Od hudobnej súťaže Coca- Cola Popstar, kde ste zvíťazili spomedzi takmer dvesto uchádzačov, ubehlo päť rokov. Ako ste si zvykli na popularitu?
Snažím sa ju akoby nevnímať. Aj tým, že mám vlastnú rodinu a deti, chcem byť jednoducho normálna. Neviem ani, či popularita na mňa nejako zaúčinkovala. Nič špeciálne si o sebe nemyslím,
som rovnaká baba ako predtým, skladám si pesničky a baví ma to. Do obchodu chodím hocikedy nenamaľovaná, v teniskách, obyčajných nohaviciach a flanelovej košeli. A je mi jedno, že ma ľudia poznajú a chcú sa so mnou odfotiť aj v tej flanelovej košeli. Nič také sa neudialo, len možno zafungovala nejaká moja pesnička v rádiu, ľudia majú radi moju hudbu a trochu ma sledujú. Inak som úplne tá istá baba, ktorá prišla do šoubiznisu v 19-tich. Už je to piaty rok a úplne som sa s tým zmierila. Len sa stále snažím tomu neprepadnúť a neuletieť, lebo to sa stáva ľahko.
So súťažami sa v televízii roztrhlo vrece, máloktorý účinkujúci sa však dokáže po tom túžili?
Ja vám úprimne poviem, že do súťaže ma donútila prihlásiť sa moja kapela, v ktorej som bola od 15 rokov. Bola to gospelová kapela Trinity Group, s ktorou sme chodili po festivaloch a bolo nám vtedy tak dobre! Ja som študovala klavír a mala som ambície, že pôjdem do Prahy a budem študovať vážnu hudbu. Nemala som vôbec prehľad o tom, kto tu spieva popmusic, poznala som iba Janu Kirschner a Zuzku Smatanovú. Pre mňa existovala iba klasika, konzervatórium a vízia toho, že raz budem s orchestrom hrať v nejakej filharmónii. Ďalej po súťaži to bolo tak, že sme skladali pesničky na album a poslali prvé tri single, ktoré neprešli. A potom sme poslali „nejakú“ Búrku, iba tak, že aj takúto máme. A bum, stal sa z nej úplný hit! Vtedy sa to začalo, ľudia ma začali registrovať. Ja som už vtedy milovala spievať, ale pre mňa bolo nové to, že zrazu som sa dostala do domácností a všetci rozoberali môj život. Bolo také nepríjemno- príjemné, ale zvykla som si.
Takže, nikdy mi ani nenapadlo, že toto chcem a že po tomto tak úplne túžim. Mojou prioritou bolo mať muža a rodinu a to sa mi splnilo.
Hoci ste sa predtým viac venovali hudbe ako slovám, dnes si už píšete gro svojich textov.
Vlastne úplne, je to 99% moja robota. Donesiem ich do štúdia a už sa potom tvorí hudba. Predtým som v podstate vôbec neskladala pesničky, nemalo to ani hlavu ani pätu. Vždy som vymýšľala len melódie, ktoré som si nahrávala na „magneťák“. Až súťaž spôsobila prelom. Nejako ma to nakoplo, až tak, že sa tomu venujem úplne a je to to, čomu verím a čo chcem. Popritom som sa zamotala
do svojej rodiny, lebo som si povedala, že toto mi jednoducho nesmie ujsť.
Môžete si dnes povedať, že toto všetko viedlo k tomu, aby ste získali prácu vašich snov?
Ako by som to povedala... Práca snov sa ešte len chystá (smiech). Prezradiť môžem asi toľko, že ma veľmi láka spolupráca s gospelom. Chcem sa vrátiť akoby o krok späť, s tým, že budem žiť realitu čo dnes, ale chcem orchester, gospelový zbor a mať koncerty tohto druhu. To je môj sen, postupne sa tam ťahám. Cvičíme a chceme to „odpáliť“ tento rok. Už sme chceli minulý rok, ale nebolo to úplne podľa mojich predstáv. Povedala som, že budeme ešte rok cvičiť, aby to bolo na výbornú. V tomto som veľká perfekcionistka. Ak to nemá byť výborné, radšej budem doma so
svojou rodinou a pôjdem na preliezačky. Baví ma robiť živú hudbu so zborom, kde sa vidím za klavírom. Niekedy na to ale, bohužiaľ, nemáme na Slovensku podmienky. Ale verím, že to príde, pracujeme na tom.
Takže stále tvoríte, aj popri deťoch.
Áno, aj keď nie sú žiadne výstupy v médiách. Mňa to nijako neirituje a nič to so mnou nerobí, pretože aj keď v tichosti, ale robím maximum doma. Ide to trošku pomalšie, ale ide.
Stále platí, že musí byť tá veľká rodina?
Nemusí, ale je to náš sen. Vždy som o tom snívala a v podstate si môj sen teraz žijem. Mám moju rodinu a ešte by som aj ďalej pokračovala. Ale ako hovorím, všetko má svoj čas a deti môžem mať aj po tridsiatke, nemusím sa nikam ponáhľať.
Keď ste spomenuli klavír a spev, to nám pripomína podobnosť s jednou slávnou speváčkou. Považujú vás za slovenskú Aliciu Keys.
Počula som už toto spojenie – ja a Alicia Keys. Bola som na jej koncerte a to bol pre mňa nezabudnuteľný zážitok. Neuveriteľné, nádherné a neskutočné! Na ňu nikto nemá, ona je jednoducho originálna. Ale ja si to spravím v slovenskej verzii (smiech). <
Veronika Cvinčeková
Snímka Miroslav Štalmach
