Kde siahajú vaše športové začiatky, mali ste k športu a pohybu blízku už od malička?
Vyrastala som na dedine v Oravskom Podzámku a kým sme sa presťahovali do Žiliny, tak som mala dedinský život. Behali sme po potokoch, horách a na bicykloch. Ako dieťa som sa ale žiadnemu športu nevenovala a to ani na základnej, ani na strednej škole. Nemala som blízko k takým bežným športom ako volejbal. Ten neviem hrať doteraz (smiech). Takže dlho nič. Mala som svadbu, deti. Štyridsať rokov bývam v Žiline a ani väčšinu tohto obdobia som nemala nejako potrebu „hýbať sa.“ Deti ale zrazu odrástli a začala som s kamarátkou chodiť po fitness centrách. Bolo to vtedy také moderné. V tom čase som našla v jednom fitness centre vypísanú výzvu na premenu. Mohli ste tri mesiace cvičiť s trénerom a zadarmo. Tak som si povedala, že idem. Nakoniec ma vybrali a nasledoval tvrdý tréning. Dostal ma na starosti tréner Juraj Kekety, ktorý ma trénuje dodnes. Z účastníčiek som bola najstaršia mala som 55 rokov. Povedala som si, že sa nedám zahanbiť ani pred mladšími. Pod vedením trénera to bolo niečo úplne iné. Za tri mesiace som schudla v objeme 26 centimetrov a bola som na seba hrdá.
Čo nasledovalo potom?
No povedala som si, čo ďalej, čo s „načatým telom.“ Človek schudol, ale bolo potrebné aj spevniť. Ovisnuté bolo všetko (smiech). Pokračovala som s naberaním svalovej hmoty. Rozhodla som sa ísť na súťaž Železná tigrica do Detvy. Veď čo, vyskúšam. Išlo o silovo-kondičné cvičenie. Tesne pred súťažou som sa zranila na ruku a rok som ju dávala dokopy. Neopustilo ma to a cvičila som ďalej už aj s činkami a závažím. Prvá súťaž bola v Trnave a tam som hneď z celkového počtu žien umiestnila ôsma. Mala som trému a aj obavy, ale pomyslela som si, že nejdem sa zahanbiť a že niečo zdvihnem. Podarilo sa a dala som váhu 135 kíl.
Napadlo vám, že sa budete niekedy venovať silovému športu?
Kulturistika sa mi vždy páčila a aj som si uvedomovala, že je to drina, ale nikdy by ma niečo takéto ani len nenapadlo. Je to bolesť či u žien, tak aj u mužov.
Mali ste za sebou súťaž, prvé skúsenosti, nomináciu a pokračovali ste na majstrovstvách Slovenska.
Áno, tie boli vo Svätom Kríži. Tu som sa vo svojej kategórii umiestnila ako prvá. Zdvihla som 145 kíl. Z celkového počtu, aj z mladších žien, som skončila tretia. A na to tréner prišiel s myšlienkou, či neskúsime majstrovstvá sveta. Boli v Miskolci v septembri minulého roka a vo svojej kategórii som skončila prvá. Moja kategória je masters nad 60 rokov.
Ste držiteľkou nejakých rekordov?
Som držiteľkou svetového rekordu masters nad 60 rokov. Mám v rukách národný rekord. Na poslednej súťaži 1. mája som dala svoj vrchol 151 kíl.
Ako vyzerá bežný tréning?
Je to hodina a pol totálnej „makačky“. Ale takej dobrej. Človek je vyšťavený, ale zároveň sa cíti fantasticky. Mňa to veľmi nabíja. Začíname rozcvičkou, aby sme zahriali organizmus a svaly a potom sa ide podľa trénera, ktorý určí, čo ideme trénovať. Či hornú, alebo dolnú časť tela alebo nejaké konkrétne partie.
Tesne pred súťažou je aká príprava?
Príprava pred súťažou je veľmi dôležitá. Tri až štyri dni pred sa už netrénuje, úplne sa vypne. Strava je nabitá bielkovinami, ale nemôžete to prehnať, pretože ste v nejakej váhovej kategórii a pred podujatím sa vždy vážite. Tam je to veľmi prísne. Čím menej vážite a viac zdvihnete, tak je to lepšie. Ja som v kategórii do 75 kíl.
Máte manžela a dve dcéry. Ako oni reagujú na tento váš koníček?
Všetci mi veľmi fandia. Manžel ma obdivuje a vychádza mi v ústrety. Niekedy ma ľutuje, najmä, keď vidí mozole na mojich rukách. On sa športu nevenuje, skôr si užíva dôchodok.
A vy sa kedy chystáte do dôchodku?
No to neviem povedať, ale tak skoro to nebude. Trénujem, cvičím a popri tom stále pracujem. Chodím upratovať a privyrábam si. Súťaže a účasť na nich je finančne náročná. Keď mám sponzorov, dá sa to zvládnuť, ale aj tak si musím veľa vecí financovať sama. Neviem si však predstaviť, že nebudem cvičiť. Áno, niekedy ma chytí mánia, že nič nerobím, ale nebaví ma to dlho.
Čo vám tento šport dáva?
Keď idem na súťaž, tak si neverím, že by som to zdvihla. V telocvični to nejde a niekedy opakovane. Ale prídem na miesto, ľudia vám fandia, hudba hučí a vás to nabudí a vy záťaž zrazu zdvihnite. Vtedy príde fantastický pocit, že drina sa vyplatila. Rozplačete sa a viete, že to stálo za to. Ako vám to hovorím, tak mám až zimomriavky.
Najbližšie vás čaká aká súťaž?
Pripravujeme sa na Rakúsko na majstrovstvá Európy, ktoré budú 9. júna.
