V roku 2011 sa predseda žilinskej židovskej obce Pavel Frankl obrátil na občianske združenie Truc Sphérique s otázkou, či by synagógu podobne ako stanicu v Záriečí zrekonštruovali a priniesli do nej kultúrny život. V tomto období iba hŕstka architektov a Židov tušila, že stavba je neologickou synagógou a že jej autorom je nemecký architekt Peter Behrens.
Tu sa však objavila otázka, kto by projektoval a realizoval prestavbu budovy. Marek Adamov oslovil architekta Marina Jančoka, ktorý Žilinu, aj tím občianskeho združenia poznal. V tomto prípade rekonštrukcie nebolo možné zrealizovať bežnú architektonickú súťaž. Tá sa totiž uskutočňuje na základe zostavenia zadania, následne získate názory od viacerých architektonických tímov, ktoré sa môžu, ale aj nemusia trafiť do toho, čo očakávate a najvhodnejší návrh vyberá porota. „Pri obnove synagógy však nikto nevedel, čo očakávame a išlo o dlhodobý proces rekonštrukcie, ktorý vyžadoval intenzívnu komunikáciu, dialóg a skúšanie. Ani ekonomické prostriedky neboli vopred pripravené, na začiatku rekonštrukčných prác išlo o osobné angažovanie sa, dobrovoľnícku prácu a dary,“ vysvetľuje Martin Jančok.
Začiatku rekonštrukcie predchádzal rok výskumov a príprav. Tím okolo Martina Jančoka mal obmedzené zdroje pôvodnej dokumentácie. Kľúčovým momentom bolo, keď sa v pozostalosti architekta Lubomíra Šlapetu objavila okrem jeho návrhu na prestavbu synagógy v 50. rokoch aj dokumentácia k pôvodnému stavu budovy. „Návrh Lubomíra Šlapetu bol inšpiráciou pre prácu so zimnou modlitebňou, kde navrhol namnožiť už existujúce dvere na fasáde a zintenzívniť kontakt s vonkajším priestorom. My sme vybudovali o dvoje dvere viac, čo si myslím, že zodpovedá súčasným požiadavkám na vyžitie tohto priestoru,“ ozrejmuje architekt.
Mali odvahu
Budova Novej synagógy bola vyhlásená za kultúrnu pamiatku v roku 1963. Nie je bežné, že ten, kto spravuje alebo stavebne zasahuje do kultúrnej pamiatky, konzultuje svoje práce s príslušným pamiatkovým úradom. V prípade prestavby Novej synagógy to bolo inak. Tím oznámil Krajskému pamiatkovému úradu v Žiline svoj úmysel s cieľom komunikovať zásahy do stavby. Prestavba žilinskej synagógy v minulosti do podoby vysokoškolskej auly či kina bola považovaná za kultúrnu vrstvu, ktorá je dôležitá a očakáva sa, že ju pamiatkový úrad bude chrániť. Ten sa však rozhodol, že táto vrstva nie je taká hodnotná, aby ostala zachovaná aj po obnove a preto bola pred rekonštrukciou odstránená. Sedadlá z kina sa v malom počte v súčasnom interiéri stále nachádzajú.
Najväčšou výzvou počas rekonštrukcie bolo zabezpečiť koexistenciu historického monumentu a architektonického dedičstva a zároveň novej funkcie budovy, ktorá vyžaduje vytvárať priestor pre koncerty, výstavy, podujatia rôzneho charakteru. Architekt priznáva, že až postupne prišli na to, aká je v hlavnom priestore zlá akustika a aké náročné je tu vystaviť výtvarné diela kvôli špecifickosti stien interiéru. „Skúšali sme viacero odvážnych modelov prestavby - napríklad vložiť nové podlažie, zvažovala sa rampa, ktorá by zabezpečila aj pohyb pre imobilných ľudí. Čoskoro sme si uvedomili, že tento dom znesie iba niečo a zároveň to súviselo s finančnými prostriedkami, ktoré by boli na takýto projekt veľmi náročné.“
Takzvané Pootvorenia, teda eventy ako koncerty, inštalácie, výstavy v rekonštruovanom priestore boli kľúčové pre vytvorenie architektonického návrhu. Financovanie bolo postupné, rekonštrukcia sa diala krokovo, čo autorom dávalo priestor a komfort skúšania, kam až má dorásť návrh a aký typ inštitúcie má synagóga v konečnom dôsledku byť. „Pomerne skoro nám došlo, že gro architektúry tu už je a mali by sme hľadať architektonické stvárnenie, ktoré nebude v konflikte so samotnou pamiatkou a zároveň sa tak skoro neopotrebuje a nevyčerpá. Vložili sme teda do interiéru jedinú svojbytnú a pevnú „vec“, ktorou je podlahovo vykurovaná betónová plocha v centrálnom priestore. Nie je to úplne obvyklé najmä v galerijnom priestore, kde je niekedy nutné vŕtať do zeme, a preto je na niektorých miestach väčšia hĺbka betónu. Takéto riešenie nám však umožnilo uvoľniť steny a nemať tu výhrevné telesá, ktoré by mohli byť rušivými prvkami.
Rozhodli sme sa rekonštruovať dom tak, aby sme v ňom neurobili nič, čím by sme poškodili to, čo sa zachovalo a to, čo robíme, by malo byť ľahko odstrániteľné. Takže veľké masívne betónové schodiská a betónové plochy sú odsadené od stien. Môžete si všimnúť, že schodiská nie sú kotvené do nosnej steny, ale iba dole a hore. Toto odsadenie má aj ďalšie technické výhody – železobetónová podlaha musí byť odsadená od stien, aby sa odvetrávala vlhkosť, ktorú zo starej stavby nie je možné dostať.
Zásadným rozhodnutím bolo, že sme sa rozhodli nevstupovať novým priestorovým prvkom. Interiér sme opticky rozdelili na spolovice bielu galériu v spodnej časti a v hornej časti sú na stenách pásy, ktoré odkazujú na pôvodný interiér synagógy,“ objasnil vo svojej prednáške Martin Jančok.
Zmeny exteriéru
Okrem novej omietky na stenách Novej synagógy, ktorá je mylne považovaná za pôvodnú, si tím okolo architekta Jančoka dovolil aj vážnejšie zásahy v exteriéri. Zo severnej strany budovy vedie ku vstupu široké schodisko, ktoré však nemá svoj pôvodný tvar. Je premodelované, zmenil sa trochu jeho sklon, pretože architekt mu chcel priradiť funkciu verejného priestoru tak, ako je to napríklad pri Španielskych schodoch v Ríme. „Zatiaľ čo väčšina častí synagógy je rekonštruovaná veľmi racionálne s minimálnymi výrazovými aj ekonomickými prostriedkami, tak sme dospeli ku konsenzu, že práve do tohto „koberca“, ktorý má pozývať ľudí na vstup do budovy, sa oplatí investovať. Je tu použitá kvalitná dlažba, ktorá sa opakuje aj na južnom nádvorí (vstup do zimnej modlitebne).“
„Som veľmi rád, že som mohol byť súčasťou tohto projektu. Boli obdobia, kedy bola jedna radosť pracovať na tom, inokedy sme sa hádali, ako to v tímoch býva. Táto prestavba mala vplyv na formovanie nášho ateliéru a na to, ako uvažujeme nad architektúrou a nad priestorom určeným pre kultúru. Často sa odvolávame na projekt rekonštrukcie Novej synagógy a vďaka nemu sme sa mohli zúčastniť viacerých súťažných dialógov v Českej republike,“ poďakoval sa v závere Martin Jančok.
