Maurícijská republika je najhustejšie zaľudnená africká krajina. Na pomerne malej ploche (2 040 km²) si tu, zdá sa idylicky, spolunažívajú kresťania, židia, hinduisti, moslimovia a úplnou výnimkou nie sú ani rastafariáni.
Ostrov vo východnej Afrike mal totiž v minulosti viacerých kolonizátorov, od Holanďanov v 14. storočí, ktorí ho pomenovali po panovníkovi Mauriceovi Van Nassau, či Francúzov v 16. storočí, vďaka ktorým sa tu dodnes bežne komunikuje po francúzsky. A tak aj keď sa rozprávate s roľníkom na plantáži, pôsobí na vás akosi distingvovane.
V roku 1810 ostrov dobyli Briti, ktorí povolili obyvateľstvu ponechať si francúzske tradície i jazyk. Šoférovanie na ľavej strane cesty vás však nenechá na pochybách, že aj oni v krajine zanechali silný vplyv. V roku 1835 bolo zrušené otroctvo a na ostrov začala prúdiť lacná pracovná sila z Indie, takže dnes Maurícius takisto obýva množstvo hinduistov. Nezávislosť získal v roku 1968 a od roku 1992 je republikou.
Zažiť Maurícius za týždeň
Mark Twain ho nazval „rajom na zemi“ a Holanďania si mysleli, že našli záhrady Edenu. Zelený ostrov láka úžasnými plážami, bujnými džungľami, vulkanickými horami a čarokrásnymi vodopádmi. Chceli sme sa o tom presvedčiť a tak sme sa rozhodli vystúpiť na horu Le Morne. Kým sme našli trekovú trasu, obliehali sme ju dve hodiny. Nestretli sme nikoho z miestnych, ktorí na ňu niekedy vystúpili, hoci žijú priamo pod ňou. Vlastne len nechápavo krútili hlavami, prečo tam chceme vyliezť.
Panoramatický pohľad z Le Morne.
Le Morne je pre milovníkov prírody skutočná atrakcia a keď ste na Mauríciu, oplatí sa ho navštíviť. V porovnaní s našimi horami nastúpate nenáročných 780 výškových metrov, prudké stúpanie vás čaká až v druhej polovici. Impozantný skalný úkaz v juhozápadnom cípe ostrova ponúka z vrchu voľný 360° pohľad na scenériu, akú vidíte málokedy. Okolité vrchy posiate džungľou, zátoky hrajúce všetkými odtieňmi modrej, i miesto, kde sa bariéra ostrova pod hladinou prudko zváža do hlbín oceánu.
Bohužiaľ, tento pohľad nám nebol tak úplne dopriaty. Zhruba v polovici cesty nás zastavili makaky. Akokoľvek vtipne to znie, keď sa zoči voči ocitnete nevyspytateľnej veľkej opici, máte tak trochu v gatiach. Keďže nás táto tlupa obliehala, vyhodnotili sme, že sa vrátime dole. Nad chtíčom dobyť vrchol zvíťazil pud sebazáchovy.
Vodopády väčšie ako Socha slobody
Medzi hornatými vrchmi sa tiahnu rieky ústiace do ohromných vodopádov. Známe sú Chamarel či Tamarin falls. My sme navštívili tie druhé, nazývané aj Sept Cascades alebo Sedem kaskád. Ide o sedemposchodové vodopády, pričom najväčší padá do hĺbky vyše 50 metrov.
Tamarin Falls. Pohľad z piateho vodopádu.
Ak nejdete s organizovaným zájazdom, spoľahlivo si vás tu odchytí miestny sprievodca. Z protiľahlého vrchu vám ukáže vodopády a spraví vám cenu (zhruba 20 eur na osobu). Vy sa na ne pozriete a okamžite zatúžite okúpať sa v ich vodách. Potom začne dobrodružstvo v kľukatých strmých cestičkách džungle, kde sme miestami liezli po stromoch i skalách. Trekové topánky sú výhodou! Odmenou nám boli roztrasené kolená pri pohľade do rokliny, ktorou padal obrovský piaty vodopád a jeho kvapky pri lámaní svetla vytvárali dúhu. Postupovali sme smerom hore k prvému vodopádu. Vo štvrtom sme sa kúpali v osviežujúcej vode, nedbajúc na to, že v hlbinách pod nami odpočívajú dvojmetrové úhory. Po dvoch menších sme absolvovali prechod skalnou štrbinou poza prvý, 25-metrový vodopád. V tomto „zákulisí“ sa precvičovala naozaj znamenitá opera. Žije tu totiž množstvo drobného vtáctva, ktoré má čarokrásnu kulisu denne pred očami, len čo vykukne z hniezda.
Národný vták len na obrázku
Medzi zaujímavosti Maurícia patrí rozmanité vtáctvo. Vták dodo, ktorý vyhynul zhruba v 17. storočí, sa vyskytoval prakticky iba na tomto ostrove. Preto ho považujú za maskota krajiny a jeho podobizeň sa nachádza aj na bankovkách maurícijských rupií. Raritou je však aj ružový holub, z ktorého v roku 1990 existovalo iba 9 exemplárov. Jeho populáciu začali ornitológovia pomaly navyšovať, a tak dúfajme, že Maurícius si tento živý poklad na rozdiel od doda uchráni.
Večer nám nad hlavami lenivo prelietali veľké ryšavé netopiere. Maurícijská vláda minulý rok pristúpila k ich masívnemu odstrelu, pretože spôsobovali veľké škody na úrodách manga a liči. Desaťtisíce „lietajúcich líšok“ zmizlo z povrchu zemského, čo vyústilo do konfliktu s ochranármi.
Malé roztomilé makaky (na rozdiel od tých na Le Morne) môžete kŕmiť z ruky na okolitých ostrovoch. Výlety loďou sa tu bežne ponúkajú spojené s obedom na pláži a šnorchlovaním. Ak ale prídete medzi poslednými skupinami, je možné, že opice už budú nažraté a vaše banány ich nebudú zaujímať. Šnorchlovanie medzi mŕtvymi koralmi takisto nestojí za veľa. Homáre na obed sú však fajn, a keď vám zaspieva ad hoc vytvorená kapela zo sprievodcov, je to paráda.
Jediný voľný deň v týždni
Na Mauríciu sa snáď ani nedá ochutnať zlé jedlo. Mix kultúr ovplyvnil tunajšiu gastronómiu natoľko, že tu majú zastúpenie indické pochúťky, šašlíky, zeleninové jednohubky, ktoré predávajú v malých bufetoch popri ceste, a, samozrejme, ryby a morské plody. Ochutnajte miestne ovocie a zistíte, že doposiaľ ste nejedli skutočný banán.
Cukrová trstina je hlavným obchodným artiklom tohto ostrovného štátu, pestuje sa na 90 % poľnohospodárskej pôdy. Najmä vidiečania sa živia tým, čo si vypestujú a lacno vám svoju úrodu ponúknu. V nedeľu sme zavítali na dovtedy opustenú verejnú pláž. Keďže je to jediný nepracovný deň v týždni, rodiny a známi sa tu stretávajú, obedujú a hrajú petang do neskorého večera. Stačia im provizórne hudobné nástroje ako prázdne fľaše, aby si zahrali do tanca. Kreoli, Indovia, mladí či starí, všetci sa sem nasťahujú a mestá sú zrazu vyľudnené. Turistov tu nevídať. Možno keby prišli, aj im by sa ušiel pohárik lahodného maurícijského rumu tak ako nám.
V nedeľu, jediný voľný deň v týždni, sa všetci chodia baviť na pláž.
Maurícius je skutočne „perla“ Indického oceána. Vďaka kataklizmatickej erupcii pred ôsmimi miliónmi rokov, kedy dno oceána explodovalo a vypustilo zo seba hordy čadiča, sa vytvoril nový svet plný fantastických rastlín a bytostí. Bolo by však príliš pekné myslieť si, že táto divočina je ľuďmi nedotknutá. Nielen niektoré živočíchy, ale i ebenové stromy, ktoré tak zaujali Holanďanov pri osídlení ostrova, vymizli. Dnes sú miestni obyvatelia zaneprázdnení tým, aby vrátili ručičky hodín o pár stoviek rokov späť a nanovo vysádzajú mnohé druhy stromov a rastlín. I tak ale stále stojí za to spoznať vzácny lesk tejto perly. Popri výletoch sa budete aj viac tešiť na sladké ničnerobenie vo vašom krásnom rezorte.
Veronika Cvinčeková
Snímky autorka
