Z hľadiska extrémneho lyžovania malo ísť o projekt svetového významu, pretože siedma najvyššia hora sveta Dhaulágirí v Nepále doposiaľ nebola kompletne zlyžovaná. V prípade úspechu malo ísť o prvé zlyžovanie osemtisícového vrchu Slovákmi. S takými víziami odchádzali desiati členovia slovenského expedičného tímu Dhaulágirí 2014 v septembri do Himalájí. Vrátili sa už len ôsmi… Medzi nimi Žilinčan i Terchovčan.
Základný tábor po páde lavíny.
ŽILINA. TERCHOVÁ. NEPÁL. Expedície v Nepále sa zúčastnil aj 48-ročný Peter Kostelanský zo Žiliny a 38-ročný Vladimír Gembeš z Terchovej. Pôvodne sa mali vrátiť z dvojmesačnej výpravy na horu, ktorá bola do roku 1838 považovaná za najvyšší vrch sveta, v utorok 4. novembra. Nakoniec to osud zariadil inak. Lavína, ktorá v noci zo 14. na 15. októbra zasypala základný tábor, zmarila aj všetky plány, s ktorými desiati slovenskí profesionálni horolezci a extrémni skialpinisti odchádzali do Nepálu. Pod masou snehu zahynul vedúci expedície Ján Matlák a jeho zástupca Vladimír Švancár. Zvyšní ôsmi prežili vraj len vďaka veľkému šťastiu.
Boj o holý život
Deň pred tragédiou, 13. októbra, zúril v Indii silný cyklón. Časť jeho výbežku zasiahol aj stredný Nepál. Prejavil sa silnými zrážkami, ktoré sa vo vyšších polohách zmenili na vytrvalé sneženie. V oblasti Dhaulágirí počas 24 hodín nasnežilo dva metre snehu. Slovenská expedícia sa rozhodla prečkať nepriaznivé počasie pred ďalším výstupom v základnom tábore v nadmorskej výške 4 750 m n. m. „V osudný večer sme sa okolo šiestej navečerali a rozoberali situáciu, čo bude ďalej, keď prestane zlé počasie. Riešili sme hlavne záchranu materiálu a vecí, ktoré sme mali pripravené na výstup v táboroch ABC, BC1 a BC2. Okolo 21. h sa Janko M. a Vlado Š. rozhodli, že si idú ľahnúť do svojho stanu. Ostatní sme ostali v spoločenskom a zároveň jedálenskom stane. Už v priebehu celého dňa sme sa striedali v odhadzovaní snehu. Zrazu sme počuli, že lavína, ktorá padá, nebola ako tie iné, ktoré sme v priebehu celého dňa počúvali okolo nás. Bolo počuť, že prichádza odzadu. V priebehu niekoľkých sekúnd sa nie príliš pokojný večer zmenil na záchranu životov. My ôsmi v spoločenskom stane sme vo veľkom nešťastí mali veľké šťastie. Asi po 15 minútach pod lavínou s minimálnym priestorom pre život sa podarilo vykopať malý otvor na vzduch. Hneď, ako sme vyšli von, sme utekali k stanom, kde spal Janko M., Vlado Š. a traja šerpovia,“ spomína na tragický večer Vladimír Gembeš.
Po niekoľkých minútach hľadania, sondovania a hrabania si uvedomili, že pre ich kamarátov už niet záchrany. Keďže si boli vedomí, že za touto lavínou môže prísť ďalšia, začali zachraňovať aspoň seba. „Čo sme našli, to sme si na seba obliekli. Na hlavu kabele, na ruky ponožky, prešli sme asi sto metrov do protisvahu, kde sme si spravili záhrab. Satelitný telefón, našťastie, niekto z nás náhodne zobral zo zasypaného spoločenského stanu. V noci sa už vyčasilo a nad ránom prestalo fúkať,“ pokračuje v opise desivého zážitku horolezec z Terchovej.
Stihli sa rozlúčiť so svojimi kamarátmi
Ešte v tú noc kontaktovali členovia výpravy svoje manželky a začal sa pokus o ich evakuáciu. Napriek tomu, že nemali žiadne potraviny ani vodu, prečkali mrazivú noc bez omrzlín a iných ťažkostí. Na druhý deň ráno vybudovali pristávaciu plochu pre vrtuľník a pomohli ďalším dvom turistom a desiatim nosičom z nemeckej výpravy dostať sa do bezpečia. „Okolo 9. h priletel vrtuľník a postupne nás poprevážal do Pokari. Tam sme ostali pár dní, kým sme povybavovali náležitosti a prebukovanie leteniek, lebo spiatočné sme mali až na 4. novembra. Z Káthmándú (hlavné mesto Nepálu, pozn. redakcie) sme odlietali 21. októbra. Druhý deň sme pristáli na viedenskom letisku, kde nás čakali naše rodiny. Boli sme radi, že sme dali letenky prebukovať a vďaka tomu sme stihli aj pohreby našich dvoch kamarátov na Slovensku,“ hovorí Vladimír Gembeš.
Na hory nezanevreli
Vladimír Gembeš, pôvodne z Malaciek, ktorý už osem rokov žije so svojou manželkou a troma synmi v Terchovej, sa horolezectvu aktívne venuje 14 rokov. Jeho o desať rokov starší kolega Peter Kostelanský zo Žiliny sa k alpinizmu prepracoval z turistiky a momentálne vedie v Žiline horolezeckú školu. Pre oboch expedícia v Nepále znamenala najmä veľkú výzvu posunúť svoje horolezecké skúsenosti zas o niečo vyššie, ale i príležitosť spoznať niečo nové a nových ľudí. „Hovorí sa, že cieľom je expedícia a vrchol je len čerešnička na torte. Ale každý dúfa, že počasie, podmienky na hore a zdravie vám umožnia na vrchole stáť. Pre mňa znamenala táto expedícia hlavne byť s priateľmi a urobiť všetko pre to, aby bola expedícia úspešná,“ rozpráva Peter Kostelanský. Vladimír Gembeš má podobný názor: „Išiel som tam s tým, že vydám zo seba všetko, pomôžem kamarátom o zlyžovanie a sám sa pokúsim, keď to počasie a sily dovolia, o vrchol.“ To, čo sa v Nepále stalo, chápu ako prírodnú katastrofu. „Z horolezeckého hľadiska sme neurobili žiadnu chybu, práve naopak. Pri nepriaznivej predpovedi sme zliezli z kopca do BC, aby sme zbytočne neriskovali. Ale vďaka cyklónu Hudhud napadlo za 24 hodín okolo dvoch metrov snehu a v daných podmienkach z toho vznikla katastrofa nielen pre nás,“ vysvetľuje Peter Kostelanský.
Napriek nepríjemnej skúsenosti na hory nezanevreli. „Možno len pohyb v nich bude s väčším rešpektom,“ zhodujú sa.
Michala Stehlíková
Snímky archív V. Gembeša
