekoľko tisícok rozličných variácií obrazu. Dôkazom je aj maliarova zbierka. „Hľadám na internete rôzne verzie Poslednej večere, mám ich už okolo 2500. Zo všetkých kópií, parafráz a rekonštrukcií som však zatiaľ nenašiel – bez toho, že by som si namýšľal -, lepšiu od tej mojej.“
Maliarova chvála je oprávnená vzhľadom k tomu, že sa Leonardovej tvorbe venuje už cez 40 rokov a má toho o ňom i jeho diele mnoho naštudované. „Na obraze je zničených veľa vecí a zrejme už nikto nikdy nebude vedieť, ako presne vyzeral, no myslím si, že sa dá zrekonštruovať verne na zhruba 85 % a tých zvyšných 15 % je na skúsenosti, fantázii i cite výtvarníka, ktorý dielo rekonštruuje.“
Stano Lajda pracuje na 2,5-krát menšej verzii od originálu, ktorý má dĺžku 9 metrov. Nie preto, že by nechcel spraviť rovnako veľkú verziu, avšak väčšia sa mu nevmestí do ateliéru. „Keď budem s touto prácou hotový, tak skúsim spraviť nejaký detail obrazu, niektorú skupinku apoštolov, v mierke 1:1.“
Diela starých majstrov vs. moderné umenie
A prečo práve Leonardo? „Tak ako hľadám inšpiráciu v ľuďoch, v prírode, tak ju hľadám aj v dielach starých majstrov a najmä v Leonardovi, ktorý ma najviac zaujal. Narodil som sa v znamení raka a hovorí sa, že títo ľudia sa pozerajú smerom do minulosti a kráčajú chrbtom dopredu. Asi ma to charakterizuje. Tým, že pozerám do končín 15. – 16. storočia, kedy sa lámala doba temna a začínala éra nová. Vo svojich obrazoch sa snažím prepojiť to, čo bolo, s tým, čo je alebo ešte len bude.“
Duša reštaurátora
Stano Lajda vyštudoval reštaurovanie maľby, je to náročná a veľmi trpezlivá práca, rád ju prirovnáva k lekárstvu – rozdiel je v tom, že lieči obrazy a nie človeka.
„Páči sa mi, že človek dostane do rúk nejakú čiernu handru a po určitom čase z nej vykúzli, ako ja voľakedy, Holandské zátišie. Cena tohto konkrétneho obrazu stúpla razom zo 400 korún na 400-tisíc.“
Podľa neho je zaujímavé i vzrušujúce odkrývať maľby, ktoré nikto nevidel možno viac ako 500 rokov. Reštaurátorstvu sa už ale Stano venuje len málo, dnes ho viac živí vlastná tvorba, ilustrovanie a posledných päť rokov aj pedagogická činnosť.
Výtvarník – pedagóg – radca
Ako pedagóg pôsobí na Súkromnej strednej umeleckej škole. Učí kresbu, základy perspektívy, anatómie a kompozíciu. Mladí ľudia sa podľa jeho slov dajú viesť. „Keď študent vie, čo chce a ide si za svojím, vždy sa to odzrkadlí. Keď neustále trénuje, kreatívne myslí, tak úspech dosiahne.“
O tom, že majú na škole veľa talentov, potvrdzuje fakt, že spomedzi množstva umeleckých škôl na Slovensku patrí tá v Žiline do prvej trojky, z ktorej sa najviac študentov dostane na vysokú školu.
Okrem mladých študentov sa ale už dvadsať rokov venuje aj tým starším, a to v Klube neprofesionálnych výtvarníkov, pôsobiacom pri Krajskom kultúrnom stredisku v Žiline. „Stretávame sa raz do mesiaca, zúčastňujeme sa plenérov,“ hovorí umelec, ktorý pomáha a radí týmto ľuďom vo svojej tvorbe.
„Rozprávame sa o obrazoch, ktoré namaľujú a prinesú so sebou. Každý v klube má iný výtvarný názor či rukopis, no a ja sa vždy snažím čo najobjektívnejšie zhodnotiť každé ich dielo.“
Pravdaže, je istý rozdiel viesť ľudí, ktorí sa maľovaniu venujú už niekoľko rokov ako svojmu hobby a viesť mladých ľudí. „So staršími sa už väčšinou nedajú robiť veľké zmeny, mladí sú ešte tvárni a pomerne rýchlo nadobúdajú prax i vedomosti. Celkom sa teším, že sa už za niekoľko týždňov znovu stretneme,“ povedal na záver Stano Lajda.
Katarína Kvašňovská
Snímky z archívu Stana Lajdu
