Na sociálnej sieti sa rozšíril inzerát, ktorý si podala matka žiadajúca o jedlo pre svojho syna. Pre 25-ročnú Ivanu to bolo núdzové riešenie. My sme sa s ňou stretli, aby nám porozprávala svoj príbeh.
ŽILINA. „Moja situácia pretrváva už dlhšie,“ začína rozprávať. Ivana pochádza z Heľpy, no cesty ju zaviedli do rôznych končín. Nielen Slovenska, ale i Česka. Tam žila, keď otehotnela prvýkrát. Jej otec žije vo Francúzsku a partnera, ktorého mala mama, nemohla vystáť. Rodinu trápil. Keď zistila, že čaká dieťa, išla do detského centra. Po pôrode nemala vraj žiaden príspevok od štátu. „Jednoducho som nevedela ako a kde si ho vybaviť. Bola som úplne bez príjmu a sociálna pracovníčka s psychologičkou mi poradili, aby som si našla nejakú prácu,“ hovorí. Našla si - v realitnej kancelárii. „Mám iba základné vzdelanie, ale testom som prešla ako najlepšia. No vtedy môj malý ochorel a nechali si ho v nemocnici na pozorovanie. Na to som dostala telefonát zo „sociálky“, aby som sa okamžite dostavila. Vedúca, ktorá dovtedy vôbec nereagovala na moju žiadosť o pomoc, spustila, že ako si dovoľujem pracovať pri malom dieťati, že som neschopná matka a do nemocnice som ho dala kvôli tomu, aby som mohla ísť do práce. Rozhodli sa, že mi ho odoberú s tým, že keď si vyriešim situáciu, vrátia mi ho. Až potom som sa dozvedela, že to nie je také jednoduché. Odobrali mi rodičovské práva, o čom som ani nevedela,“ objasňuje. O malého sa začala starať jej teta, kým sa Ivana nepostaví na nohy, u ktorej však ona sama pre nedostatok miesta nemohla bývať. „Keď mi ho vzali, musela som odísť aj z detského centra a ostala som na ulici. Psychicky som sa zrútila, nedokázala som zniesť tú bolesť,“ spomína si. Mala vtedy 20 rokov.
V súčasnosti sú jej rodičovské práva vrátené, vybojovala si ich súdnou cestou, no pre zlú situáciu je jej prvý syn stále u tety v Heľpe. Jeho otec začal prednedávnom tete posielať peniaze na výživné.
V kolotoči splátok
Keď Ivana pred tromi rokmi otehotnela opäť, rozhodne to nebolo s ideálnym mužom. „Som rada, že s ním nie som. Bil ma, aj ma podviedol. Odišla som od neho, no už som bola tehotná,“ hovorí. Teta jej vtedy poradila krízové centrum v Rajci, kde Ivana naozaj odišla. Naučila sa tu piecť medovníčky, čím si aj privyrábala. „To ma aj dnes veľmi baví, ale záujem je malý. Keby boli možnosti a objednávky, zachránilo by ma to, nemusela by som mať dve práce, mohla by som byť s malým doma a nemusela platiť opatrovateľku,“ domnieva sa. Keď spomína Rajec, tak so všetkou úctou. „Pomáhali mi úžasné pracovníčky,“ hovorí.
Keď malý dovŕšil rok, musela však odísť. Išla do ďalšieho centra do Banskej Bystrice. Na to nespomína rada. Výdavky sa veľmi navýšili, či už sťahovaním alebo tým, že tam si musela platiť nájom. „Keď som si všetko vyplatila, bola som úplne bez peňazí. Povedali mi, že ak si do pár dní peniaze nezoženiem, zavolajú sociálneho kurátora a malého mi zoberú. Celý večer som preplakala, už som nechcela zažiť, že mi vezmú druhé dieťa, podľa mňa neprávom. Môj život by nemal už pre mňa zmysel,“ trpko spomína. „Jediné, čo mi ostalo, bola pôžička od nebankovej spoločnosti. Každý vás za to odsudzuje, ale nikto sa nepýta, prečo ste tak spravili,“ dodáva. Samozrejme, tým sa zamotala do náročného platenia splátok.
Ivana dnes žije v Žiline a dostáva rodičovský príspevok a prídavky. Dohromady to je 226 eur. „Nájom platím 140 eur, za jednu izbu na Vlčincoch, ale sme tu sami, ešte so šteniatkom. Majitelia sú v tomto veľmi milí a ústretoví,“ vysvetľuje. Platí tiež exekútora z nebankovky, čo je 25 eur a 20 eur za telefón. Televíziu nepozerá, nemá zbytočné peniaze na set top box a anténu. „Je to hrozné, jednoducho zaplatíte nájom a všetko, čo máte, a neostane vám prakticky na nič. Teraz sa mi konečne podarilo nájsť si dve brigády. S prácou mám problém, nielen preto, že mám dieťa, ale aj preto, že mám len základné vzdelanie,“ pokračuje Ivana. Nezarobí však viac ako 300 eur a z toho 250 platí opatrovateľke. „A to mi dala skvelú cenu, je ochotná, za čo jej ďakujem,“ dodáva.
Chystá sa do školy
Ivana si preto nedávno na internete zverejnila inzerát, že prosí dobrých ľudí o potraviny pre svojho syna. Reakcie ju neskutočne prekvapili. „Som vďačná všetkým ľuďom, ktorí mi pomohli. Poslali mi toľko potravín, že ich pomaly nemám kde dávať, veci pre malého, veď tak rýchlo rastie a ja na nové skoro nemám. Som vďačná za hračky, mal iba pár starých. Teraz dostal autíčka a rôzne hračky a je šťastný. Pomohli mi aj finančne. Veľmi mi to dodalo sebavedomie. Som rada, že si ľudia ešte pomáhajú, keď sa človeku úrady otáčajú chrbtom,“ hovorí. Sociálna poisťovňa vraj nemôže konať, lebo nie je zo Žiliny, a rovnako nepochodila ani na úrade práce či na ministerstve. „Jednoducho mi nikto nevie pomôcť. Som taká nahnevaná na tento systém, nechápem to. Prečo sa tvária, že pomáhajú dieťaťu, keď ho berú matke, keď matke nepomáhajú dostať sa zo zlej situácie? Veď mi zatajili aj príspevok na tehotné, keď som čakala malého,“ hnevá sa.
Jej syn má teraz dva roky. V novembri minulého roka mu súd určil otca, ktorý by mal začať platiť výživné, dokonca i spätne. Poštu si však nevyzdvihuje. O krásneho modrookého a blonďavého chlapčeka doteraz neprejavil záujem.
Ivana sa už tento mesiac chystá na prijímacie skúšky na strednú školu. V budúcnosti by sa chcela pre svoje negatívne skúsenosti zamerať práve na sociálnu oblasť, v ktorej vidí veľké medzery.
Veronika Cvinčeková
Ilustračná snímka
