Milí Predmierčania,
v marci si Terchovci – a s nimi celé Slovensko – pripomenuli, že uplynulo tristo rokov odvtedy, čo na mikulášskej šibenici odvisol náš najchýrnejší ľudový hrdina, zbojnícky kapitán Juraj Jánošík.
No ktovie, koľkí z nás si spomenú aj na to, že slávni hrdinovia boli dvaja? (Osud druhého už býva taký. Aj Armstronga si pamätáme, pretože vkročil na Mesiac prvý, no kto bol druhý, si už nespomenieme, hoci to bol rovnako veľký čin.) Podobne tak trochu zabúdame na Uhorčíka. Tomáš Uhorčík z Predmiera bol takisto zbojnícky kapitán. Keď ho zlapali a uväznili na bytčianskom zámku, strážil ho tam Jánošík, ešte ako cisársky vojak. To asi on zorganizoval Uhorčíkov útek, a potom zrejme nečakal, že ho potrestajú, ale zdezertoval za Uhorčíkom. Uhorčík mu potom odovzdal kapitánske žezlo, oženil sa, dal si meno Martin Mravec a stal sa mestským hudcom v Klenovci. No s Jánošíkom a zbojníkmi spolupracoval ďalej. Bol čosi ako elitný vojak vysunutý do tyla nepriateľa, podával správy, kde koho bude vhodné ozbíjať, a pomáhal ukrývať korisť.
Oboch zlapali, keď sa spolu zabávali v klenoveckej krčme. No nevedeli, že chytili aj Uhorčíka. Jánošík ho na mučidlách statočne zapieral – tvrdil, že „skapal na kremnických horách“. Na to, že Martin Mravec je vlastne Uhorčík, prišli až po poprave Jánošíka – a potom aj Uhorčíka odsúdili na smrť. Popravili ho lámaním na kolese 21. apríla 1713.
Milí Predmierčania, nepochybujem, že o tom viete, a že si to teraz v apríli pripomeniete. Ja som si toho Vášho Uhorčíka uctil v divadelnej hre Z dreva vyrezané, ktorú hádam poznáte - veď ju nehrali len profesionálne divadlá, ale aj mnohé ochotnícke súbory (naposledy som videl krásne predstavenie v Hubovej) - a možno niektorý zavítal aj k Vám. Alebo sa Vám možno dostalo do rúk krásne knižné vydanie tej hry, vydanej žilinským vydavateľstvom Artis Omnis.
Moja hra Z dreva vyrezané nič neuberá zo slávy Jánošíkovi, no som hrdý na to – a preto Vám píšem – že je to hra, v ktorej aj ten Váš Uhorčík je hrdinom rovnocenným Jánošíkovi. Nie iba o jednom, ale o oboch sa v mojej hre spieva: „Ej, bol by každý z nich na slobode býval, keby sa na oboch zlý duch nebol díval...“
To je všetko, čo som mal na duši. Srdečne Vás pri príležitosti tristoročného výročia smutnoslávnej popravy Predmierčana Tomáša Uhorčíka zdraví Ľubomír Feldek.
P. S.
Hrdinovia končia tak, ako končia – a nám ostatným – tak ako ľudu v mojej hre - ostáva už len zaspievať si:
HEJ, MY SME TEN SPIEVAJÚ-
CI ĽUD
Hej, my sme ten spievajúci ľud,
spievame si pri štrnganí pút.
Sloboda nám blúdi v hore –
v poli na nás cisár orie,
my žujeme dieru z chleba –
jemu padá šunka z neba.
Hej, my sme ten spievajúci ľud,
spievame si pri štrnganí pút.
Bola vojna, nová môže byť.
Nikdy nevieš, kto ťa príde biť.
Jedno ti je, kto ťa chytí,
zakaždým si ty ten bitý.
Kto zvíťazí, na tom veru
nezáleží – všetci berú.
Hej, my sme ten spievajúci ľud,
spievame si pri štrnganí pút.
Kurucovi podáš smidku –
od labanca schytáš bitku.
Labancovi podáš vody –
na dereš ťa kuruc hodí.
Komu zajtra do rúk padneš,
to dnes nikdy neuhádneš.
Najlepšie je držať hubu.
Keď chcú rúbať – tak nech rúbu!
Hej, my sme ten spievajúci ľud,
spievame si pri štrnganí pút.
Život nás len vtedy teší,
keď ležíme na dereši.
Keď v nás praštia všetky kosti,
nemáme strach z budúcnosti.
Hej, my sme ten spievajúci ľud,
spievame si pri štrnganí pút!
Ľ. F.
Snímka Ľubo Bechný
