Marek, ste spokojný s tým, ako ste sa v Žiline udomácnili medzi kultúrnou verejnosťou?
Začínali sme s jednou akciou do mesiaca. Dnes ich máme tridsať a návštevnosť na každej z nich je podobná, ako keď sme mali len tú jednu. Dokopy je to teda veľa ľudí.
Je to komunita ľudí, ktorí sa u vás pravidelne stretávajú alebo oslovujete širšie masy?
Veľmi sa to rozšírilo. Už to nie je také, že prídem a poznám 80 % publika. Väčšinu ľudí dnes už nepoznám. Sme na kultúrnej mape mesta, ľudia si program pozerajú a vyberajú si, čo ich zaujme.
Chodia hlavne Žilinčania?
Celý rok chodia hlavne Žilinčania. Na festivaly prídu ľudia odinakadiaľ. Keď sa občas podarí špeciálny koncert, tak pricestujú ľudia z Česka, Poľska. Začínali sme ako Centrum súčasného umenia, postupne sme však program rozširovali. Súčasné umenie v ňom zostalo, ale pribudli k nemu ďalšie aktivity, akcie. Dnes si tu každý niečo nájde. Komunitné akcie, trhy, cestovateľské prednášky, ktoré už s umením úplne nesúvisia. Ale tým, že sme vybudovali infraštruktúru, tak sa prirodzene začali ozývať aj ďalší ľudia a ponúkať nám, čo by sa u nás dalo robiť. Tak sme program otvorili.
Bolo to dobré rozhodnutie?
Áno, bolo, aj vzhľadom na malé mesto, v ktorom pôsobíme. Snažíme sa byť tak trošku pre všetkých. Aj keď je to stále pre bežného človeka minoritná dramaturgia alebo alternatíva, tak v skutočnosti je ponuka veľmi široká. Je to aj tým, že sme zostarli a publikum do istej miery zostarlo s nami, i keď väčšinu návštevníkov tvoria stále mladí ľudia, ale už sa to vyrovnáva. Chodia aj dôchodcovia. Zmenili sme sa tak trošku na fabriku. Ideme celý rok a dáva to aj prácu veľa ľuďom, čo tiež nie je zanedbateľné. Sú ľudia, ktorí sa kvôli práci na Stanici prisťahovali do Žiliny. Ale stále tu zostal duch veľmi neformálneho kolektívu, ktorý to ťahá a navzájom si pomáha.
Kedy ste sa začali meniť?
Postupne, aj s vekom. Napríklad, keď sa nám samým narodili deti. Prišli sme na to, že čoraz viac vecí chceme robiť pre ne. Tak sme pochopili aj túto cieľovú skupinu. Prečo by sem nemohli chodiť aj ľudia, ktorým sa po narodení detí zmenila životná situácia a zrazu nemôžu toľko chodiť večer von? Hľadajú niečo, čoho sa môžu zúčastniť cez deň. Takto sa program nabaľuje. Stále riešime, čo robiť, aby to dávalo zmysel nám aj ostatným ľuďom. Úplne prirodzene sa to vyvíja, na zá-klade pozorovania našich životov upravujeme program. Stále robíme veci, ktoré nás zaujímajú, a to je umenie. Postupne k tomu pridávame ďalšie a ďalšie veci, poskytujeme priestor iným organizáciám, iným iniciatívam, lebo ho máme.
Pribudla vám aj Nová synagóga.
Presne tak sa dá pozerať aj na synagógu. Na začiatku sa nám to možno zdalo ako obrovský priestor, ktorý nebudeme vedieť naplniť. Dnes však vidíme, že to bolo dobré rozhodnutie a že aj ten sa zíde a dokážeme ho využiť. Teraz sme teda vo fáze, že na Stanici všetko relatívne funguje a v synagóge sa to teraz učíme a skúšame. Doteraz bola výzvou rekonštrukcia, teraz je výzvou fungovanie. Čo sa tam hodí, čo nie, čo robiť na Stanici, čo v synagóge. Preto sme teraz v takej testovacej fáze.
Ako vám to zatiaľ vychádza?
Žánrovo je to jednoduché. Na Stanici robíme kino, divadlo, koncerty a dielne. V synagóge výstavy a presunuli sme tam vážnu hudbu, diskusie a niektoré výnimočné podujatia. Na Kiosku sa však ukázalo, že minimálne rovnako ako na výstavy a koncerty funguje synagóga pre súčasný tanec, špeciálne pre predstavenia, ktoré nepotrebujú úplne divadelné prostredie. Základom sú výstavy – oproti Stanici a každodennému ruchu je v synagóge rytmus oveľa pomalší. Tým, že je to väčšie, oveľa dlhšie trvá príprava a omnoho dlhšie tam potom výstava zostane. Pripravuje sa 2 – 3 mesiace, potom sa 2 – 3 týždne inštaluje a je dobré, aby tam aspoň 2 – 3 mesiace zostala.
Rekonštrukcia je už definitívne skončená?
Ešte nie a asi ani nikdy nebude. Tým, že je to taká veľká a architektonicky významná budova, tak niektoré veci, ktoré by sme už na Stanici nechali tak, chceme v synagóge dokončiť do posledného detailu. Zaujímavé je to aj preto, že musíme stále vymýšľať, hľadať. Odkedy sme ju pred rokom otvorili, zistili sme, že v Žiline sú aj turisti. Vidíme, že ich zaujíma, čo sa tu deje, prídu si pozrieť významné miesta a pekné budovy. V lete máme aj dni, kedy väčšia polovica návštevníkov sú turisti. To je pre nás novinka – namiesto ruchu akcií byť rozprávačmi a sprievodcami. Rozprávame im o histórii a nielen o tom, čomu sa my venujeme. Hovoríme im o pamäti, histórii, Žiline. Ukazujeme im, čo sa ešte dá v Žiline vidieť a oni zistia, že to nie je úplne márne mesto a oplatilo sa im tu zastaviť.
Kde beriete stále nové nápady?
Je nás veľa, dokopy 20 – 30 ľudí, ktorí skoro každý deň chodia do práce, či už sú to zamestnanci alebo dobrovoľníci, a každý prispieva novými nápadmi. Každý rok máme aj 3 – 5 zahraničných dobrovoľníkov, čo je obrovská pomoc a zdroj informácií. Sú to ľudia aj o 20 rokov mladší od nás, pochádzajúci z rôznych krajín, zo západu aj z východu. Každý donesie niečo nové, o čom sme doteraz nevedeli, alebo nový pohľad. Podporujeme ich, aby prišli s iniciatívou a vymysleli niečo sami. Tak vznikajú nové aktivity, napríklad jazyková kaviareň. Zistili sme tak, že v Žiline je skupina ľudí, ktorá sa zaujíma o inú kultúru a rada sa učí komunikovať v cudzom jazyku. Je to celé pozitívne, lebo asi žijeme v akejsi bubline – aktívnej a otvorenej. Ale žije sa nám v nej dobre.
Máte pocit, že mesto aj meníte? Že ho posúvate smerom ku kultúrnosti?
Neviem, či mesto ako celok, ale minimálne to, že sme tu vytvorili takúto relatívne veľkú bublinu kultúrnych, tolerantných, zaujímajúcich sa ľudí, ktorí, nebyť nás, by možno odtiaľto odišli. My sme možno jedným z dôvodov, prečo tu môžu zostať žiť, majú tu možnosť kultúrneho vyžitia a majú miesto, kde sa môžu stretávať. Keď prídu niekam inam, zistia, že aj tí ľudia zvonku toto miesto poznajú, lebo tu boli a že im možno aj takého miesto závidia.
Ako to dokážete financovať?
Máme veľké šťastie, že vznikol Fond na podporu umenia a funguje neskutočne dobre. Je to byrokraticky nenáročné, otvorené, progresívne aj transparentné. Aj keď stále závislé od politikov, ktorí to môžu zmeniť, no zatiaľ funguje nezávislo a odborne. To je náš najväčší podporovateľ, čo sa týka programu – umeleckého a kultúrneho. Zvyšok sa snažíme ufinancovať sami a získať inú podporu. Stále nám pomáha veľmi veľa ľudí, sponzorov, darcov, dobrovoľníkov. Naším najväčším lokálnym podporovateľom je Nadácia Kia Motors Slovakia. Veľa ľudí je ochotných nám pomôcť, lebo nás poznajú a fandia nám. Je super, že sme dokázali vybudovať aj takú komunitu, kde podporovanie nie je automaticky spojené s nejakým marketingom či benefitom. Že dokážu pomôcť nezištne, lebo im naša práca dáva zmysel. Je to však stále boj – nemáme komfortnú zónu. Stále musíme riešiť, ako prežiť, čo robiť. Stále sa niečo rozpadáva, čo musíme znovu a znovu opraviť. Ale kým nás to baví, tak je to dobre.
Je to pre vás splnenie sna?
Prišlo to prirodzene. Na začiatku som nemal takýto plán. Začínali sme veľmi mladí a nedokázali sme to hneď presne definovať, ale som spokojný. Kombinácia toho, aké je to tu fajn a že sme za to zodpovední, je dobrá a vždy preváži nad tým, keby sa mi už nechcelo. Máme výhodu aj v tom, že robíme niečo, čo je viditeľné a súčasne nie príliš masové. Preto sa nám spätná väzba dostáva pomerne rýchlo. Tým, že väčšina podujatí je medzi 30 a 130 ľuďmi, tak nám to dokážu povedať úplne priamo a hneď.
Akých bolo tých 20 rokov, keby ste ich mali v krátkosti zhrnúť?
Ušli ako voda. Každý deň sme niečo robili a zrazu je to 20 rokov. Postupne to narastalo. Začali sme mladí, zo začiatku to boli úplne amatérske akcie. Potom sme si prenajali prvý priestor na Mariánskom námestí. Prirodzene sme potrebovali čoraz väčší priestor. Našli sme Stanicu, ktorú sme už po piatich rokoch robili ako tím mladých vyštudovaných ľudí. Potom, po istej dobe, kedy sa to tu relatívne rozbehlo a zdalo sa, že si to budeme užívať, prišla rekonštrukcia synagógy. Zas nás to vytrhlo z pokojného štádia a nastal ďalší boj. Ešte sme nezažili obdobie, kedy by bol pokoj. To je možno aj dobre.
Čo ďalej?
Teraz máme pred sebou minimálne 2 – 3 roky, aby sme sa naučili, ako to naozaj dobre robiť. Myslím tým dvojkombináciu Stanica – Nová synagóga. Uvidíme. Čo sa týka programu, tam je stále čo robiť. Sú tu témy, ktoré vyvoláva aktuálna spoločenská a politická situácia, a chceme ich riešiť a prispieť k nim.
Nie je určitá zmena aj v tom, že ste začali reflektovať aj na takéto témy?
Prirodzene sme to vždy mali. Na rozdiel od iných umeleckých inštitúcií, väčšina z nás nie je profesionálnymi umelcami, resp. len čiastočne. Na to, že sme umelecké a kultúrne centrum, tak veľa ľudí z nás študovalo niečo iné – ekológiu, ekonómiu, sociálnu prácu. A tak do toho prirodzene tieto témy vnášame. Rozhodne sa však nechceme zmeniť na nejakých aktivistov a už vôbec nie vstupovať do politického diania. Len chceme dať priestor témam, ktoré sú podľa nás dôležité, a to vždy aj s umeleckým rozmerom. Radšej sa o nejakej téme bavíme v podobe dobrého dokumentu, ktorý je aj filmársky kvalitný, akoby sme mali diskutovať len o nej.
V čom vám toto celé dáva najväčší zmysel?
Aktuálne v tom, že sme vytvorili miesta, kde sa ľudia fyzicky stretávajú, musia spolu žiť a komunikovať. Musia sa učiť novým veciam. Dávame im prácu, keďže po väčšine akcií nejdú domov len s pocitom dobre skonzumovanej zábavy, ale nesú si aj otázky na rozmýšľanie. Nie je to triviálne miesto, kde sa ľudia stretávajú pri pive, ale vždy idú odtiaľto aj s novými informáciami. Aj bežní ľudia, ktorí sem prídu na pivo, to musia cítiť, že sú na mieste, kde sa stretávajú s inakosťou, ktorá je tu výrazne prítomná. Začína to od drobností, zrazu tu stretnú niekoho z Holandska, ktorý tu žije a na niektoré veci sa díva úplne inak. To sa mi zdá najdôležitejšie, že ľudia sem neprídu len 10 minút pred akciou a odídu 10 minút po nej, ale zastavia sa tu hocikedy, stretávajú sa, vznikajú tu nové kontakty, nové nápady, nové lásky. Vznikol tu akýsi kreatívny network a think tank. Vznikajú tu nápady a spojenia. A to nielen tie, ktoré sa tu odohrajú na javisku. Stretávajú sa tu budúci spolupracovníci, ktorí si založia neskôr firmu alebo spoločný ateliér. Vo vzťahu k mestu ma baví, keď sa tie nápady dostanú postupne aj do fungovania mesta. Mám pocit, že máme určitý podiel na tom, že sa začali robiť architektonické súťaže, že niektoré nápady z workshopov mesto zrealizovalo, napríklad značenie historických budov alebo vyhliadku na Straníku. Boli sme jedným z prvých nezávislých kultúrnych centier na Slovensku a dnes sú takmer v každom meste. Na tom máme zásluhu. Tí ľudia sa tu boli pozrieť a vždy sme sa im snažili poradiť a pomôcť.
Začínali ste pred 20 rokmi veľmi mladí. O ďalších 20 rokov sa bude pomaly blížiť dôchodok. Kde vidíte sám seba v tomto čase?
Ak sa bude dať, budem na Stanici ako dôchodca pomáhať ako záhradník alebo upratovať a recyklovať odpad. Možno ma zamestnajú ako upratovačku a budem nadávať na to, čo sa tu zase v noci mohlo diať. Určite už nič ďalšie nebudem začínať. Nevidím sa ani v žiadnej funkcii, lebo produktívne roky života a celú energiu som venoval tomuto miestu. Takže už len to tu dotiahnuť a starať sa o to. To ma baví.
