Mediácia je v skratke povedané mimosúdne riešenie sporov. Veľmi dôležitú úlohu zohráva mediátor, ktorý pri riešení konfliktu vystupuje ako nestranný prostredník a pomáha nájsť spoločnú reč a vyvážené riešenie, s ktorým budú obe strany spokojné.
Mediačný zákon máme aj na Slovensku
Korene mediácie siahajú do obdobia staroveku. V tom čase súdy neexistovali, preto spory medzi príbuznými či susedmi riešili spoločenské alebo rodinné autority. Rozhádaným stranám navrhli možné riešenie, ktoré spečatili vzájomnou dohodou. Kolískou novodobej mediácie boli anglosaské systémy v USA a v Kanade, kde sa mediácia ako spôsob riešenia konfliktov začala uplatňovať na prelome 60. a 70. rokov minulého storočia. Do Európy mediácia prenikla pred vyše 30 rokmi. Silné korene má najmä vo Francúzsku, Nemecku a Veľkej Británii. Napríklad v Nemecku musia občania riešiť svoj spor najprv formou mediácie a až potom sa môžu obrátiť na súd. Rovnaký systém platí aj v Grécku a Belgicku. Na Slovensku sa mediácia uzákonila až v roku 2004. V Českej republike o osem rokov neskôr.
Nie je to len nejaká dohoda
Služby mediátorov môžu využiť aj obyvatelia Žilinského okresu. V našom meste ich pôsobí asi desať. „Ušetrí to čas aj peniaze. Klienti nemusia platiť súdne poplatky a tráviť hodiny na súdnych pojednávaniach. Samozrejme, obe strany sa musia vzájomne dohodnúť. Ak sú však spory medzi nimi veľké a vládne medzi nimi nevraživosť, mediácia v takýchto prípadoch nemá význam a vtedy ich odporúčame na súd,“ hovorí Drahomíra Caroline Bohačiková (33) zo Žiliny, ktorá sa mediácii venuje od roku 2016. Podľa jej slov Žilinčania najčastejšie riešia formou mediácie bezpodielové vysporiadanie majetkov, vysporiadanie pozemkov, nevyplatené faktúry alebo starostlivosť o deti. „Raz za mnou prišiel jeden pár, pretože sa nevedeli dohodnúť na výživnom. Žena chcela, aby jej muž platil 150 eur na mesiac, ale on tvrdil, že toľko nemá, že jeho maximum je 100 eur. Tak sme sa spoločne dohodli na zlatej strednej ceste – 120 eur a keď obaja súhlasili, spísali sme dohodu, ktorú sme potom predložili na súde, a tak nemuseli nič dokazovať, zháňať dôkazy a obidvaja boli spokojní,“ vysvetľuje mediátorka.
Sú však spory, ktoré mediátor nerozlúskne, dokonca niekedy s tým má problém aj samotný súd. Jednoducho je na ľuďoch, aby sa rozumne dohodli a vzájomne si vyšli v ústrety. „Prišiel za mnou klient, ktorý sa sťažoval na to, že jeho sused má hlučného psa. Ten sa zas sťažoval, že púšťa nahlas hudbu. V takýchto prípadoch sa dohody nedajú urobiť, pretože nie sú vymožiteľné. Dokazovanie susedovi, že presiahol povolenú mieru hlučnosti nie je ľahké a zakázať psovi štekať tiež nie je najjednoduchšie, najmä ak toto susedia robia len cielene, so zámerom vyvolávať konflikty pre banálne veci. Niektoré typy dohôd sa jednoducho nedajú spísať. Vtedy na rovinu klientovi poviem, že to nemá zmysel. Ak však na tom trvá, píšem si do zápisu zo stretnutia, čo sa klientovi povedalo, čo som mu odporučila, čo je možné a čo nemožné dosiahnuť, ale niekedy napriek tomu na tom trvá,“ rozpráva Drahomíra.
Nestrannosť a znalosť zákonov
Dôvera Slovákov v mediačný proces je podľa jej slov stále v plienkach. „Ľudia túto službu vyhľadávajú, študujú si, o čo ide, ale nemajú k tomu takú dôveru ako v súdnictvo. Majú názor, že keď súd rozhodne, tak to platí a toto je len nejaká „dohoda“. Ale tak to nie je, rovnako platí aj táto dohoda,“ podotýka. Drahomíra je vyštudovaná právnička. K mediácii sa dostala náhodou. „Keď som bola na materskej, narazila som na kurz mediácie. Prihlásila som sa, pretože podľa mňa by každý právnik mal byť zároveň aj dobrým mediátorom. Semináre trvali približne tri mesiace a preberali sme úplne všetko, čo súvisí s mediáciou. Od zákona o mediácii, cez modelové situácie až po spôsob, ako komunikovať s klientmi,“ rozpráva.
Základným princípom mediácie je podľa jej slov nestrannosť. „Mediátor by mal byť nanajvýš objektívny, aby ani jedna strana nemala pocit, že nadržiavate tej druhej. Obe strany musia vzísť ako víťazi. Ak nie, už by to nebola dohoda,“ hovorí mediátorka. Ďalším dôležitým atribútom pre túto prácu je znalosť zákonov. „Keď som robila len právo, mediáciu som často nevedome pri svojej práci uplatňovala, pretože každý právnik sa najprv snaží s protistranou dohodnúť, ako sa dá a až potom sa ide na súd. Keď som už začala pôsobiť aj ako mediátorka, ľudia sa ma často pýtali, ako to je podľa zákona. Ak by som nemala vyštudované právo, pravdepodobne by som im nevedela poradiť, a to na ľudí nepôsobí práve dôveryhodne. Mediátor by teda mal mať dostatočne naštudované aj niektoré zákony, ktoré sa pri tomto odbore využívajú. Ak si nevie rady, má možnosť spolupracovať aj s advokátmi, a tak klientom pomôcť vyriešiť ich spory na odbornej úrovni,“ vysvetľuje.
Niekedy aj vypäté situácie
Vzťahy medzi klientmi bývajú často vyhrotené, preto musí byť mediátor aj dobrý psychológ, ktorý vie vypočuť, ale aj urovnať vzťahy. „Stáva sa, že klienti na seba zvyšujú hlas alebo si nadávajú. My sme tam od toho, aby sme ich umiernili, že takto sa správať nesmie. Ak sa to nedá vyriešiť normálne, stretnutie prerušíme a pokračujeme inokedy. Na začiatku však vždy upozorňujeme, že si nebudeme skákať do rečí, nebudeme používať vulgarizmy a povieme si, ako bude prebiehať stretnutie.“ Niektoré prípady však končia aj smutne. Dôvodom nemusí byť práve to, že sa dve strany nedohodnú. „O spoluprácu ma oslovila jedna staršia, veľmi vzdelaná pani. Mala okolo 80 rokov. Jej dcéru zrazilo a usmrtilo auto. Pani zostala po nehode odkázaná sama na seba. Po dcére mala dediť, aj s poisťovňou sa už riešila náhrada škody. Bolo to na dobrej ceste, aby bola uzavretá dohoda, ale kým sa to podarilo doriešiť, pani zomrela. Bolo to veľmi smutné,“ spomína Drahomíra.
Na dvoch stoličkách
Obrovským plusom mediácie je, že sa súdy nezahlcujú spormi, ktoré je možné riešiť jednoduchšou cestou. Kým v zahraničí to už takto bežne funguje, na Slovensku je mediácia stále podceňovaná. Mnohí mediátori majú aj druhú prácu, pretože by ich mediácia sama osebe neuživila. „V niektorých krajinách je vyslovene podmienka, že najprv musia ísť ľudia za mediátorom a ak sa nedohodnú, až potom to riešiť súdnou cestou. Keby sme to aj my mali takto dané v zákonoch, práca na súdoch by sa uľahčila a neboli by také zahltené, ako sú momentálne. Ale ako som už spomínala, ľudia viac veria súdom ako mediácii,“ konštatuje.
