Literárny velikán umrel 17. apríla tohto roku vo veku 87 rokov, čo sa hlboko dotklo celého (nielen) literárneho sveta. Na jeho počesť sa v kníhkupectve Artforum konala literárna diskusia.
Laureát Nobelovej ceny za literatúru vďaka románu Sto rokov samoty určite zanechá po sebe dlhočizný odkaz. Samotný kolumbijský prezident Juan Manuel Santos napísal: „Tisíc rokov samoty a smútku kvôli smrti najväčšieho Kolumbijčana všetkých čias! Solidarita a úprimná sústrasť rodine.“ Napokon aj vyhlásil tri dni smútku po jeho smrti.
V rámci cyklických literárnych večerov sa mu venovalo aj žilinské kníhkupectvo Artforum, pričom diskusiu viedla Katarína Labudová. Dozvedeli sme sa, že pôvodne bola debata navrhnutá už na začiatok apríla, no nakoniec sa posunula na júnový dátum. Vtedy navrhovatelia diškurzov o Márquezovi ešte ani nevedeli, že tento rodák z Aracatacy tesne po dohode o presune dátumu umrie.
Privítania sa ujal kníhkupec Pavel Stiller a v krátkosti zhrnul svoju osobnú konfrontáciu s Márquezovou tvorbou, ako sa k nej nepatrne dostal a následne odovzdal svoje slovo Kataríne Labudovej, ktorá sa priznala, že od tohto spisovateľa magického realizmu čítala väčšie množstvo kníh: „Všetky sa mi zlievajú do jednej knihy. Jeho témy, motívy a ako keby aj niektoré postavy sa vyskytujú v románoch častejšie. Možno to bude preto a možno to bude pre takú jeho snovú atmosféru. Keď som napríklad čítala Sto rokov samoty, plynule mi dej prechádzal do snov.“ So značnou dávkou humoru dodala, že si nebola istá, čo v knihe ešte bolo a čo sa jej už dosnívalo.
Upresňovalo sa aj to, čo vlastne termín magický realizmus znamená. Magický realizmus totiž obsahuje prvky niečoho nadprirodzeného v realistickom kontexte. Romány - a teda aj tie Márquezove - sú preto pomerne realistické, ale vyskytujú sa tam deje, ktoré majú s realizmom veľmi málo spoločného. Ako charakterizuje Katarína Labudová, postavy sa vznášajú do neba, neumierajú, alebo po smrti navštevujú svojich blízkych. Podľa viacerých diskutujúcich je to veľmi pekné a vyzdvihujú aj často nachádzajúcu sa osudovosť. Skrátka, prepojenie mýtického, takzvane nadčasového, so skutočným.
Dievčina z publika vážnym hlasom podotkla, že nie je nadšená, keď sa v našich európskych končinách škatuľkuje ako magický realista. Pre nás je s najväčšou pravdepodobnosťou zvláštny, ale pre Márquezových krajanov jeho rozprávanie s prvkami iracionality zvláštne nie je. Skôr naopak. Je to údajne v tradícii latinskoamerických mýtov, zatiaľ čo pre nás je to priam exotické.
Diškurzy o rôznych obdobiach, spisovateľoch či literárnych smeroch majú svoje miesto v kníhkupectve Artforum už tri roky a mávajú svoje doznenie. Výmena názorov či priateľské odporúčania kníh pri tejto sociálnej interakcii majú svoj účel. Ako skúsenosť sú vlastne na
nezaplatenie.
Literárny večer s Márguezom patril k cyklickým podujatiam.
Petra Vörösová
Snímky Ján Ničík, archív
