V premiére športového Horúceho kresla Žilinského večerníka sme si pozvali futbalistu Martina Dúbravku. 26-ročný odchovanec MŠK Žilina bol miláčikom žilinských fanúšikov a teraz robí skvelé meno v dánskom Esbjergu. O svojich začiatkoch, MŠK Žilina, Dánsku či reprezentácii sa rozhovoril 1. júna, tesne pred svojím odchodom do Esbjergu, kde začne novú sezónu 2015/2016.
Prvý zápas za Esbjerg fB odchytal 20. februára 2014 v EL proti Fiorentine.
Váš súčasný klub je v letnej príprave a vy dovolenkujete. Máte špeciálne výhody oproti spoluhráčom?
Som vďačný, že som mohol dostať pár dní voľna navyše. Každý deň strávený s rodinou a priateľmi je na nezaplatenie. Som jediný hráč, ktorý dostal týždeň voľna navyše, vzťahy s vedením sú nadštandardné. Samozrejme, neflákam to a nedá sa povedať, že by som sedel len doma a užíval si. Nič som nenechal na náhodu a individuálne som sa pripravoval.
Dostatočne ste si oddýchli?
Veľmi som to nevychytal, pretože prvý týždeň som bol chorý. Potom som si doprial s priateľkou dovolenku v Turecku, pretože toho psychického napätia v závere sezóny, keď sme hrali o záchranu, bolo veľa. Užívam si v Žiline teraz každý jeden deň, pretože tu opäť nebudem asi pol roka.
K vášmu menu neoddeliteľne patrí prezývka Heco. Ako vôbec vznikla?
Mal som asi osem rokov a vtedajší tréner Lukáč bol zástancom výkrikov na ihrisku. Nútil ma hecovať a kričať zozadu po svojich spoluhráčoch. Vlečie sa to so mnou už poriadne dlhý čas, na začiatku mi to celkom prekážalo, no teraz už som to celý ja.
V drese svojho rodného klubu MŠK Žilina.
Nielen v Žiline, ale aj v Esbjergu ste tvárou viacerých PR projektov. Bol by z vás aj vynikajúci klavírny virtuóz?
So sestrou sme obidvaja chodili do umeleckej školy a musel som si vybrať, čo bude prvoradé. Popri futbale som hral aj hokej, no potom bol futbal na prvom mieste. Teraz jednu zo svojich obľúbených piesní dokážem v pohode zahrať, ale aj tu je potrebný tréning. Ja som mimoriadne vďačný, že môžem hrať futbal, to je najpodstatnejšie.
Štadión MŠK Žilina máte z vášho domu len na skok. Prvý zápas za A mužstvo bol splnený sen?
Áno. Hrali sme pohárový zápas s Trnavou, vyhrali sme 1:0, ja som bol v kádri A mužstva a mal som len 17 rokov. Tréner mužstva bol Pavol Vrba. Postupne som získaval skúsenosti od Kuciaka, Perniša či Semana. Tréneri brankárov boli v Žiline na výbornej úrovni a mal som šťastie, že som sa v kádri udržal. Nebolo to zadarmo a musel som pravidelne dokazovať svoje kvality. Vtedy to bola vec, veď ako jeden z mála dorastencov som mohol trénovať s Áčkom. To bola veľká česť.
Rozhovor moderoval Juraj Vnuk, športový redaktor.
Pred prvým zápasom za Áčko ste pokojne zaspávali?
Nervozita riadna. Očakávanie a emócie so mnou lomcovali a nemohol som zaspať. Tešil som sa a som rád, že moju prácu ľudia ocenili a neskôr som dostal šancu byť pevnou súčasťou A-tímu.
Počas šiestich rokov v seniorskom tíme MŠK Žilina ste zažili množstvo úspechov. Dá sa vybrať ten najcennejší?
Liga Majstrov bol doterajší vrchol mojej kariéry. Veľká škola futbalu, kvalitní súperi. Napríklad so Spartou doma bol vypredaný štadión do posledného miesta, pamätný zápas a oslavy postupu boli veľmi dlhé. Potom prišla skupinová fáza, nároční súperi a veľa ľudí nám vyčítalo domácu prehru o 7 gólov s Marseille, tá kritika bola až prehnaná. Ale aj taký je športový život.
Reštaurácii Marakana na pamiatku venoval svoj reprezentačný dres.
Spomínate fanúšikov, vy ste boli jedným zo styčných bodov medzi hráčmi a fanúšikmi. Stali ste sa obľúbeným hráčom.
Práca s fanúšikmi bola dostatočne dobrá a mňa len mrzí, že to padlo. V Dánsku chodia ľudia v hojnejšom počte, potom sa hráčom hrá úplne ináč. Myslím si, že slovenská liga má svoju kvalitu, len jej rapídne chýba divácka podpora. Ja si pamätám, že na tribúnach bolo viacero táborov žilinských fans a je mi ľúto, že to dopadlo tak, aký je momentálny stav.
Po príchode trénera Guľu v sezóne 2013/2014 ste sa postupne vytratili zo zostavy a napokon ste z klubu odišli. Čo sa stalo?
Je pravda, že posledný polrok nebol ideálny. Mal som s klubom dohodu, že budeme hľadať cestu, ako sa posunúť ďalej v mojej kariére. Dosiahol som tu všetko, na rovinu som povedal, že chcem sa pozrieť, ako sa robí futbal v zahraničí (majster ligy, Slovenského pohára, účastník skupinovej fázy Ligy Majstrov a Eufy – pozn. autora). Dopadlo to, že som musel odísť za určitých okolností, ku ktorým sa nechcem vyjadrovať. Verte, už je to všetko zabudnuté. Rozlúčil som sa so Žilinou a snažím sa teraz bojovať na iných frontoch.
V pondelok (29. 6.) oslavoval tréner Adrián Guľa 40 rokov. Napísali ste mu gratulačnú SMS?
Ozaj dobrý vtip, to vám vyšlo. Verte mi, ja som na žilinský futbal nezanevrel, v Dánsku mám slovenské programy a fandím im. Pozerám skoro každý jeden zápas.
MŠK Žilina čaká nová sezóna plná výziev. Môže sa množstvu mladých hráčov poriadne zatočiť hlava?
Prial by som si, aby si výkonnosť udržali. Avšak musia mať zdravý základ, lebo viete, ak niekto rýchlo vystrelí, môže rovnako rýchlo padnúť na zem. Tým nehovorím, aby všetci mali vysoké školy, no ak sa chcú posunúť, musia rozvíjať aj iné stránky, ako je len futbal.
Správny recept od Heca znie?
Dobrý výkon a tvrdá drina, odriekanie. Je to aj o inteligencii hráča, pretože je futbalový a aj osobný život. Chalani by sa mali zamerať na troška iné aktivity, ako je futbal. Uvedomiť si, že treba zapracovať aj na hlave.
Reprezentačný debut zažil 23. mája 2014 v zápase proti Čiernej Hore (2:0).
Schválne, aké je vaše vzdelanie?
Skončil som športové gymnázium v Žiline, chcel som si spraviť trénerstvo na výške, avšak nedalo sa to skĺbiť, pretože tréner Vrba vyžadoval každodenný prístup na tréningoch. O dva roky neskôr som skúsil štúdium na ekonomickej fakulte a taktiež som si musel určiť priority a venoval som sa naplno futbalu.
Čo bude rozhodujúci faktor, aby MŠK Žilina uspel v Európskej lige?
Dnes je futbal už o psychike, to je podstatný faktor možného úspechu. Niekto ten tlak zvláda, niekto nie. Ak sa vyhráva, je všetko ľahšie. Záleží na tom, ako budú chalani pracovať, musia sa nastaviť na ten európsky režim každý jeden vo svojej hlave. Futbal je kolektívny šport, ale toto musí zvládnuť každý jeden z nich individuálne. Ja im verím, že to môžu dotiahnuť ďaleko.
Pri prestupe do zahraničia ste zvažovali z viacerých možností. Prečo ste sa rozhodli pre Dánsko?
Bol som na oficiálnom rokovaní v Legii Varšava, lenže zmenili trénera a padlo to. V Česku som chcel ísť len do Sparty Praha, kde som bol rovnako na rokovaniach. Musel by som na svoju šancu čakať ďalší rok, lebo mali stabilizovaný káder. Prišla ponuka z Dánska, stretol som sa s predstaviteľmi klubu a po férových rokovaniach sme sa dohodli.
Aké boli samotné rokovania? Mali ste hneď pri prvom stretnutí s vedením Esbjergu dobrý pocit?
Teraz už môžem hodnotiť, že väzby medzi hráčmi a klubom sú priateľské. Dokonca som zažartoval pri prvom stretnutí, že ak nemajú voľné číslo 30, tak do Esbjergu ani nejdem. Mal som len tie najlepšie pocity a to uľahčilo rozhodovanie v konečnej fáze.
Aký bol prvoradý cieľ vášho prvého zahraničného angažmánu?
Byť na očiach trénerovi reprezentácie. To je každý cieľ futbalistu, aby sa tam dostal. Veľkým lákadlom bol zápas s Fiorentinou, čo bol tiež závažný faktor, aby som šiel do Dánska. Zápas šestnásťfinále EL s týmto talianskym popredným klubom a hneď moja premiéra v drese Esbjergu, to bol poriadny štart. I keď sme prehrali a vypadli, bola to určite motivácia hrať proti takému klubu.
Esbjerg po vašom príchode prehral len jediný zápas, predtým od septembra 2013 nie a nie vyhrať...
Všetko išlo veľmi rýchlo. Som len rád, že keď som prišiel do mužstva, tak boli na 11. mieste a napokon sme boli na 5. mieste. Škoda, že sme prehrali kontumačne s Randers doma. Na hracej ploche sa zrodila remíza 2:2, avšak tím zle spočítal žlté karty jedného hráča a prišla kontumácia. Našťastie, nás to nestálo Pohárovú Európu pre ďalší súťažný ročník.
V nedávno skončenom súťažnom ročníku 2014/2015 vašu púť v Európskej lige ukončil v 3. predkole poľský Chorzow gólom v 95. minúte. Otriasol tento moment celým mužstvom v nasledovnom období sezóny?
Dánski hráči majú možno inú mentalitu, dokážu rýchlo zabudnúť. Ja ako Slovák som nemohol potom spať ešte tri dni. Naše hlavy už boli asi v šatni pri poriadnych oslavách postupu a neustrážili sme štandardku. Tá skončila gólom a vyradila nás z Európy.
Čo bol kľúčový moment pre celú sezónu, ktorá sa klubu vôbec nevydarila?
Ťažko povedať, predalo sa veľa hráčov a nové posily neboli ich adekvátnou náhradou. Na jar sme však hrali slabo, dokonca sme bojovali o záchranu. Klub ako taký funguje vynikajúco na vysokej úrovni. Verím, že vedenie kúpi hráčov, ktorí svoju kvalitu pretavia na ihrisku a pôjdeme v tabuľke nahor.
Vás osobne môže tešiť fakt, že fanúšikovia Esbjergu vás zvolili za druhého najobľúbenejšieho hráča.
Áno, prvý bol náš kapitán a dlhoročná stálica klubu, vlastný odchovanec Esbjergu. Ak si vás zvolia za jedného z najpopulárnejších hráčov, tak je to záväzok do budúcnosti.
V čom je dánska liga lepšia ako tá naša slovenská?
V nasadení a tvrdosti. A najmä plné tribúny robia futbal atraktívnejší, v priemere na náš 16-tisícový štadión chodí 8-tisíc ľudí. Ak je derby, je to okolo 12–tisíc, čo je veľmi slušné.
Ako trávite voľný čas v Dánsku?
Esbjerg je prímorské mesto, sú tam veľmi krásne pláže. Ľudia sú priateľskí a prajú vám. Veľa času trávim s trénerom brankárov a jeho rodinou, pretože máme vynikajúci vzťah.
Sem-tam príde aj nejaká návšteva zo Slovenska?
Rodina sa snaží chodiť dosť často, môj otec azda najviac. Kamaráti sú tiež zvedaví, naposledy prišiel zo Žiliny Patrik Le Giang a pochvaľoval si atmosféru na štadióne a celé Dánsko.
Dánsko je výlučne futbalová krajina?
Futbal je na prvom mieste, no blázni sú do hádzanej. Keby ste videli tie arény, ozaj niečo nádherné.
Rozmýšľate postupne nad ďalším posunom v kariére?
Pri podpise zmluvy sme hovorili, že po istom čase budeme hľadať alternatívy, aby som sa aj ja posunul v mojej kariére vyššie. Myslím, že to je na dobrej ceste, aby som prestúpil. Nechcem však nič unáhliť. Momentálne nie je žiadna konkrétna ponuka a plne sa sústredím na Esbjerg.
Vašich fanúšikov určite zaujíma, prečo ste neboli v nominácii na posledný kvalifikačný zápas s Macedónskom?
To ani sám neviem, spýtajte sa trénera Kozáka. Snažil som sa upútať trénera svojimi výkonmi, do budúcnosti sa musím snažiť oveľa viac, aby som sa tam dostal.
Euro 2016 vo Francúzsku je riadnym lákadlom?
Viac než len lákadlom. Veď je to záverečný šampionát. Niečo špeciálne a výnimočné. Ja som bol vďačný, že som mohol chytať za národný tím. Dostať len tú šancu popri Muchovi, Kozáčikovi či Kuciakovi je skvelé a nie jednoduché.
Aká je cesta pre napredovanie slovenského futbalu najmä na klubovej úrovni?
Myslím si, že ľudia na Slovensku vnímajú futbal skreslene. Nikto nevie oceniť fakt, že niektoré kluby a hráči dokážu hrať v takých extrémnych podmienkach, ako napríklad v minulej sezóne Banská Bystrica. Veď chalani nevideli výplaty pol roka či rok, no hrali. Potrebné sú financie, potom aby sa futbal dostával ešte viac do televízie a začal sa ešte viac propagovať.
Juraj Vnuk
Snímky Martin Hodoň
