Pomáhať ľuďom s mentálnym postihnutím je pre mnohých poslaním. Už dlhé roky sa o to snaží Soňa Holúbková a jej tím. „Nadácia Krajina harmónie a mesto Žilina koncom roka 2002 vytvorili neziskovú organizáciu, ktorej cieľom bolo poskytnúť občanom so zdravotným postihnutím primeranú podporu, ktorá pomáha ich rozvoju, samostatnosti a zvyšuje ich kvalitu života, hlavne v oblasti bývania, vzdelávania, pracovného uplatnenia, rozvíjania záujmov vo voľnom čase a sociálnych kontaktov,“ povedala nám.
UŽ JE TO 15 ROKOV
„Začínali sme vo februári 2003. Za 15 rokov u nás žilo 16 ľudí. Sedem býva vo vlastných bytoch, 5 sa vrátilo do rodín, kde žijú v nových vzťahoch, lebo sa naučili byť sami sebou a 4 sú ešte stále v našich bytoch s víziou, že by sa chceli osamostatniť.“
Pustiť sa pomáhať druhým, obzvlášť ľuďom s postihnutím, sa rozhodli kvôli nim samotným a ich potrebám, pretože aj oni sú ľudské bytosti. Majú právo byť sami sebou. Aj oni majú nárok na slušný život. „Dávali nám jasne najavo, že nemôžu ostať bývať doma, lebo napríklad „mama mi vypína futbal, keď má seriál“ alebo „nemôžem žiť v zariadení, lebo tam nie je pre mňa dosť priestoru a ja mám na viac“. Šli sme do toho s obavou, ale morálnou podporou. Získali sme budovu, granty, podpornú skupinu, začali sme spolupracovať s príbuznými... Bol to experiment. No verili sme, že urobíme všetko preto, aby sa týmto ľuďom darilo, a hovorili sme si, že prinajhoršom sa vrátia naspäť domov alebo do zariadenia,“ zaspomínala na začiatky.
No už po pár rokoch bolo jasné, že nič z toho sa nestane. Ľudia sa nechceli vrátiť. „Snažili sme sa, a stále to robíme, dať im len toľko, koľko potrebujú. Nie viac, lebo to je v službách dôležité,“ vysvetlila Soňa Holúbková. Každý z nich má svoju predstavu o tom, ako má vyzerať ich život, no život nie je stopercentný. „Život je o hľadaní a rešpekte. Týchto ľudí treba brať vážne, a to sa nám darí. Vytvorili sme pre nich takú formu služieb, aby sme neboli priveľmi ochranárski. Poskytujeme im podporu v prirodzenom prostredí – v domácnosti, na pracovisku, v škole a na ďalších miestach pri kontakte so spoločenským prostredím v komunite.“
ZAPÁJAJÚ I RODINY
Za tých 15 rokov sa spoločne naučili, že sociálna služba musí podporovať rozvoj schopnosti človeka, jeho sebadôveru, podporovať sociálne kontakty, rozvíjať záujmy, hľadať nové príležitosti pre aktívne zapájanie sa a znižovať závislosť od sociálnych služieb využívaním verejne dostupných zdrojov. A to bola veľká lekcia pre všetkých.
„Pre nás ako prevádzkovateľov sociálnej služby to znamenalo, že nesmieme stratiť pri práci nikdy svoj cieľ a nesmieme sa nechať uspať pohodlnosťou a istotou finančnej podpory,“ povedala Soňa Holúbková. „Pre rodičov to bol prechod od odovzdania zodpovednosti zariadeniu sociálnych služieb ku spolupráci s prevádzkovateľom sociálnych služieb a podieľanie sa na plánovaní a napĺňaní cieľov ich detí,“ pokračovala.
Pre mladých ľudí s postihnutím to bola cesta od odovzdania k prijatiu vlastnej zodpovednosti za svoj život a k prijatiu výziev, ktoré nový život ponúka. „Podarilo sa im prekonať mnohé prekážky – nedostatok finančných prostriedkov, nedostatok dostupných bytov, nedostatok pracovných príležitostí, nedostatok komunitných služieb, nedostatok podpory miest a obcí.“
Sedem statočných už býva v nájomných či vo vlastných bytoch. Podporu im poskytujú na požiadanie. „Naplnil sa im sen o vlastnom živote, aj keď museli prejsť ťažkú cestu. Ale každá cesta sa začína prvým krokom. Najviac sme sa spolu učili na ťažkých skúškach a v kritických situáciách, ktoré nás nakoniec posilnili.“
Svoje úspechy spoločne oslávili na záhradnej slávnosti. Stretli sa, porozprávali sa, zaspomínali si.
