Čoskoro sa začínajú majstrovstvá Európy v Nemecku, chystáte sa na vlastné oči pozrieť si slovenských chlapcov?
Ak čas dovolí, tak prídem. Infraštruktúra oboch štadiónov (Frankfurt, Düsseldorf – pozn. autora), kde nás čakajú zápasy skupiny, je skvelá, sám som tam hrával a viem to potvrdiť. V Nemecku je všetko okolo futbalu na svetovej úrovni.
Chýba vám niekto v nominácii trénera Francesca Calzonu?
Róbert Polievka. Síce mal zdravotné problémy, no bol najlepší strelec domácej ligy a dobre vieme, že máme problémy v útoku, tak za mňa tam mal byť. Príbeh Róberta Maka je tiež nešťastný, lebo má svoje kvality a mne v nominácii chýba, poviem čistú pravdu. Nečudujme sa, že po marcovom zraze vybuchol a povedal trénerovi, čo sa mu nepáčilo. Avšak čo sa týka typológie hráča, tak ja by som ho zobral.
Prečo nemáme stále v reprezentácii strelca, o ktorého by sa dalo vždy oprieť?
Tieto typy sa nerodia ľahko a treba s nimi pracovať. Keď vám niekto povie, že stačí s útočníkom pracovať individuálne 10 až 15 minút týždenne, tak to je viac než málo. Ak si vezmeme štatistiky našich útočníkov v európskych ligách, tak je mizerná. Občas sa podarí stredopoliarom byť viacgólovými. Posledné roky sa útočníkom v reprezentácii nedarí. Dobrá otázka, no ozaj ťažšia odpoveď na ňu.
Slovensko ide už tretíkrát na európsky šampionát, nemrzí vás, že ako hráč ste sa tam nikdy nedostali?
Ja som skončil, keď sa išlo na majstrovstva sveta, a za trénera Galisa nám ušlo EURO. Viete, po kariére, keď hráč rozmýšľa, tak mu chýba niečo veľké a je to akoby smutné, lebo možno iní hráči to zažili. Som vďačný a vážim si, že som to zažil z inej pozície ako tréner. Ale áno, chýba mi to z pohľadu hráča, no to sa nedá vrátiť späť.
