Pre svoje knihy si vyberá nevšedné témy. Možno práve preto medzi slovenskými spisovateľmi vykúka z radu. Lucia Sasková, rodáčka zo Žiliny, milovníčka psov a spisovateľka.
Lucia Sasková je výnimočný talent. Dokazuje to najmä úspešná predajnosť jej kníh. Debutovala knihou, ktorá zobrazila skutočný príbeh znásilnenia mladej ženy. Mimoriadny úspech však zaznamenal jej druhý titul Zlatokopka. Pred mesiacom jej vyšla tretia kniha o dievčine so psychickými problémami.
Narodili ste sa v Žiline. Čo vás ešte s naším mestom spája?
Nepoznám človeka, ktorý by nemal rád mesto, v ktorom sa narodil. A ja nie som výnimka. Aj keď som v Žiline bola po narodení len krátky čas, mám k nej, dá sa povedať, až vrúcny vzťah. Väčšina našej rodiny pochádza a aj doteraz žije v Žiline, spája ma s ňou množstvo zážitkov či už z detstva z prázdnin, alebo neskôr z pubertálnych čias. Aj ľudia, s ktorými som prišla do styku, mi prídu takí akýsi iní, srdečnejší, spokojnejší.
Ako často sem chodievate?
Kedysi som do Žiliny chodila niekoľkokrát do roka, teraz už menej, ale vždy sa do nej rada vraciam. A nemyslím si, že sa to niekedy zmení. Fascinuje ma, ako sa mení a pritom ostáva stále rovnaká. A aj keď bývam takmer celý život v Nitre, Žilina bude pre mňa vždy domovom.
Vždy ste chceli písať?
Začínala som s prvými riadkami niekedy na základnej škole, veľmi bavilo, avšak nikdy by mi ani nenapadlo povedať, že chcem byť spisovateľka. Na strednej škole som mala stále k písaniu blízko či už v škole, na mimoškolských aktivitách, dokonca som mala kapelu, kde som si veselo textovala na ktorúkoľvek tému. Ani neviem, kedy mi skrsla prvýkrát myšlienka, že by som mohla napísať knihu. Profesorka slovenského jazyka bola nadšená mojimi slohmi, dokonca aj profesorky na iných školách dávali jednotky mojim priateľom, ktorým som práce písala, ale ja sama som si neuvedomovala, že tam potenciál je. A vlastne si to doteraz neuvedomujem. Preto možno trvalo dlhšie, kým som sa vôbec odhodlala poslať svoj rukopis na posúdenie do vydavateľstva. Predsa len, slohová práca a kniha je predsa niečo úplne iné. O to bola moja radosť väčšia, keď sa rukopis vydavateľstvu páčil.
Každá vaša kniha rozoberá inú tému. Prvá rieši znásilnenie, druhá je o zlatokopkách a tá ostatná je o „psychopatke“. Prečo ste si vybrali práve tieto témy?
Témy mi prichádzali „pod ruku“ tak akosi samy. Všetky sú aktuálne, bežné, ale ani o jednej sa veľmi nerozpráva. A možno by sa malo začať. Nechcem nikoho poučovať ani moralizovať, len čitateľom ponúknuť iný uhol pohľadu.
Odkiaľ čerpáte na knihy námety?
Len zo života. Keď ma niečo zaujme, zarazí alebo inak osloví a vryje sa mi do pamäti, zväčša mám potrebu to dať na papier.
Kniha Nebezpečná je vašou treťou v poradí. Ako dlho ste na nej pracovali?
Neviem presne, myslím, že niečo vyše roka.
Kniha je o dievčine, ktorá sa lieči na psychiatrii. Napadla vám najprv myšlienka niečo také napísať alebo vznikla až na popud, ktorý ste počuli či čítali?
Osobne som sa stretla už s ľuďmi, ktorí odbornú pomoc naozaj potrebujú, ale nepriznajú si to. Prečo? No lebo by ich ohovorili, lebo by ich zavreli medzi bláznov, lebo by sa im ľudia vysmiali... Nájdu nekonečne veľa dôvodov, prečo sa radšej budú trýzniť a naďalej potichu trpieť. A ja som si kládla otázku prečo.
Stretli ste sa so psychológmi, psychiatrami pred tým, ako ste knihu začali písať?
Spolupracovala som s jedným psychiatrom a jedným lekárom iného zamerania. Obaja mi poskytli veľmi vzácny pohľad na ľudskú psychiku a fungovanie na psychiatrickom oddelení. Som im za to vďačná. Menovaní byť nechceli, tak to rešpektujem, ale bez nich by boli moje predstavy zrejme iné. Čo sa týka ochoty, bola som prekvapená, že z ich strany nebol žiaden problém obetovať svoj čas.
Odrážajú hlavné postavy vo vašich knihách reálnych ľudí, reálne situácie?
Ako v ktorej knihe, a ako ktorí ľudia a situácie. Ale áno, používam aj reálne postavy, ktoré ma akýmsi spôsobom prekvapili, rozosmiali alebo inak zaujali. Prípadne také, ktorým som chcela niečo povedať.
Skôr, ako začnete s písaním knihy, robíte si niekde poznámky, osnovu, schému?
Pomyselne áno, ale zväčša sa mi dej v príbehoch vyvíja až počas písania. Ale už som sa poučila, že ak mi napadne niečo, čo považujem za dobré, musím si to okamžite niekam poznačiť. Či už do mobilu, na papier, do diára, na servítku. Problém nastáva neskôr, pri kompletizácii, keď zbieram útržky po celom dome, kabelkách, aute...
Kedy najradšej a najčastejšie píšete?
Keď ma kopne múza, o ktorej netuším, kedy príde ani ako vyzerá, som schopná písať kedykoľvek a kdekoľvek a neobmedzene dlho. A keď nie, tak zaberajú môj pisateľský kútik sladkosti, psi chrápajúci pri mojich nohách a pokoj. A skôr či neskôr sa to rozbehne.
Kto číta vaše knihy ako prvý, skôr než ich pošlete vydavateľovi?
Prvý čitateľ je zväčša môj priateľ, ktorý dostáva rukopis spolu s vydavateľom. Aj keď Nebezpečnú čítal až po vyjdení v papierovej forme. Vždy chcem radšej najprv objektívnu recenziu od niekoho nestranného, bojím sa, že ľudia okolo mňa mi dajú len tú zdvorilostnú.
Všimla som si, že vo vašich knihách nemajú hlavné hrdinky mená. Prečo je to tak?
Ani neviem, vzniklo to tak nejako spontánne pri prvej knihe Neznámych nemiluj, kedy som si niekde v tretine príbehu uvedomila, že hlavná postava nemá meno. A pomyslela som si, že to môže byť fajn, aspoň ľudia nebudú nikoho s hlavnou postavou spájať a moje príbehy budú niečím typické.
Svoje knihy píšete v prvej osobe. Vžívate sa tak do postáv, ktorých príbehy ľuďom ponúkate?
Niekedy až príliš. Hlavnou postavou vždy žijem a je pre mňa zážitkom byť svojím spôsobom niekým iným, premýšľať, ako by som čo urobila, ako by som čo cítila, prežívala. Presne pre toto ma písanie baví, i keď situácie nie sú vždy len príjemné. Keď sa ponorím do svojej fantázie natoľko, že sa „zobudím“ až o niekoľko hodín a po desiatke napísaných strán.
Pracujete už na novej knihe?
Pomaly ale isto áno. Príbeh bol plánovaný už pred Nebezpečnou, nosila som ho v hlave spolu s ňou, takže to mám o to jednoduchšie. Ešte je to celé v „plienkach“, ale pilne pracujem a dúfam, že sa podarí ponúknuť ju čitateľom na budúci rok.
Čomu sa venujete, keď nepíšete?
Milujem psov a takmer všetko, čo je s nimi spojené, takže sa venujem svojim hafanom, prípadne psíkom v útulku, ktorí potrebujú pomoc. Taktiež rada cestujem, spoznávam nové mestá, prípadne krajiny, nových ľudí. Nepoznám slovo nuda, naozaj nie je v mojom slovníku, ja som také žieňa činu, stále je čo robiť a niekedy mi 24-hodinový deň nestačí. Oddychom a relaxom je pre mňa práve písanie.
Katarína Kvašňovská
Snímka z archívu Lucie Saskovej
