Máme či nemáme utečencom pomôcť? Malo by ich Slovensko prijať? Prečo? Pýtali sme sa niekoľkých žilinských osobností.
Igor Choma, poslanec NR SR a primátor mesta Žilina
Som názoru, že SR by mala ochrániť svojich občanov a ich deti teraz aj v budúcnosti pred akoukoľvek hrozbou – aj hrozbou utečencov z moslimských krajín.
Ľubo Bechný, poslanec MZ
Áno určite, ako povedal môj obľúbený autor Gilbert K. Chesterton smerom k ľudstvu: „Všetci sme na jednej lodi, na rozbúrenom mori a navzájom sme si povinní nekonečnou svornosťou.“ Naša pomoc druhým ľuďom v núdzi kultivuje naše človečenstvo a robí nás lepšími. Slovensko by malo prijať a poskytnúť azyl predovšetkým tým, ktorí prichádzajú z oblastí, kde zúri vojna a kde im ide o holý život. Posledná otázka je ťažká. Toľkým, koľkým budeme vládať – tak, aby to neviedlo k rozpadu nášho spoločenského systému. Na počte sa musia dohodnúť politici, charitatívne organizácie, tretí sektor v spolupráci s cirkvami. Lebo biblické verše: „prišiel som ako cudzinec a neprichýlili ste ma, bol som nahý a nepriodeli ste ma... Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste neurobili.“ (Mt 25, 43a. 45b) sa cirkví i nás, ktorí sa hlásime ku kresťanstvu, bytostne dotýkajú.
Súčasne ale treba pomáhať vojensky i materiálne kresťanom a Kurdom, ktorí statočne bojujú s ISIS, bránia územia a neodišli preč.
Peter Ničík, poslanec MZ
Myslím si, že nič na svete sa nedeje len tak a keď nás niekto požiada o pomoc, vždy je to výzva pre naše srdce, náš rozum, ale aj náš strach, našu lenivosť a ľahostajnosť. Ak by sme my boli ľudia, ktorí utekajú pred vojnou, boli by sme vďační za každú pomoc. Rob iným to, čo chceš, aby oni robili tebe. Aj preto treba pomáhať. Aj utečencom. Aj keď nie každý, kto žiada o pomoc, ju naozaj potrebuje. Na to však máme rozum a intuíciu, aby sme rozoznali, kto pomoc naozaj potrebuje a ako mu vieme najlepšie pomôcť. Ak tu chce niekto žiť, mal by rešpektovať zákony, hodnoty a kultúru našej krajiny. No, pokiaľ viem, takmer všetci utečenci chcú žiť v iných krajinách, ako je Slovensko. Mám takú skúsenosť, že všetko, čo nás v živote stretne, je tu na to, aby sme sa niečo naučili. Veľmi si vážim ľudí, ktorí nezištne pomáhajú druhým a nikomu o tom nehovoria.
Martin Kapitulík, poslanec MZ v Žiline a ŽSK
Nikto nesmie byť ľahostajný voči utrpeniu druhého. Slovensko dokáže poskytnúť ľuďom na úteku pred vojnou ochranu a základnú humanitárnu pomoc, ak o ňu budú stáť. Musíme však poznať aj dlhodobý plán Európy, ktorý sa nebude pozerať len na riešenie momentálneho akútneho problému. Musíme sa všetci spolu pozrieť o pár rokov dopredu, preto sa hlásime k potrebe spoločnej migračnej politiky v rámci EÚ. Sústredenie sa na povinné kvóty však znamená, že pred náročnejšou možnosťou si Únia znovu raz vyberá tú pohodlnejšiu a pred dlhodobým riešením uprednostňuje jeho odloženie na neskôr.
Soňa Holúbková, Nadácia Krajina harmónie, organizátorka Jašidielne
Ľudia by sa mali správať ako ľudia hlavne v kritických situáciách. Je dôležité hovoriť o tom, čoho sa bojíme a čo s tým urobíme. Pre mňa by to však nemalo byť odmietnutie pomoci, ale prijatie utečencov, poskytnutie azylu tým, ktorí o to požiadajú a spĺňajú podmienky. Predpokladám, že od ľudí, ktorí opustia svoj domov a hľadajú lepšiu budúcnosť, sa určite mám čo naučiť.
Štefan Zelník, poslanec MZ
Som lekár a ak sa vyskytne ochorenie u pacienta, vždy pátrame po príčine. Prečo sú ľudia nútení opúšťať svoje domovy? Príčina je jednoznačná – kto spôsobil takzvanú arabskú jar? Kto predáva zbrane fanatikom a kupuje od nich ropu? Kto poštval národy proti sebe a zarába na tom...? Slovensko by sa malo konečne zjednotiť a starať o tých, čo sú doma, o tých, ktorí vytvárali hodnoty, tvoria hodnoty a budú tvoriť hodnoty, teda o našich otcov a matky, ich deti a ich vnukov...
Marek Adamov, riaditeľ KC Stanica
V prvom rade je to o ľudskosti. Výzva, ktorú sformovali osobnosti, sa právom volá Výzva za ľudskosť. Lebo človeka odlišuje od zvierat práve súcit a schopnosť pomôcť druhému človeku, ktorý to potrebuje. Keď sa situácia utečencov vyostrila neďaleko našich hraníc, zistili sme viacerí, že pomoc nemôžeme čakať od vlády či polície, práve naopak. Chýba im elementárna ľudskosť, elementárna empatia. Hanbím sa za svoju krajinu a jej predstaviteľov (česť výnimkám ako prezident Andrej Kiska), opäť dokázali, že nepatríme do vyspelého sveta. Preto je treba zobrať iniciatívu do vlastných rúk a ukázať tým ľuďom v núdzi, že aj tu žijú ľudia ako oni. Že vieme pomôcť bez ohľadu na to, kto pomoc potrebuje. Nedokážem čítať noviny a vidieť ich trpieť a potom len prevrátiť stranu a pozrieť si výsledky športových zápasov. Tí ľudia sem utekajú s vierou, že tu je lepšie ako u nich doma… Tak to dokážme. Inak môžeme utekať spolu s nimi.
Po všetkých vyjadreniach nášho premiéra a ďalších politikov, po skúsenosti s udelenými azylmi v minulosti, po všetkom tom – nie som si istý, že tu nejaký utečenec vôbec ešte chce prísť. A nie som si istý, či mu vôbec prajem, aby prišiel do tohto „bieleho“ (ale skôr „hnedého“) Slovenska, kde naňho častejšie ako kdekoľvek na Západe budú zazerať v autobuse či na ulici a dávať mu najavo, že tu nechcú nikoho iného okrem seba (a eurofondov, samozrejme). Dúfam ale, že to nie je až také zlé a zbierka za posledné dni to potvrdzuje. Máme na to kapacity, máme na to ekonomiku, máme na to ochotných ľudí a všetko ostatné je už len otázka zvyku. Musíme si zvyknúť, že keď sme súčasťou Európy, tak nie sme jednofarebná krajina. Máme chyby z minulosti, fatálne, napríklad počas druhej svetovej vojny, a toto je šanca ich napraviť. Utečencov vnímam ako veľkú šancu.
Michal Filek
Snímky –ľb-, -archív-
