Ako s odstupom času hodnotíte historický bronz na olympiáde pre slovenský hokej?
Je to asi najväčší úspech pre slovenský hokej po zisku zlatej medaily z majstrovstiev sveta v roku 2002. Myslím si, že stále nám ešte nedochádza, čo sme dosiahli. Možno to ešte nejaký čas potrvá, kým to úplne pochopíme. Jedno viem však isto, že som nesmierne hrdý na tento tím. Títo chalani nechali na ľade všetko, ukázali obrovské srdce, túžbu a bojovnosť. Boli hladní po úspechu a napokon to prinieslo ovocie v podobe bronzovej medaily.
Vy ste mali doslova bláznivý mesiac, skladali ste sľub do rúk prezidentky Zuzany Čaputovej, niesli vlajku na úvodnom ceremoniáli a napokon vás kouč Craig Ramsay zvolil aj za kapitána mužstva.
Veľmi si to vážim, že sa mi dostalo toľkej pocty. Najmä to bol taký balzam pre mňa po nie príliš vydarenej prvej polovici sezóne v ruskom Novgorode. Teší ma, že sa teraz karta otočila a dosiahol som zatiaľ najväčší úspech v mojej kariére.
Vstup do hokejového turnaja nebol vydarený, dve prehry s Fínskom 2:6 a následne so Švédskom 1:4. Spoluhráči hovorili, že po týchto dvoch nezdaroch bol nejaký pohovor v kabíne. Čo sa vlastne udialo?
Nič prevratné sa v kabíne neudialo, nepadali žiadne tvrdé slová. Viacerí skúsenejší hráči mali nejaký príhovor, povedali sme si, že po dvoch prehrách už nie je čas na ďalšie zaváhania a ospravedlňovanie sa. Všetci sme vedeli, že turnaj sa začína osemfinále, kde ak prehráte, tak si balíte kufre domov a naozaj sme sa zomkli a naša hra gradovala od zápasu k zápasu.
Aký veľký rukopis ma na cennom kove kanadský kouč Craig Ramsay?
Obrovský. Je to výsledok jeho dlhoročnej práce, ktorú odvádza pri slovenskom hokeji. Už vlani na šampionáte v Rige sme postúpili do štvrťfinále a predvádzali podobný hokej ako teraz na olympiáde. Teraz sme tu konečne zúročili a pretavili v zisku historického bronzu na zimných hrách. Treba mu poďakovať za všetko, čo urobil a robí pre náš hokej.
Turnaj bol šití na účasť hráčov z NHL, za 11 dní ste odohrali neuveriteľných 7 zápasov. Asi náročné po fyzickej, ale aj psychickej stránky?
Určite áno! Porovnal by som to asi k tomu, ako by ste hrali play-off v NHL. Každý z nás siahol na dno svojich síl, veľa chalanov pochudlo. Priznám sa, že za tie necelé dva týždne som zjedol asi 60 sladkých tyčiniek, aby som mal energiu.
Vo štvrťfinále proti USA ste v poslednej sekundách minúte tretej tretiny poslali duel do predĺženia a následne nájazdov. Bol to životný gól?
Dá sa tak povedať. Strelil som veľa gólov, ale tento bol doposiaľ najdôležitejší a ukázalo sa, že aj najcennejší v doterajšej mojej kariére. Lebo, keby nepadol, tak vypadneme, balíme kufre a nehráme pod piatimi kruhmi o cenný kov.
Keď vám zavesili medailu na krk, čo ste si pomysleli?
Bol to veľký adrenalín, takže v tom momente nemáte veľmi čas niečo rekapitulovať. Ale teraz viem povedať, že keď si vezmem medailu do ruka, tak si spomeniem na celú tu cestu odmalička, to vstávanie, odriekanie, všetky zranenia a poviem si, že to stálo zato!
Olympiáda v Pekingu bola v bubline, ako to všetko prebiehalo?
Bola to moja prvá olympiáda, takže ťažko sa mi niečo porovnáva, ale určite zimné hry v minulosti mali inú atmosféru. Športovci mali viac voľnosti, teraz sme boli zavretí v dedine, ale našťastie nám umožnili ísť pozrieť aspoň iné športy. Samozrejme našou prioritou bolo hrať hokej, neprišli sme si fotiť Čínsky múr či nakupovať. Určite do smrti na tieto hry nezabudnem.
Čo čínske jedlo, už ste ho mali plné zuby?
Prvé dni sa to ešte dalo, ale potom to jedlo bolo dokola rovnaké a už vám to lezie na nervy. Veľmi som sa tešil, keď prídem na Slovensko a poriadne sa najem. Po prílete nám na hokejovom zväze pripravili rezeň so šalátom, tak som si pochutnal. Bolo to, akoby sme dostali druhú medailu.
Vy aj máte nejaký zápasový rituál?
Nie, nič.
Môžete už prezradiť, ako ste dokázali po zisku bronzu prepašovať do kabíny šampanské a pivo?
Netuším. Došiel som do šatne a pivo bolo na stoloch. Tak som si dal!
Čo vravíte na oslavy v metropole Bratislavy po prílete z Pekingu?
Hoci sme boli všetci veľmi unavení, tak na oslavy sme sa neskutočne tešili. Bolo neskutočné, ako v chladnom počasí prišli do ulíc tisícky fanúšikov. Keď sme stále na pódium a videli ten dav, okamžite nám to dodalo energiu. Ešte raz ďakujeme za podporu, ta medaila je pre celý slovenský národ a verím, že aj motiváciou pre mladých chlapcov, aby hrali hokej.
Za zisk bronzu by ste mali dostať odmenu vyše 10-tisíc eur. Už viete, ako s ňou naložíte?
Ešte som nad tým vôbec neuvažoval.
Pribudli vám po tomto úspechu aj nejaké fanúšičky na sociálnych sieťach, cítite väčší záujem?
Áno, záujem je väčší a baby vypisujú. Nebudeme si klamať.
Už viete, kde si uložíte medailu?
Musím niečo vymyslieť. Dres si však určite zarámujem.
Je šanca, že tento úspech vám opäť otvorí dvere do NHL, kde ste v minulosti pôsobili?
Priznám sa, že momentálne to vôbec neriešim. Hokej sa hrá aj inde, než v zámorí. Teraz sa sústredím na záver sezóny, ktorú dohrávam vo švédskom Leksande. Čo bude v budúcnosti, to ukáže čas.
V máji sa vo Fínsku konajú majstrovstvá sveta. Môžu sa fanúšikovia opäť tešiť na Mareka Hrivíka v zostave?
To je ešte ďaleko. Ja som vždy mal pozitívny vzťah k reprezentácii, takže uvidíme či bude slúžiť zdravie a aká bude forma. Hlavne, aby už boli v hľadisku diváci, pretože bez nich to stráca šmrnc.
Čo hovoríte na novú hviezdu, 17-ročného mladíka Juraja Slafkovského?
Odohral skvelý turnaj, jeho góly pomohli celému tímu a bol dôležitou súčasťou bronzového tímu. Je to mladý chalan, všetko má pred sebou a držím mu palce v jeho kariére. Bol by som veľmi prekvapený, ak nebude v lete draftovaný v prvej päťke hráčov.
