Vašou, dá sa povedať hlavnou profesiou, je krajinná architektúra. Špecializujete sa na modernú aj historickú krajinnú tvorbu, či drobnú architektúru. Čo to znamená?
Krása historickej zelene spočíva najmä v jej rozmanitosti: sú to jednak historické parky a záhrady, ale i opomínané solitérne stromy v krajine, z ktorých mnohé sú staršie aj viac ako 200 – 300 rokov. Obvykle boli vysádzané pri nejakej kaplnke, kríži, prícestnej soche alebo Božej muke, ktoré krajinársky dotvorili a zvýraznili tak význam toho architektonicko-umeleckého diela. Pre ujasnenie, Božia muka je architektúra, do ktorej sa nedá vojsť, najčastejšie stĺpovitá, alebo maličká murovaná stavba s vloženou sochou alebo obrazom. Kaplnka má dvere a môže do nej vojsť minimálne jeden človek. Ale najčastejšie sa o všetkých takýchto stavbách hovorí iba ako o kaplnkách. V okolí Žiliny je veľa kopcov, ktoré vzhľadom na intenzívne obhospodarovanie neboli v minulosti zalesnené a na ich vrcholoch boli často budované takéto drobné sakrálne stavby. Tieto potom v krajine slúžili aj ako orientačné body. Zároveň sa v minulosti vysádzali aj solitérne dreviny bez vzťahu k stavbám. Možno si pamätáte z detstva mierku „od buka do buka“. Pokiaľ išlo o nejaké významné a staré stromy, chránili sa ako hraničné body. Samozrejme, rozprávame sa o dávnejšej minulosti.
Pri posvätných miestach najčastejšie vídame lipy.
Áno, väčšinou sú to lipy, ale aj buky, duby či jasene. Vo všeobecnosti sa vysádzali dlhoveké stromy, ktoré sú častokrát jediným pôvodnejším prvkom kompozície posvätného miesta. Drevený kríž alebo skulptúra mohli byť zničené poveternostnými vplyvmi alebo ich „zobrala“ povodeň, avšak vysadené stromy prečkali tieto vplyvy a sú tam dodnes. Okrem starých máp a záznamov nám tiež pomáhajú určiť aj obdobie založenia stavbičky.
Vy však tieto kríže či kaplnky zachraňujete.
Áno, mám za sebou viacero projektov a taktiež som členom Liturgickej komisie Žilinskej diecézy. V rámci architektúry máme na starosti práve obnovu sakrálnych stavieb – od malých kaplniek až po kostoly. Bohužiaľ, čo si veľmi všímam a stretávam sa s tým, veľmi často sa neprihliada na pôvodnú umeleckú hodnotu. Kvalitné materiály a kvalitne umelecky zhotovené historické sochy svätcov sú nahrádzané lacnými plastovými náhradami. Sú to teda sochy, ktoré nemajú žiadnu umeleckú hodnotu, keďže ich v jednom type vyhotovili stovky až tisíce. V okolí Žiliny je množstvo Božích múk a kaplniek, v ktorých sa stretávame s plastovými madonami. Bohužiaľ ich umelecká hodnota a proporcionalita znižuje celkovú estetickú kvalitu posvätného miesta. A keď k tomu pridáte ďalšie malé sošky, kahance, vence a iné plastové drobnosti, vyzerá to doslova ako v lunaparku. Aj na Mariánskom námestí pred sochou Immaculaty sa hromadí podobný plastový odpad. Takéto prejavy ľudovej zbožnosti, proti ktorej nemám samozrejme nič, prinášajú neestetický vizuálny smog a veľmi znečisťujú životné prostredie. V zime zvyšky plastových kahancov vyzobávajú vtáky, pričom pojedajú toxický parafín. Aj nad tým sa treba zamyslieť. To už radšej nehovorím o veľkokapacitných kontajneroch na cintorínoch plných plastového a v podstate aj chemického odpadu.
Marek Sobola pripravil časovú kapsulu, ktorá bola vložená do pamätníka Carla Gustava Swenssona v Žiline.
Tie plastové sochy sú finančne asi neporovnateľné s individuálnymi umeleckými dielami
Iste, napríklad bronzová socha stojí tisíce eur voči tej plastovej za desiatky. Ak boli v minulosti vytvorené sochy z bronzu, mosadze, cínu ale aj z kameňa či dreva, mali svoju hodnotu nielen vďaka materiálu, ale najmä umeleckým spracovaním – pokojne aj insitným. Neraz boli z týchto dôvodov odcudzené. V 60. – 90. rokoch 20. storočia bolo sakrálne naivné umenie veľmi žiadané na európskych trhoch so starožitnosťami a mnohé diela skončili mimo územia štátu. Nie zriedka išlo o sochy renesančné či barokové. Keď už sa obnovuje nejaký objekt, radšej nech sa neumiestni žiadna socha, ale počká sa na ďalšie prostriedky a nainštaluje kvalitné dielo. Ak už chceme, vyhnime sa plastom a radšej dajme sochu napríklad sadrovú, alebo naivnú ľudovú rezbu. Proces výroby sadrových sôch je známy už zo Starovekého Egypta a nachádzajú sa najmä v interiéroch a často sú pekne umelecky dotvorené. Sochy sa „priemyselne“ zhotovovali aj z terakoty. V Žiline takú máme vo výklenku na fasáde Kostola obrátenia sv. Pavla (Sirotára). Bola zakúpená v Mníchove v roku 1888 za 330 zlatých. Je natretá na bielo a zlátená, preto trošku mýli. Takéto priemyselne vyrábané sochy považujem za akceptovateľné, majú svoje historické opodstatnenie a hodnotu, na rozdiel od tých z plastu.
A čo ak nejde o obnovu alebo náhradu pôvodnej sochy, ale o úplne nové dielo?
Moje motto znie: história sa píše v každom čase. Keby niekto pred 100 – 200 rokmi nevysadil strom alebo nepostavil stavbu či nevytvoril sochu, nezačal by sa písať kus histórie. Netreba sa báť zanechať po sebe niečo zaujímavé. To súvisí aj so vznikom miest náboženskej úcty. Len dôležité je, aby sa postupovalo podľa určitých umeleckých princípov, použiť kvalitné materiály a radšej postaviť menšie dielo, ale citlivo. A samozrejme, dobre ho osadiť do krajiny.
Ľudia väčšinou tieto miesta realizovali za nejakým účelom.
Áno, väčšinou chceli Bohu poďakovať za nejakú udalosť či osobný zázrak, ktorý sa im stal. Aj dnes vidíte pri niektorých kaplnkách či krížoch tabuľky so slovami vďaky. Niekedy majú ľudia pocit, že najlepším pokáním za ich hriechy bude, ak postavia kaplnku alebo kríž. V českých a moravských krajinách sú známe „kríže zmierenia“. Stavali sa na miestach, kde sa stal nejaký zločin, alebo tam, kde sa uzatvoril mier. Drobná architektúra v krajine má viacero uhlov pohľadu – najprv bola príčina a dôvod stavby, potom to bolo potrebné premyslieť, dať formu a umeleckú podobu a samozrejme výstavbu zafinancovať. Často iniciátor vo forme tzv. „fundácie“ zanechal, alebo vo forme závetu zabezpečil na príslušnom farskom úrade obnos na udržiavanie stavby po jeho smrti. A ten príbeh, ktorý toto celé spája, je na tom najúžasnejší, aj keď mnohokrát už je zabudnutý. O mnohé objekty sa s láskou starajú potomkovia zakladateľov. Aj to je jedna z nádherných foriem dedičstva.
Akoby z podobnej myšlienky vzišiel aj váš osobný projekt Strom pokoja.
To bude, zdá sa, môj celoživotný projekt, ktorý zastrešuje združenie Servare et Manere, čo v latinčine znamená „zachrániť a zachovať.“ Projekt vznikol s mojím záujmom o korene nášho rodu. Okrem toho, že už vyše 500 rokov žijú jeho príslušníci v Lalinku, som zmapoval aj cestu môjho pradeda Ondreja do Ameriky, kde viackrát odišiel pracovať a definitívne sa vrátil v roku 1914. So svojou manželkou kúpili v Lalinku polia a rozhodli sa gazdovať. No vypukla vojna a on viac ako 30 ročný narukoval do armády. V tom čase už bol považovaný za starého (smiech) a preto bol vyslaný do zázemia k ochrane čadčianskej železnice. Keď však rakúsko-uhorskej armáde začali dochádzať ľudské zdroje, na front povolali aj starších, často málo vycvičených vojakov. Ani môj pradedo nevedel narábať so zbraňami tak, ako by sa patrilo pretože mal minimálny výcvik. Vtedajšia elitná cárska armáda na niektorých frontových líniách doslova masakrovala rakúsko-uhorských vojakov a Ondrej bol jedným z mnohých, ktorý na ruskom bojisku padol. Pri osvetľovaní tejto smutnej histórie som pátral po všetkých možných archívoch, dokonca v Štokholme, Kodani, Prahe, v Archíve Medzinárodného červeného kríža v Ženeve a mal som tiež zaplateného bádateľa v ruských vojenských archívoch. Bohužiaľ sa mi nepodarilo nájsť žiadne relevantné informácie. Takže zatiaľ pracujem s informáciou, že Ondrej padol na „ruskom bojisku“ na neznámom mieste. Jeho zmiznutie malo negatívny dopad na našu rodinu. Za mŕtveho bol oficiálne vyhlásený až v roku 1932, veľmi neskoro po ukončení vojny. Moja prastará mama nemohla dovtedy poberať ani vdovský ani sirotský dôchodok pre maloleté deti a viete, sama žena s gazdovstvom a malými deťmi, to bol veľmi ťažký život. Pradedova smrť na neznámom mieste počas prvej svetovej vojny bola inšpiráciou k myšlienke Stromu pokoja. Tá vznikla presne na 100. výročie ukončenia tohto globálneho konfliktu, ako aj pradedovho úradného dátumu smrti. Dnes sa to vníma trochu zložitejšie, ale prvý zahraničný Strom pokoja roku 2018 bol vysadený v Rusku.
Vo Francúzskej Polynézii takisto zasadil Strom pokoja.
Logicky, keďže zomrel na ruskom bojisku. Kde to bolo?
Oslovil som Štátne múzeum Carskoje Selo v meste Puškin v blízkosti Petrohradu. Je to pôvodne letné sídlo ruského cára a tiež jediné múzeum 1. svetovej vojny v celom Rusku. Hlavnou myšlienkou bola výsadba pamätného stromu v areáli paláca v ktorom pobýval cár – v podstate hlavný veliteľ ruskej armády. Išlo o symboliku výsadby stromu zmierenia a priateľstva s uctením pamiatky môjho pradeda, ktorému vojna zobrala jeho sny a budúcnosť. A čuduj sa svete, oni súhlasili. Dokonca s dvomi! Jeden bol oficiálny Strom pokoja venovaný všetkým neznámym vojakom padlým v 1. svetovej vojne a druhý môj osobný, venovaný iba pradedovi. Dohodol som sa teda s naším urbariátom v Lalinku a na vrchu Dubová sme vykopali dub, ktorý sme previezli do Petrohradu. A tak tam dodnes na prsti lalinskej zeme rastie dub Ondrej.
Takže nie kríž zmierenia, ale Strom pokoja...
Áno, dá sa to tak povedať a má to pokračovanie s úžasnou symbolikou. Zhodou okolností medzi mojich priateľov patrí arcivojvoda Markus Habsburg-Lothringen, pravnuk cisárovnej Sissi a cisára Františka Jozefa I., ktorý dodnes vlastní Kaiservillu v meste Bad Ischl. Tá zas bola letným sídlom rakúsko-uhorských cisárov. František Jozef I. vo vile podpísal manifest „K Mojim národom!“, čím Rakúsko-Uhorsko vyhlásilo vojnu Srbsku a následne vypukla prvá svetová vojna. Je to miesto, ktoré ovplyvnilo chod dejín, našu rodinu a rovnako milióny ďalších ľudí. Arcivojvodu som oslovil ako priateľa s otázkou, či by som v Cisárskom parku nemohol vysadiť Strom pokoja. Markus nadšene súhlasil. Strom sme vysadili spoločne a podali si pri ňom ruky. Potomok obyčajného vojaka sa stretol s potomkom toho, kto stál za tragickým osudom jeho rodiny. Tak sa po niekoľkých generáciách uzavrel pomyslený kruh. Okrem Stromu pokoja som však areál Kaiservilly dotvoril aj svojimi architektonickými plánmi a vysadil viacero ďalších stromov, takže aj tu som zanechal kus seba.
Opäť však treba podotknúť, že to má pokračovanie...
Áno to má (smiech). Vždy sa mi páčili staré dokumenty, listiny a listy. Písať ich ma rovnako teší, ako ich dostávať. Od detstva som sa zaujímal o kráľovské rody a takým detským snom bolo dostať raz list od pravého kráľa. Nuž, a Strom pokoja je vynikajúcou príležitosťou pre budovanie takýchto medzinárodných partnerstiev. Koniec koncov, rôzne kontakty som získal už v súvislosti so spomínanou obnovou sakrálnej architektúry. Ale späť k Stromu pokoja. Povedal som si, že by som chcel byť prvým záhradným architektom alebo záhradníkom, ak chcete, ktorý vlastnými rukami vysadí aspoň jeden strom na každom kontinente. Strom zmierenia a pokoja, so silným ekologickým aspektom, kedy korene symbolizujú našu históriu a koruna rast a budúcnosť. Je to prepojenie histórie, diplomacie, profesie a vlastne aj mojej viery.
Kde všade ste teda Strom pokoja vysadili?
Zatiaľ „mám“ štyri kontinenty, ale aj v rámci nich tie najrôznejšie krajiny so zaujímavými udalosťami. Napríklad v roku 2022 nás ako členov Servare et Manere oficiálne prijali ako prvú slovenskú neziskovú delegáciu vo Vládnom dome v Sydney. Návšteva Austrálie bola vtedy spojená s poctou M. R. Štefánikovi s pripomenutím 111. výročia jednej z jeho najúspešnejších astronomických expedícii, keď v roku 1911 v Tongskom kráľovstve pozoroval zatmenie Slnka. Jeho vedecké výsledky vtedy ocenila aj Francúzska akadémia. V rámci Oceánie sme v roku 2022 zasadili Stromy pokoja okrem Austrálie aj na Novom Zélande, vo Francúzskej Polynézii a na Fidži. Úžasné a výnimočné bolo prijatie v Prezidentskom paláci v Papeʻete na ostrove Tahiti, kde nás čakalo vzrušujúce prijatie hlavou štátu. A opäť sme tu boli asi prvou oficiálnou slovenskou delegáciou. Nie je mi totiž známy prípad, že by tu bol v ére samostatnosti prijatý nejaký slovenský veľvyslanec. Pán prezident Edouard Fritch dokonca vysadil jeden z mojich stromov! Do Oceánie som už však neviezol stromy zo Slovenska (smiech). Podmienky sú zložité a vybrať správny druh tiež nie je ľahké. Skúsil som aspoň botanický experiment a oficiálnou cestou (dokumenty mali hrúbku takmer 1 cm!) som zo Slovenska do Francúzskej Polynézie priviezol ruže. Išlo o odrodu 'Generál Štefánik', ktorá bola vypestovaná v 30. rokoch 20. storočia ako pocta M. R. Štefánikovi. Je to tmavofialová, údajne prvá „modrá“ ruža, ktorá aj nádherne vonia. S projektom som bol tiež v Indii, kedy som miestnemu titulárnemu maharadžovi ako jeden z autorov priniesol knihu Sady a parky v Žiline.
V Indii sa stretol s Maharadžom Gaj Singh II Marwar-Džodpuru. Marek Sobola spomína, ako si ho pre jeho výšku v Indii fotili.
A čo nehostinná Antarktída?
No, to bude asi čerešnička na torte, posledné, čo budem v rámci projektu robiť (smiech). Vysadiť na Antarktíde živý strom nie je možné (azda v nejakom špeciálnom skleníku), ale vidím to na nejakú skulptúru stromu ktorá bude súčasťou priestoru pred väčšou polárnou stanicou. Už mám jednu aj vytipovanú (smiech). Najprv však chcem sadiť na obývaných kontinentoch, tam, kde môžu rásť stromy. Len doplním, že niekedy moje stromy vysádzajú nielen prezidenti ale aj ministri čí cirkevní hodnostári. Najviac ma však poteší, ak sa do výsadby zapoja deti z miestnej komunity. Sadia si akoby svoju budúcnosť. Strom pokoja je prísne apolitický projekt, ktorý spája naprieč spoločnosťou. Pri výsadbe sa vedia stretnúť dve rozdielne názorové vlny, náboženstvá či ľudia, ktorí sa pred tým nepoznali. A to je na tej iniciatíve najkrajšie. Stromy však nesadíme tam, kde sú živé vojenské konflikty. Nie je to projekt vojny, ani taký, ktorý by oslavoval iba jej obete. Je to najmä projekt budúcnosti. Poučme sa z minulosti a pozerajme na to, že v priateľstve a porozumení sa naozaj dá žiť.
Vysádzate stromy aj na Slovensku?
Na Slovensku je ich najviac, keďže ide o slovenský projekt. I keď ja s hrdosťou hovorievam, že Strom pokoja je žilinský.
Vráťme sa teda opäť do Žiliny a okolia, pretože tu sa takisto výrazne realizujete.
Asi pre každého architekta je veľkým želaním zanechať nejakú pozitívnu stopu na mieste, kde sa narodil, alebo kde žije. V mojej rodnej Divine sa mi podarilo vytvoriť niekoľko pamätníkov a zaujímavých projektov. Podobne aj v Lalinku, odkiaľ pochádza druhá časť mojej rodiny po otcovi. V Žiline sa mi podarila, myslím si, asi tá najlepšia vec, aká sa môže podariť krajinnému architektovi – pomenovať, dotvoriť a tiež zrealizovať nejaké verejné priestranstvo. Tým miestom je pre mňa Park Carla Gustava Swenssona. Ako historik som vybádal, že tento pôvodom švédsky krajinný architekt pôsobil istý čas v Žiline. Je tvorcom prvého verejného parku v našom meste, ktorý bol kedysi súčasťou bývalého areálu Sloveny, v tom čase fabriky na výrobu súkna – aj preto ju nazývali Súkenkou. Swensson bol a je architekt paneurópskeho významu, ktorý má svoje záhradné diela vo Švajčiarsku, Nemecku, Rakúsku, Česku, Poľsku a Slovinsku. Jeho jediné preukázateľné slovenské dielo je práve v Žiline. Okrem cti, že na môj podnet bol po ňom v Žiline pomenovaný verejný priestor, sa mi podarilo spolu s architektom Jánom Janíkom a sochárom Michalom Janigom navrhnúť pre Swenssonov park i jeho pamätník. Pri tvorbe sa často snažím o syntézu dejín a prírody či prelínanie starého s novým. Aj preto má pamätník zelenú „strechu“. Swenssonov portrét je vymodelovaný z drôtu, čo je odkaz na remeslo, ktoré má v našom regióne bohatú históriu. Tvar pamätníka je inšpirovaný Gotickou bránou, prírodným úkazom v Súľovských skalách. Dielo má teda viacero vrstiev a je tiež odrazom súčasnej krajinnej architektúry. Dokonca sme za tento projekt získali 1. miesto v celoslovenskej súťaži „Záhrada, park a detail roka“. Som hrdý, že táto cena išla práve do Žiliny.
Ste tiež členom kresťanských organizácií, z čoho nám vychádza, že ste veriaci človek. Ovplyvňuje viera vašu profesiu?
Považujem za kresťana moderného, žijúceho v súčasnom svete. To, že v mojom živote má miesto viera v Boha znamená, že sa snažím riadiť podľa zásad a hodnôt mojich predkov. Viera má určite vplyv aj na moju kariéru. Mnoho partnerov a tiež mojich projektov má prelínanie do kresťanského sveta. Nielen v oblasti sakrálnych stavieb a rôznych komisií, kde som členom ale aj prostredníctvom cirkevnej heraldiky. A keď už nevládzem, idem načerpať energiu do kostola či do prírody na prechádzku od jednej kaplnky k druhej, a vždy mi niečo napadne, čo posunie aktuálne riešený projekt vyššie. To je taký nepriamy vplyv. Ale určite sa snažím do svojej práce pretavovať kresťanské hodnoty a symboliku.
Keď spomínate prechádzky po okolí, máte aj obľúbené miesta?
V Lesoparku Chrasť mám vytipovaných niekoľko stromov, okolo ktorých sa vždy rád prejdem. Servare et Manere tiež vlastní malú Božiu muku na Bôriku poniže Paľovej búdy, ktorú postupne obnovujeme. Toto je teda také „moje“ miesto. Veľmi rád chodím aj na cintorín na Bôriku – okrem toho, že tam rastie jeden z prvých Stromov pokoja, je to miesto s úžasnými výhľadmi a atmosférou. Mám rád aj Budatínsky park ale tiež lúky v rodnej Divine.
Slávnostné sprístupnenie pamätníka Carla Gustava Swenssona.
Aký je váš názor na zeleň v našom meste?
To je neľahká otázka. Názor na zeleň v meste môžem mať ako architekt i ako občan. Na určité veci mám ako architekt dokonca odlišný názor, ale to je v poriadku, je to môj, iný uhol pohľadu. Často vídam problémy s údržbou založených plôch, pretože chýbajú ľudia a peniaze (ako vždy). Nie je totiž zložité vysadiť stromy, ale pre ich dlhodobú udržateľnosť predstavuje údržba viac ako 50% úspechu. Som tiež proti tomu, aby sa za každú cenu zachránil každý jeden strom. Veď je to obnoviteľný prvok prírody. Samozrejme, tu sa nerozprávame o vzácnych a veľmi starých drevinách. Tie si zaslúžia náš rešpekt a plnú ochranu! Stromy a ich manažment je silná politická téma a vnímam to aj v našom meste. Viete, aj aktivizmus môžeme rozdeliť na pozitívny a negatívny. Niekedy keď sa príliš zaoberáme emóciami, zbytočne rozdeľujeme spoločnosť. Často sa poukazuje (z pohľadu kritika) len na to zlé. Často kritizujú ľudia, ktorí nič nevytvorili. A málokto už napíše status že to či ono sa naozaj podarilo, že je to dobré... Videl som na jednom z našich sídlisk kurióznu situáciu, kedy cesta doslova ustúpila krivej breze. V jednom jazdnom pruhu tak vznikol nezmyselný ostrovček. Pýtal som sa: toto sa zachránilo? Šikmo narastená náletová drevina? Nebol to nijako významný strom a takto sa stal nebezpečným pre plynulosť cestnej premávky. Našťastie, zdravý rozum zvíťazil a strom vypílili, miesto preasfaltovali. Ale za dvojnásobnú cenu samozrejme. Viete, môj profesor krajinnej architektúry hovorieval: dobrý a kvalitný záhradný architekt musí mať tvrdé srdce a ostrú pílu. Bez toho to nejde. Eliminácia stromov tam, kde ich je málo, ako napríklad v centre miest je a bude vždy problematická. Súhlasím aj s tým, že je treba zapojiť aktívnu verejnosť a inštitúcie. Často krát sa kontroverzne vyrúbali zdravé stromy, ktoré ustúpili developerským projektom. Ale na druhej strane sa nedá zachraňovať každý strom, ktorý rastie z odkvapu alebo priekopy. Ak ide o náletové dreviny na dlhodobo neudržiavaných pozemkoch alebo také, ktoré zasahujú do inžinierskych sietí, tie treba odstrániť. A potom tá nová móda presádzania často nepekných, nekvalitne rastúcich drevín na iné miesta... Taký strom nedokážete vybrať tak, aby sa zabezpečila 100% ujateľnosť, nakoľko ak rastie s ďalšími stromami v skupine, majú prepletené koreňové sústavy. Často pri jeho vykopaní zavadzajú siete, podzemné stavby a podobne. A potom sa stáva, že presadenie je dvoj-trojnásobne náročnejšia investícia, ako akvizícia nového krásneho stromu zo škôlky. Ľudia tlieskajú, že sa presádza, ale málokto sa pozrie na výsledok, či sa dreviny ujali.
Aká je diskusia v meste ohľadne zelene a verejného priestoru?
Diskutuje sa. Niekedy až priveľmi. Odborníci musia často počúvať neodborné názory a verte, že ich mnohokrát musíme dokonca rešpektovať a zapracovať v našich projektoch v rozpore s naším presvedčením ako výsledok prehnaného aktivizmu a kompromisu. Lebo je taká doba. Niekedy sa triviálnym veciam dáva obrovská pozornosť a odborník je nútený na rovnakej úrovni diskutovať s človekom, ktorý nemá o problematike takmer žiadne povedomie. Ale má za sebou napríklad nejakú silnejšiu skupinu na sociálnych sieťach, či je aktívny lokálny politik. Je náročné diskutovať s niekým, kto nežije naším záhradníckym remeslom. Ale konštruktívna diskusia, ktorá posunie dielo dopredu, iný pohľad od ľudí žijúcich v riešenej lokalite, to je pre každého architekta prínosom. Pretože často nemá inú možnosť ako navnímať lokálnu atmosféru pre plnú funkčnosť budúceho diela.
S Christopherom Sullivanom, tajomníkom guvernérky Nového Južného Walesu. Išlo o prvú slovenskú neziskovú delegáciu oficiálne prijatú vo Vládnom dome v austrálskom Sydney.
Mestská pamiatková rezervácia by sa mala v horizonte najbližších rokov rekonštruovať. Aký je váš názor na tento projekt?
Ja sa na Mariánske námestie pozerám aj z historického hľadiska – išlo o rínok, nie o park. Stromy nemali v stredoveku také funkcie, aké očakáva súčasná spoločnosť. Až v 19. storočí sa tu začali vysádzať stromy. Poznáme mnoho historických záberov námestia s odlišnými kompozíciami. Niekedy po 2. svetovej vojne sa tu vysadili lipy, ktoré zostali dodnes. Nie sú obzvlášť historicky hodnotné, nemajú dobrý zdravotný stav. Jedna z nich presychá, iné zas „požiera“ brečtan. Padajúce listy a výtoky z kvetenstiev, ako i korene škodia soche Immaculaty. Môj architektonický názor je: odstrániť ich. Možno sa to zdá barbarské, drastické, ale aj vzhľadom na ich zdravotný stav je to jedno (nie jediné, podotýkam) z dobrých riešení. V súčasnosti aj vďaka lipám námestie nekomunikuje. Nevidíte z jednej terasy na druhú, vytvárajú sa akoby dva podcelky. Pritom námestie nazývame ľudovo „štvorcovým“ . Aj stromy zasadené tesne pri fasádach rastú šikmo, pretože sa prirodzene odtláčajú od budov za slnkom. Ale ak by v strede námestia rástli stromy s vysokými holými kmeňmi, vznikla by tak menšia štvorcová „dáždnikovitá“ kompozícia drevín, ktorá by nezabraňoval priehľadom. Určitú plochu by dostatočne tienila a zároveň by ste vnímali celú krásu námestia. Netvrdím, že je to jediný správny názor, ale stál by určite za diskusiu. Síce by to znemožňovalo zhromaždenia, ale máme predsa obrovskú plochu na dolnom námestí, ktoré je aj z hľadiska bezpečnosti na to vhodnejšie. A to bannermi polepené pódium, ktoré prekrýva najkrajšiu fasádu na celom námestí – Sirotársky kostol a priľahlý kláštor, je osobitnou kapitolou. Pravdaže, vždy to je a bude o prelínaní potrieb jednej skupiny obyvateľstva s druhou. Preto je potrebné viesť odborný a vecný dialóg s kompetentnými stranami. A bude sa nám lepšie žiť v peknom a hodnotnom prostredí. Vždy to tak bude, že nevyhoviete úplne každému. Aj to je rozmanitosť sveta a spoločnosti.
Obklopujete sa zeleňou aj doma?
Dá sa povedať že áno. Je to už taký koníček od detstva. Vždy som rád sadil, strihal stromy. Ak je to možné, rád si zo zahraničia nosím semená a odrezky rastlín. Viažu sa mi k nim príbehy a zhmotňujú spomienky na konkrétne navštívené miesta: dub z Miramare neďaleko Terstu, duby z Central parku v New Yorku, judášovec z Rodosu... Niektorým sa darí vonku, iné sú v interiéri, alebo v skleníku.
Vy ste okrem mnoho iného aj heraldik. Ako toto u vás vzniklo?
Keďže som i historik a pracujem kreatívne, časom sa to nejako začalo prelínať. Erby som kedysi vnímal ako ozdobnú súčasť budov či osobných predmetov, pritom majú omnoho hlbší význam. Rozprávajú nám o histórii rodiny, o jej dôležitosti a v konečnom dôsledku nám umožňujú identifikovať majiteľa predmetov či stavieb. Sú to také hovoriace symboly. V minulosti boli skôr vnímané ako záležitosť šľachty, ale v súčasnosti si s rešpektovaním heraldických pravidiel môžeme vytvoriť erb, ktorý bude našou jedinečnou osobnou značkou. Akýmsi „logom“ rodiny. Je však dôležité, aby nemal atribúty, ktoré znalým problematiky budú hovoriť, že pochádzate zo šľachtického rodu, teda, ak naozaj nepochádzate (smiech). Nikto vám to síce nezakáže, ale pre ten historický kontext by to bolo asi smiešne. Je to v podstate veľmi podobné, ako prisvojenie titulu z univerzity, ktorú ste nikdy nevyštudovali.
Vy erby aj tvoríte.
Áno, tvorím erby osobné, komunálne (obecné) ale aj cirkevné. Nielen pre biskupov a klerikov, ale aj inštitúcie. Aktuálne je to erb pre Provinciu bratov Nemeckého rádu v Slovinsku, Česku a na Slovensku, či mám rozpracovaný návrh na náhrobný kameň spolu s biskupským erbom do katedrály na Malte zadaný apoštolským vikárom v líbyjskom Bengází. Erby a ich tvorba sú teda veľmi zaujímavou témou, ktorá otvára zaujímavé priateľstvá a kontakty. Som autorom odbornej štúdie, ktorá osvetlila históriu jediného dodnes zachovaného šľachtického a zároveň biskupského erbu, ktorý je súčasťou historickej architektúry v Žiline. Nachádza sa na kláštore vedľa Sirotára a je to erb biskupa Jozefa Vuruma, zakladateľa sirotinca, ktorý dal meno celému komplexu. Ten výskum bol pomerne náročný a som hrdý na to, že v Žiline po mne ostane aj nejaká heraldická stopa. Je to veľká česť.
Osobný erb Mareka Sobolu.
Sú nejaké atribúty, ktoré sa pri tvorbe erbu musia zachovať?
Každý erb v štylizovanej kresbe v podstate symbolizuje rytiera. Zjednodušene možno povedať, že kompletná kresba pozostáva z obranného štítu, plášťa (prikrývadiel), helmy (hlavy rytiera) s ozdobou – klenotom. Tým boli v minulosti napríklad pštrosie perá (aj Vurum mal také), ale pokojne aj hlava jeleňa, či orlie krídla. Erb vám často napovie tiež o profesii rodiny, ktorá bola neskôr povýšená do šľachtického stavu. Keď si trochu „uletím“, tak pílka napovie, že mohlo ísť o stolára alebo obchodníka s drevom. Ak išlo o kolára, mohol mať v erbe koleso. Tomu už hovoríme hovoriaci erb. Ako kočovný národ za svoj symbol prijali koleso aj Rómovia, ale napríklad zlomené má ako atribút svätá Katarína Alexandrijská, ktorá bola lámaná v kolese. Keď je reč o cirkevných erboch, tak každý svätec má svoj jedinečný atribút, podľa ktorého sa dá identifikovať. Tieto atribúty sa používajú v cirkevných erboch ako symboly patrocínia (zasvätenia) farského kostola. Svätý Peter drží kľúče od nebeskej brány, Svätý Marek m leva alebo knihu, Svätá Veronika šatku, ktorou utrela Ježišovi tvár, Pannu Máriu zas symbolizuje ľalia alebo ruža.
Môžete si pri tvorbe erbu aj „uletieť“?
Ani nie. I keď by sme mohli do erbu dať auto či mobilný telefón... Ale držíme sa radšej tradícií. Napríklad pri tvorbe farského erbu, kde je kostol zasvätený Panne Márii veľa variácií na jedinečné dizajny erbov veľmi nemáme. Najčastejšie sa používa spomínaná ľalia, alebo ruža (Ružencová Panna Mária). Taký menej jej známy atribút je však tiež veža zo slonoviny. Typickou mariánskou farbou je modrá, pričom ľalia je väčšinou strieborná alebo zlatá. Ľalia je aj symbolom skautov a francúzskych kráľov. Pri komunálnej heraldike sa obsah erbu odvíja od názvu (hovoriaci erb) obce, alebo zamestnania jej obyvateľov. Obec Lúky má v erbe kosca, Jasenové zas listy jaseňa a niektoré dediny používajú ako svoje symboly napríklad lesnú zver, čo môže súvisieť s výskytom daného druhu v chotári. Nemusí to však byť pravidlom. Napríklad pri obci Čierne by som čakal čierny erb, alebo nejakú čiernu figúru a nie v modrom štíte striebornú hus so striebornou trojľaliou... Niekedy je erb obce zodvodený z erbu šľachtického rodu, ktorý sídlo v minulosti založil.
Keď sme pri tom, venovali ste sa práve šľachtickým rodom z Tepličky nad Váhom.
Áno, prekresľoval som do jednotnej grafickej heraldickej podoby erby majiteľov Tepličského panstva. Tam sa mi stala taká kuriozita, ktorá ma istým spôsobom hnevá. Pri pátraní po tinktúre (farebnosti) erbu rodu Deršfy, ktorého jedinou figúrou je ľalia, som nenašiel žiaden prameň, podľa ktorého by som vedel 100% určiť farebnosť rodového erbu. Študoval som v mnohých galériách, múzeách či archívoch, avšak nedopátral som sa tinktúr. Tak som tento erb radšej nevyfarbil a so knihy dodal s príslušnou poznámkou, nakoľko som si nechcel vymýšľať. No a keď som po vydaní monografie prišiel do kostola v Tepličke nad Váhom a pozrel na pôvodnú klenbu: uvidel som deršfyovský erb v plnej kráse v červenej tinktúre. Tento rod sa totiž zaslúžil o výstavbu pôvodného kostola a ja som ten prameň mal doslova pod nosom! Nečakal som tam erb tohto rodu, pretože kostol je pomerne nový, má však historické jadro. To sú omyly, ktorým sa nie vždy dokážete vyhnúť.
Vy, pravdaže, máte aj svoj osobný erb. Ako vyzerá?
Podľa mojich usmernení a nápadov ho vytvoril už nebohý významný český heraldik Zdirad J. K. Čech. Hlavnými figúrami sú tri zlaté sobole, lasicovité šelmičky, ktoré žijú na Sibíri, v Mongolsku či Severnej Kórei a v minulosti výskytom zasahovali aj do oblasti Poľska. Sobole symbolizujú teda moje priezvisko. Krokva v erbe korení v roľníckom pôvode rodu. Klenotom je deva, ktorá drží zlatú vázu s tromi tulipánmi. Deva odkazuje na obec Lalinok, ktorý sa v čase maďarizácie nazýval Lányos, čo da dá preložiť ako „dievčenský“. Tri tulipány korenia v historickej pečati Lalinka z 18. storočia, kedy bol ešte samostatnou obcou, dnes je už súčasťou Divinky. Ako som spomínal, náš rod tu žije od začiatku 16. storočia.
Princezná Lātūfuipeka Tukuʻaho z Tongy.
Ste dokonca členom Novozélandskej heraldickej spoločnosti. Ako k tomu došlo?
Vďaka tvorbe cirkevných erbov. Väčšina mojej heraldickej práce smeruje do mimoeurópskych krajín, kde kresťanstvo je minoritným náboženstvom. Pôsobia tam však misionári a existujú tam diecézy či iné správne jednotky Katolíckej cirkvi, ako napríklad v Líbyi, Azerbajdžane, Afganistane, Tonge, Kiribati či Šalamúnových ostrovoch. Dokonca na Papue-Novej Guinei sú biskupi považovaní za doslova kmeňových náčelníkov a preto majú aj adekvátny rešpekt medzi miestnym obyvateľstvom. Najviac spolupracujem práve s krajinami v oblasti Oceánie, vďaka čomu som publikoval niekoľko článkov v novozélandských a austrálskych odborných časopisoch, čím som sa vlastne dostal k členstvu v Novozélandskej heraldickej spoločnosti. Dokonca jedna práca bola ocenená ako „Článok roka“ v rámci istého austrálskeho odborného vedeckého časopisu venovaného heraldike a genealógii.
Máte nejaký vzor, ktorý vás v živote inšpiroval?
Asi žiaden herec vám nepovie, že sa chce v rámci svojej kariéry úplne podobať na nejakého svetoznámeho herca. Ale určite by povedal, že mal naňho ten ktorý umelec veľmi pozitívny vplyv v začiatkoch jeho kariéry. Ja by som v tomto zmysle spomenul žilinskú architektku Ľubicu Brunovú pod ktorej vedením som spracoval množstvo zaujímavých projektov alebo Martina Matouša, českého architekta, ktorý ma zasvätil do tvorby vertikálnych stien interiérovej zelene. V oblasti diplomacie musím určite spomenúť veľvyslanca Ľubomíra Reháka alebo kancelára Žilinskej diecézy Štefana Žídeka. To sú ľudia, ktorí mali na mňa veľký vplyv. Ich názor si vážim a dodnes dokážem čerpať zo spoločných diskusií a ďalej sa inšpirovať. Zo svetových mien je to určite André Le Nôtre, tvorca obrovského historického krajinno-architektonického diela, ktoré obdivujú ľudia dodnes – Záhrad Versailleského paláca, zapísaných do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. A kompozícia Le Nôtrovho erbu bola základom pre ten môj osobný.
Aké je vaše poslanie ako krajinného architekta?
Povedal by som, že základným posolstvom v krajinnej architektúre nie je snaha o ovládnutie krajiny, ale snaha čerpať z jej krásnej topografie, vlnitosti a prirodzených tvarov, ktoré my krajinní architekti už len esteticky dotvoríme nástrojmi, ktoré ponúka sama príroda.
V Sydney.
Vizitka:
Kto je Marek Sobola (43)?
· Rodinný stav: slobodný
· Autorizovaný krajinný architekt, dizajnér a heraldik, ktorý žije v Žiline a pôsobí po celom svete
· honorárny konzul Rumunska na Slovensku s konzulárnym obvodom pre Trenčiansky a Žilinský samosprávny kraj
· generálny tajomník a zakladateľ Servare et Manere
· člen Slovenskej komory architektov
· jediný slovenský člen britskej Ctihodnej spoločnosti záhradníkov (The Worshipful Company of Gardeners)
· člen Rady Konferencie biskupov Slovenska pre vedu, vzdelanie a kultúru a Liturgickej komisie Žilinskej diecézy
· etnológ a kurátor Kysuckého múzea v Čadci
· člen Novozélandskej heraldickej spoločnosti, vytvoril erby mnohých cirkevných provincií katolíckych misií v oblasti Tichého oceánu a v roku 2018 vytvoril erb Misie sui iuris v Afganistane či ďalších cirkevných
jurisdikcií v Afrike a na Blízkom východe
· iniciátor a hlavný architekt projektu obnovy Národnej kultúrnej pamiatky, Sochy sv. Jána Nepomuckého v Divine
· v roku 2021 v Žiline spoluvytvoril Pamätník Carla Gustava Swenssona na Uhoľnej ulici v Žiline
