Chrumkavý, voňavý, lahodný... Chlieb je základnou potravinou pre mnohé rodiny. Nielen zasýti, ale aj pohladí chuťové poháriky. Upiecť dobrý domáci chlebík však nie je len tak. Najprv treba pripraviť kvas, potom cesto riadne vymiesiť a šup s chlebom do pece. Ako rátame s pánom Jozefom Káčerom z Belej, príprava poctivého domáceho chleba až do finálnej podoby trvá približne 5 hodín. A on vie, čo hovorí. Veď ich za celý život upiekol hádam aj niekoľko tisíc. Nebojíme sa povedať, že vo svojich 88 rokoch patrí medzi najstarších pekárov na Slovensku. Kedy prvýkrát privoňal k tomuto voňavému remeslu?
Učil sa piecť v Prahe
„Keď som mal 16 rokov, po Belej chodil nejaký díler, ktorý lákal mladých ľudí na remeslá do Prahy. Bolo akurát po vojne, na Slovensku bola bieda. Bolo problém vyučiť sa aj za učňa. Povedal, že nás zoberie do nejakej továrne, kde sa budeme učiť za sústružníkov, zámočníkov... Zaplatil nám cestu a zavliekol do Prahy. Ale nie do továrne, ale do stavebnej firmy. Tam nás nechal a už sme ho viac nevideli. O prácu v tej firme sme však nemali záujem. Mnohí pošli naspäť domov, ja a jeden kamarát sme si povedali, že zostaneme a skúsime šťastie. Tak sme chodili blúdiaci po Prahe, aj sme našli tú továreň, ale tam by nás zobrali len za robotníkov a nie za učňov. My sme sa však chceli priučiť remeslu. Jednému pekárovi som padol do oka, nahováral ma, aby som sa išiel k nemu učiť. Ale ísť sa učiť k pekárovi do Prahy, keď doma máme susedku pekárku? No načo som tu išiel?, pýtal som sa sám seba. Ale keď sme dlho nevedeli nič nájsť, tak som išiel aj k nemu,“ spomína.
Rozhodol sa správne. Manželia – pekári ho prijali ako vlastného syna. „Pekár chcel, aby som išiel do školy. Ja som najprv veľmi nechcel. Nakoniec som školu skončil, tri roky som sa učil za pekára. Triedny mi povedal, aby som išiel do Pardubíc na priemyslovku, lebo som bol dobrý žiak. Aj som nad tým premýšľal, ale nemal som na školu peniaze a potom som nastúpil na vojnu,“ pokračuje v rozprávaní.
Mladého Jozefa poslali na vojenčinu do Malaciek. Slúžil ako pekár v kuchyni. „Po vojne som si chcel hľadať prácu v Bratislave. Zašiel som do najväčšej pekárne v hlavnom meste a pýtal sa na prácu. Tam mi však povedali, že momentálne majú všetko plné,“ hovorí.
Zatváral som pekárne, smeje sa
Osud ho nakoniec odvial späť do Žiliny. Tu však na istú dobu pekárčinu odložil. „Do Zemevrtov ma stiahol kamarát. Hneď nás poslali so súpravou do Čachtíc. Keď sme tam prišli, partia, ktorá tam pracovala, sa akurát vrátila z krčmy. Ja som sa ale medzi nich nechcel dostať, ani kamarátovi sa to nepáčilo, tak sme sa otočili a išli naspäť. Potom ma pridelili do dopravy, pochodili sme po celom Slovensku. Celkom sa mi to aj páčilo, lebo som Slovensko veľmi nepoznal. Ale bavilo ma to len chvíľku. Hovoril som si, že táto firma nie je pre mňa budúcnosť. Asi po 8 mesiacoch som sa vrátil späť. Povedal som si, že budem opäť piecť, veď tomu rozumiem.“
Po odchode zo Zemevrtov sa pán Jozef zamestnal v pekárni v Žiline. Keďže sa ale oženil a začal stavať v rodnej dedine dom, v Žiline dal výpoveď a zamestnal sa v pekárni v Belej. „To bola ale robota! Sám sa dodnes čudujem, že som dobrovoľne išiel do takých podmienok, aké tam boli. Tu sa ešte kúrilo drevom a keď ho nemal kto rúbať, tak si ho musel narúbať sám pekár. Cez noc som piekol chlieb a cez deň robil na stavbe,“ spomína.
Po troch rokoch však pekáreň v Belej zavreli a pán Jozef prijal ponuku na prácu do Varína. „O dva roky skončila pekáreň aj tu. Smejem sa, že som zatváral pekárne,“ hovorí s úsmevom na tvári.
Z Varína odišiel späť do Žiliny, kde pracoval až do dôchodku. Posledné roky slúžil ako majster v pekárni v Bánovej. „Tam už bola výlučne strojová robota, fyzicky som posledných osem rokov vôbec nerobil,“ vysvetľuje.
Tradičný domáci...
Pre pána Jozefa je vraj typické, že sa nudiť ani oddychovať nevie. Na dôchodku dlho nepobudol. Dostal ponuku od podnikateľa z Belej, či by mu nešiel robiť majstra do pekárne, ktorú chcel spustiť. „Pýtal som sa dcéry, čo ona na to. Tá mi povedala, že ak chcem pekárčiť, urobíme svoju pekáreň a môžem pekárčiť tam. V roku 1992 sme spustili prevádzku,“ spomína.
Malú rodinnú pekáreň otvorili v suteréne svojho domu. Začiatky vraj boli ťažké, najmä s odbytom. Ako pán Jozef hovorí, trvalo rok, kým sa im predaj chleba rozbehol. „Zobrali sme auto a chodili po okolitých dedinách, kde sme chlieb ponúkali. Boli aj takí, ktorí nám predaj zatrhli. Potom sa to však rozbehlo, až sme nestíhali piecť. V najlepších časoch sme robili aj na tri zmeny,“ rozpráva.
Dnes fungujú v pekárničke na dve zmeny a upečú denne okolo 250 chlebov. Sortiment časom rozšírili aj o sladké pečivo. „Už to tak nejde ako kedysi. Ničia nás veľkoobchodné reťazce. Nie je to nič, z čoho sa dá zbohatnúť, ale vieme vyžiť,“ úprimne konštatuje.
Pán Jozef už časť zo svojho remesla zavesil na klinec. Pekárničku pomaly odovzdáva vnukovi. Stále je však „dušou podniku“, každé ráno pripravuje prírodný kvas, z ktorého potom zamestnanci pekárne upečú chutný chlebík. „Do prírodného kvasu sa dáva základ z predošlého. Tri hodiny kvas kysne. Inde tento prírodný kvas vypustili a lejú do cesta tekutý kvas, s ktorým môžu hneď miesiť. My môžeme až za tri hodiny. Potom sa začne cesto váľať,“ vysvetľuje postup prípravy tradičného domáceho chleba.
Staré príslovie hovorí, že obuvník chodí bosý, krajčír nahý... Ako je to v prípade pekára? „Chlieb mám aj po toľkých rokoch rád, nie som ho vôbec prejedený. A najradšej ho jem s maslom,“ dodáva na záver 88-ročný majster pekár.
Michala Stehlíková
Snímky autorka
