Jej pracovným životom sa mihlo nemálo zvučných mien z umeleckej obce a kniha, ktorá
vznikla pod jej rukami, putovala dokonca až ku britskej kráľovnej. O najznámejšej žilinskej knihárke už bolo publikovaných mnoho článkov, my sme tentokrát chceli vedieť viac o jej osobnom vzťahu s knihami.
Na svojich knihárskych dielňach, kde mávate plnú obsadenosť, oboznamujete laikov s knižnou väzbou a poukazujete aj na chyby, ktoré sa pri tejto práci najčastejšie objavujú. Čo je teda vo vašich očiach voči knihám necitlivé?
V knihárskom remesle sú určité zákonitosti. Keď sa nedodržia, tak by sa kniha, keď je „hotová“, mohla aj zahodiť. Nie je to tak dávno, keď bolo bežné, že namiesto toho, aby sa listy v chrbte knihy, ktoré tu majú byť poskladané a cez sklady prešité, jednoducho orezali spôsobom, ako sa orezávajú na hlave, na predu a na nohách. To potom spôsobilo, že keď sa kniha otvorila, tak ticho pukla a rozsypala sa. Strany boli iba natreté lepidlom, namiesto toho, aby boli takzvané zložky pripevnené na plátienko alebo na špagáty.
Ako ďalší problém vnímam tlač od okraja po okraj strany. Takáto kniha by sa nedala prevŕtať a zošiť inak, ako cez text, čo je naozaj barbarské. Po okraje by sa mohol tlačiť a potom zlepiť možno tak cestovný poriadok, ale aj ten už je zrejme iba v elektronickej podobe.
Ale sú aj ďalšie drobnosti, ako správne uloženie papiera, ktorý musí nastavený byť tak, aby po otvorení knihy strany ostali pekne ležať. Ja sa na „knihárinu“ stále pozerám z remeselnej stránky, že musí byť robená poctivo a sú určité zákonitosti, ktoré vás pri práci nepustia. Tu ide o noblesu knihy, na ktorú nedajú dopustiť knihári, remeselníci a bibliofili.
Ako vyberáte materiál na väzbu a ako vzniká jej finálna podoba? Zrejme musíte mať knihu najskôr prečítanú.
Prečítanú ju musím mať vždy. Alebo niekedy robím knihy autorov, ktorých veľmi dôverne poznám a chcem ich dielo zaviazať. Vtedy viem, čo mám použiť. Ale vo všeobecnosti si knihy tak nejako samé vyžiadajú, čo chcú.
Kedysi som spolupracovala s výbornou pani architektkou Vierou Meckovou, s ktorou nás knihy veľmi spojili a zúčastňovali sme sa s nimi na výstavách. Spolu sme robili väzbu napríklad knihy Zuzany Kočovej Chvála putování o ceste na Island. Obálka bola v tmavej koži s vystúpenými kružnicami, ktoré znázorňovali vyvierajúce pramene a v strede bol zakomponovaný oblý kameň.
Roky spolupracujem aj s typografom Petrom Ďuríkom. To boli vždy pekné práce, mali sme úplne slobodné ruky. Vybrali sme si titul, opýtali sa autora, či môžeme jeho knihu robiť. On ju typograficky upravil a vytlačili sme ju na ručne vyrobený papier v malom náklade 10 – 12 kusov.
Niekedy má autor presnú predstavu o tom, ako by jeho kniha mala vyzerať. Treba však povedať, že to, že je kniha zviazaná do kože ešte neznamená, že je to objekt. Môže sa stať, že si kniha jednoducho nenájde svojho kupca a nepôjde na odbyt. Alebo sa ku knihe kožená väzba nehodí. Niekedy to jednoducho nejde a pri takejto práci by nemalo ísť o zárobok. Mala by tu byť chuť, radosť a vzťah k autorovej tvorbe.
Ešte stále mám veľa materiálu, ručného či máčaného papiera, koží... napríklad aj pštrosiu kožu, ktorá je farbená a je vlastne poškodená. Má dierky od pierok a je pretrhaná. Ale ja ju odkladám, pretože možno ešte stretnem knihu, kde budem niečo takéto šialené potrebovať.
Hovoríte, že ste sa zúčastňovali výstav. Ako vyzerá knižná výstava?
Kedysi sa konali knižné trienále, väčšinou v „zemi českej“, buď v Prahe alebo v Karlových Varoch. Boli to súťažné prehliadky, kde sa stretli knihári, ktorí ale robili výtvarnú „knihárinu“. Bola medzi nami súdržnosť, ale aj trochu rivality. Trienále boli spojené s výstavou, a boli pozývaní aj zahraniční hostia. Vtedy to bola dobrá zámienka na to, aby sa ľudia stretli, videli, a nadstavbou týchto výstav bola ponuka odlievaného písma, ručného papiera, koží, kovových filetov a pečiatok. Vďaka tomu knihárski majstri nemuseli chodiť na rôzne miesta zháňať, čo potrebujú. Všetko však postupne zaniklo a kým dorástla ďalšia generácia knihárov, tak sa súdržnosť pominula.
Pamätáte si knihu, ktorá vo vás zanechala hlbokú stopu či spomienku?
Neviem, či konkrétnu knihu, ako deti sme čítali klasické rozprávky ako Budkáčik a Dubkáčik. V detstve sme doma dostali veľmi pevný základ, mama nám čítala každý večer. A tak som to robila aj ja u mojich vnúčat, že sme každý večer, keď už boli v pyžamkách a s umytými zubami, prečítali pre každého inú rozprávku. To sú pre mňa krásne spomienky.
Akú knihu ste si kúpili naposledy?
Už dlho si knihy nekupujem a málokedy ich už aj dostávam, ale naposledy som dostala veľmi peknú knihu Kataríny Kovačechovej Keď zvonia zvony nad krajinou. Niekto sa ma raz opýtal, či som prečítala všetky knihy, ktoré mám. Odpoveď je, že neprečítala. Mám ich naozaj veľa, okrem tých uložených doma v knižniciach, sú naskladané aj na viacerých kôpkach po stoloch. Niektorú otvoríte a o chvíľu aj odložíte. Niektoré ani neviem, ako ku mne prišli. Ale sú aj také, po ktorých siaham stále. Je to poväčšine poézia, od Jana Skácela a veľmi rada mám tvorbu Jaroslava Seiferta. Keď mi je radostne, tak sa s tými knižkami nedelím. Ale keď mi je ťažko, tak tam hľadám.
V súčasnosti sa vraj málo číta. Máte nejaké odporúčanie, ako priviesť ľudí ku knihám?
Malých ľudí treba viesť k čítaniu. Keď sa to v rodine podsúva, keď sa večer v posteli číta, tak sa to tým deťom „zadrie pod nechtíky“. Keď detský vek rodičia premeškajú, mladí dospelí sa k čítaniu už tak ľahko nedostanú a podľa mňa sú ochudobnení. No o čom neviete, to vám nechýba. Ale zase, kam sa uchýlite, ak nie do knihy?
Bibliofília
Slovo bibliofília sa zvyčajne prekladá ako knihomilstvo (z gréckeho slova biblos – kniha a filia – láska, náklonnosť). Tento výraz označuje aj krásnu knihu, vydanú so zvláštnym zreteľom k úprave. Knihy tohto typu vychádzajú v malom náklade, bývajú číslované a podpísané autorom, grafikom, alebo ilustrátorom, často sú ilustrované originálnymi grafikami. Väzbu zvyčajne robia umeleckí kníhviazači. Na ich výrobu bývajú použité netradičné materiály, ručne vyrábané papiere a rôzne neobvyklé dekoračné prvky. Bibliofílie sa vždy uchovávajú v ochranných kazetách.
