V roku 2013 ste založili Baletnú školu Pointe v Žiline. Prečo práve tu, v relatívne menšom meste? Keď ste ju zakladali, vychádzali ste z toho, že je po takejto škole v regióne dopyt?
Nerobila som si vopred žiadny prieskum. V období, keď som sa vrátila do Žiliny už ako netancujúca baletka, uvažovala som tak, že tu nie je divadlo, v ktorom by bola baletná zložka, operná zložka, je tu iba činohra. Uvedomila som si, že v Žiline je veľa mladých ľudí, veľa detí, ktorých rodičia by možno uvítali baletnú prípravu. Prípravu, ktorá by sa týkala minimálne ideálneho držania tela a baletnej elegancie. Vedela som, že inde v Európe je baletná škola aj v každom malom mestečku a balet sa presadí aj u nás.
Rozmýšľala som, kde nájsť vhodnú tanečnú sálu, aj keď podvedome som vedela, že by sa mi najviac páčilo mať ju v divadle. Ja som v divadle strávila celý život a páčila sa mi možnosť odovzdať svoju skúsenosť, ukázať aj malému človiečikovi, aký je balet na javisku krásny. Aké jedinečné je tancovať na vážnu hudbu, započúvať sa do nej a prejaviť tancom emócie – radosť, smútok...
Keď som hľadala vhodné miesto na balet, zavolala som na mesto. Tam mi odporučili skontaktovať sa s Mestským divadlom, ktoré práve v tom čase otvorilo novú tanečnú sálu a prenájom mala na starosti Zuzana Skyba. Jej maminka pani Sláviková bola moja trénerka na tanečno-pohybovej príprave, ktorú som navštevovala ako malé dieťa od svojich štyroch rokov. To je taká zhoda okolností, ktorá sa naozaj nedá naplánovať. Týmto by som sa chcela poďakovať Mestskému divadlu Žilina a najmä skvelým ľuďom v ňom, ktorí moju školu podporujú.
Ste v škole jediná trénerka alebo máte aj kolegov na prípadný záskok?
Som jediná pedagogička, sama tvorím choreografie, vyberám hudbu a vymýšľam kostýmy.
V predstavení sa dlho „ňúram“, hľadám materiály na kostýmy a rekvizity. Ale je to stránka, ktorá ma veľmi baví.
Pre aké vekové kategórie je vaša tanečná škola určená?
Učím deti od troch rokov až po strednú generáciu žien v mojom veku. Venujem sa hlavne deťom a mládeži, pričom za mládež považujem aj vysokoškolákov, ktorí si prídu zatancovať popri štúdiu.
Tancujú u mňa aj športovci. Baletnú prípravu potrebujú krasokorčuliari, gymnasti a aj deti, ktoré sa venujú spoločenským tancom. Na prijímacie skúšky na tanečné konzervatóriá pripravujem adeptov zo všetkých kútov Slovenska.
Veľmi rada mám aj tradičné piatkové tréningy so staršou generáciou, na ktorých je skvelá atmosféra. Ľudia tu dokážu „vypnúť“, hodiť na chvíľu všetko za hlavu a uvoľniť sa po ťažkom týždni.
Máte tanečníkov sólistov. Tí trénujú samostatne?
Trénujú so svojou vekovou kategóriou, to znamená hodinu a pol až dve hodiny týždenne. Občas chytíme nejaké víkendy, vtedy na tréningoch vylepšujeme napríklad techniku. Stále musíme brať do úvahy, že nie sme tanečná škola, konzervatórium, ale baletná príprava. Verím, že keby trénovali 5 hodín denne, tak by naši sólisti boli vo svojom veku špička. Aj tak pred nimi dávam klobúk dolu. Vidím, že ich to baví, že si balet obľúbili. A verím, že aj ja som súčasťou toho, čo majú na balete radi. Aj keď na nich niekedy kričím, aj keď ponadávam. A oni si tiež zahundrú, ale nakoniec urobia, čo od nich vyžadujem. Jedna mamina mi nedávno povedala, že som taká milosrdná prísnosť a asi to tak je (smiech).
Na konci každého polroka organizujete vystúpenia určené pre rodičov vašich žiakov a pre rodinných príslušníkov. Pripravujete napríklad Labutie jazero, Luskáčika, Toreadora... Meníte choreografiu tak, aby bola určená pre deti, alebo je kópiou originálneho klasického baletu?
Tieto vystúpenia sa konajú počas jedného víkendu vždy na konci polroka, majú formu celovečerného predstavenia. A to je možno zaujímavé aj pre diváka. Nie sú to len jednoduché tančeky, ale je tam aj dej, postavy, tak ako aj v „dospeláckom“ balete.
Choreografie dotváram do detskej podoby, aby bolo predstavenie pozerateľné pre rodičov a dokázali ho zatancovať aj deti. Deťom vždy prerozprávam príbeh, ktorý ideme nacvičovať, a často o ňom diskutujeme. Aj tie najmenšie deti sa často rozhorčujú nad nespravodlivosťou či nad negatívnymi postavami. Vždy sa ale snažím o to, aby sa deti na sále smiali. Vtedy viem, že som na dobrej ceste.
Titul, ktorý ideme v danom období skúšať, sa mi vždy tak vysníva, musím tým precitnúť. Celé vystúpenie si predstavujem, vidím, kde kto bude, kto čo bude tancovať. Pracujem veľmi intuitívne a každá príprava predstavenia je pre mňa dobrodružstvom.
Veľa pracujete s hlasom. Pri tréningu nie je jednoduché rozprávať tak, aby vás bolo počuť cez hudbu. Dávate si nejakú hlasovú „kúru“?
Zatiaľ sa s hlasom veľmi netrápim. Nemám ho trénovaný ako speváci, ale kúry si nedávam. Keď som doma počas nejakého voľna, tak sú moje hlasivky menej namáhané, a keď potom začnem učiť, tak som možno zachrípnutá, ale to všetko prejde. Nechávam to plynúť. Viem, že niektorí tréneri používajú mikroporty, ale pre mňa to nie je prirodzené.
V lete organizujete tanečné workshopy. Pre koho sú určené?
Workshopy sú určené aj pre deti mimo našej školy. Ten, kto uvažuje, že by sa ku mne prihlásil, má možnosť vyskúšať si tréningy takouto formou. Trvajú päť dní a deti sú rozdelené do troch vekových kategórií od päť rokov. Workshopy sa konajú v doobedných hodinách a tešia sa celkom veľkému záujmu, chodia na ne aj deti z iných miest.
Hovorí sa, že baletky odchádzajú do dôchodku mladé. Ste aj vy baletkou „dôchodkyňou“? Čomu sa zvyknú venovať baletky, keď sa skončí ich profesionálna tanečná kariéra?
Áno, som, ale niečo také ako výsluhový dôchodok pre tanečníkov od roku 2003 neexistuje. Skončila som, pretože sa mi narodilo dieťatko, a prišlo to asi v čase, keď som odtancovala všetko, čo som mohla, a skončila som v podstate na vrchole. Po kariére primabaleríny som ešte na univerzite vyštudovala sociálnu pedagogiku.
Toto štúdium mi dalo veľa, ale to učiteľstvo musí mať človek tiež trochu v sebe. Beriem to ako dar, ktorý som možno dostala. Nie každý dokáže pracovať s deťmi, motivovať ich, aby robili veci dobre a s láskou. Musíte k nim pristupovať individuálne. Pre mňa je povzbudzujúca spätná väzba, ktorú dostávam.
Je veľmi rôznorodé, čomu sa baletky „na dôchodku“ venujú. Samozrejme, každý sa nejako hľadá a určite nie je jednoduché len tak opustiť javisko. Ego dostane poriadnu ranu a ten „adrenalín“ chýba. Niekto začne učiť, niekto robí choreografie, venuje sa fyzioterapii a niektorí preskočia do úplne inej profesie. Môj manžel, tiež bývalý tanečník, vyštudoval divadelný zvuk, pracuje v opere, našiel sa v tom a je spokojný.
Čo je podľa vás najťažšie na práci a živote primabaleríny?
Nepovedala by som, že to bol ťažký život. Len si myslím, že nás nepripravil na život „vonku“. Stále ste na tréningoch a máte predstavenia. Nežijete nič iné. Povedala by som, že pre tanečníka je ťažšia tá etapa potom, keď už tanečníkom nie je a učí sa žiť v bežnom svete. Dlho mi napríklad trvalo, kým som si zvykla, že víkendy a sviatky nemusia byť pracovné a človek môže len tak vybehnúť na hory.
Jedným z dôvodov, prečo mnohé baletky nemajú deti alebo ich majú až neskôr, je, že chcú využiť a prežiť to, prečo tak tvrdo celé roky študovali a pracovali na sebe. Balerína, tanečníčka, dostáva zmluvu v divadle iba na jeden rok, a tak je stále pripravená obrazne povedané s kufrom v ruke. Môžete sa znepáčiť režisérovi či choreografovi, ktorý vás prestane obsadzovať do predstavení. Baletný umelec nemá preto veľkú možnosť usadiť sa na jednom mieste. Na druhej strane je veľkým plusom, že môžete robiť konkurzy do divadiel po celom svete. Rečová bariéra neexistuje. Tanečník sa vyjadruje iba telom, pohybmi.
Život primabaleríny ma bavil, bol krásny a veľmi intenzívny. Všetky svoje divadelné roly (lebo vy hráte, nielen tancujete) som prežívala naplno. Keď som bola Júliou, mala som pocit, akoby som smrť prežívala naozaj. Aj klaňačka po predstavení mala pre mňa úplne inú atmosféru ako po veselom predstavení.
Aké telesné predispozície by mala mať úspešná baletka? A čo vlastnosti?
Pokiaľ ide o telesné predpoklady, určite je to symetria a súmernosť postavy. Baletky majú mäkké chodidlo, veľké priehlavky a zvýšenú elasticitu šliach. A k tomu sa musia pridať vlastnosti ako pracovitosť, disciplína a psychická odolnosť, pretože v tejto profesii je obrovský tlak.
Stále však musíme brať do úvahy typológiu na predstavenia, to som sa naučila vo veľkých divadlách. Je tanečníčka/tanečník, ktorí sú vhodní na nejakú rolu, postavu, a iní nie. To sa mi páči aj pri deťoch, ktoré učím. Niektoré dieťa je ako malý púčik a niektoré vyzerá ako narodené pre balet. A to je na nich krásne, tá rozmanitosť.
Venovali ste sa niekedy aj iným druhom tanca?
Na škole sme mali všetky druhy tanca. Charakterové tance, spoločenský tanec, folklór. Ja som sa ale venovala klasickému a neoklasickému baletu.
Čo by ste si želali do budúcna pre Baletnú školu Pointe?
Aj keď nemám tanečný ansámbel, moji malí a veľkí tanečníci sú takí skvelí, že sa cítim ako vo veľkom baletnom súbore. Veľká vec pre mňa je, keď môžem predstavenia so šikovnými deťmi ukázať ich rodičom. Teší ma, že sme vytvorili komunitu, ktorá má balet rada, a navzájom sa podporujeme. Som rada, že Žilina baletnú školu prijala, a je to pre mňa zároveň zaväzujúce. Inak všetko nechávam riadiť osudom a na nič netlačím. Som vďačná, že mi život umožňuje pokračovať v práci, ktorá ma baví.
