„Divadlo nie je len o zábave. Malo by konfrontovať ľudí s realitou.“
Ste rodený Martinčan žijúci v Nitre a pracovne pôsobiaci v Žiline, ktoré miesto je vám najbližšie?
Cítim, že moje korene sú v Martine, je to moje rodné mesto a mám k nemu veľmi pozitívny vzťah. Celý tento kraj mi je blízky a vždy, keď sa dostanem do hôr alebo hornatejšieho prostredia, cítim príliv energie. Napriek tomu som väčšinu života prežil na západnom Slovensku – vyrastal som v Trnave, kde som mal starých rodičov z maminej strany. Tam som absolvoval prvý stupeň základnej školy a neskôr som sa presunul na druhý stupeň a gymnázium do Nitry, kde žijem dodnes. Mama Daniela Kuffelová pracuje v nitrianskom divadle ako herečka, teta Beatrica má jazykovú školu v Trnave a otec Peter Vrzala bol tiež rodený Martinčan, no neskôr sa presťahoval do Nitry. Žiaľ, už nie je medzi nami. Bol výtvarník a sochár, takže umelecké korene mám v rodine z oboch strán. Nedá sa povedať, že by som bol spätý len s jedným mestom – žijem v Nitre, vyrastal som v Trnave, no Martin je stále súčasťou mojej identity.
Od roku 2021 účinkujete v Mestskom divadle Žilina. Aká bola vaša cesta k profesii herca?
Štúdium herectva som absolvoval v ročníku profesorky Emílie Vášáryovej a Mareka Majeského. Toto prostredie bolo nesmierne inšpiratívne a každý z nás si zo školy odniesol niečo, čo ho formovalo v profesionálnom hereckom živote. Je to obdobie, keď je človek ešte opatrný a nesmelý – ja som nebol výnimkou. Do školy som sa dostal až na tretí pokus.
Talentové prijímacie skúšky majú tri kolá. Prvý rok som sa dostal do druhého kola, druhý rok do tretieho a napokon ma na tretí pokus prijali. Tento proces ma však naučil vytrvalosti. Medzitým som začal študovať aj na Fakulte masmediálnej komunikácie v Trnave, no po prijatí na herectvo v Bratislave som už v štúdiu nemohol pokračovať.
Prvotný neúspech vás od herectva teda neodradil.
Nie, herectva som sa nevzdal. To je moje vnútorné nastavenie, môj motor – človek sa nesmie vzdávať. Vždy si v ťažkých chvíľach poviem, že veci, ktoré sa v danom momente zdajú byť neprekonateľné, sa neskôr ukážu v úplne inom svetle. Alebo viem, prečo to robím, aký mám cieľ, aj to, že som vytrval, pretože ma to v konečnom dôsledku posilnilo a stálo to za to.
Bolo teda herectvo vaším snom?
Áno, herectvo bol môj sen a zároveň to bolo niečo, čo som mal akoby vnútorne dané. Pochádzam totiž z hereckej rodiny.
Z maminej strany boli moji starí rodičia Vendelín Kuffel a jeho manželka Astéria Kuffelová. Ešte v 50. rokoch, keď sa len formovalo profesionálne divadlo, pôsobili v tzv. dedinskom divadle, s ktorým chodili po slovenských obciach a šírili kultúru a osvetu. Potom sa venovali profesionálnemu divadlu a hrali vo vtedajšom Krajovom divadle v Trnave (dnes Divadlo Jána Palárika). Môj starý otec neskôr pracoval na Ministerstve kultúry v Bratislave a stará mama sa venovala organizovaniu kultúrneho života a podujatí v Trnave.
Z otcovej strany boli starí rodičia – Katka Vrzalová a Jaroslav Vrzala – hercami v martinskom divadle. Otec bol výtvarník a sochár, venoval sa scénickým dekoráciám pre film, televíziu aj divadlo.
Tým pádom som mal herectvo doslova v krvi a nedalo sa z tejto cesty len tak vybočiť. Dá sa povedať, že som tretia generácia umelcov v našej rodine. Bola to pre mňa prirodzená voľba a som šťastný, že som sa do školy dostal. Tá cesta však nebola jednoduchá. Ako som už spomínal, dnes z toho čerpám, no mnohé veci by som urobil inak. Človek sa postupom času vyvíja a dozrieva – dnes by som možno nebol až taký upätý a doprial by som si viac slobody a voľnosti. Keď je však človek v škole, chce sa do všetkého naplno ponoriť, všetko nasáva ako špongia a niekedy je toho až príliš veľa. Nie vždy vie, čo je pre neho najlepšie. Napriek tomu som šťastný, že som bol súčasťou ročníka pani Vášáryovej – bola pre nás veľkou inšpiráciou. Boli sme jej posledný ročník, po nás už ukončila svoju vysokoškolskú pedagogickú kariéru. S naším ročníkom dala pomyselnú bodku za viac ako 30-ročným pôsobením na škole. Okolnosti nášho ukončenia štúdia neboli ale ideálne. V období, keď sme na škole pripravovali naše záverečné absolventské inscenácie, vypukol na Slovensku COVID-19. Týždeň pred premiérou našej absolventskej inscenácie sme museli skúšky náhle prerušiť, nedokončili sme ich a boli sme nútení opustiť školu. Ostali sme zatvorení doma a nikto netušil, čo bude ďalej.
Našťastie, boli sme už v záverečnej fáze štúdia, takže nám zostávalo len dopísať diplomovú prácu. Stále však nebolo jasné, či budeme môcť absolvovať štátnice prezenčne, alebo ich budeme musieť riešiť online. Nakoniec sa nám podarilo vykonať ich ešte koncom roka priamo v škole. Promócie však museli byť posunuté – namiesto júnového termínu sme ich mali až v septembri v Slovenskom národnom divadle. Hoci sme ich absolvovali v rúškach, stále to bolo dôstojné ukončenie štúdia, a nie len improvizované riešenie.
Počas pandémie boli možnosti hereckej tvorby veľmi obmedzené. Niektoré projekty sa museli presunúť online, čo bola veľká výzva. Našťastie, toto obdobie sme prežili a môžeme dúfať, že sa už nebude opakovať.
Neuvažovali ste niekedy aj nad iným povolaním?
Už na strednej škole som mal jasnú predstavu o herectve, ale cesta k nemu nebola priamočiara. Navštevoval som gymnázium, pretože moja mama ma nechcela pustiť na konzervatórium. Povedala mi, že je dôležité mať najskôr „všeobecné“ vzdelanie, a až potom sa rozhodnúť.
Často sa hovorí, že mladý človek v 15 - 16 rokoch ešte nie je úplne vyprofilovaný a nemá pevne stanovené, čomu sa chce venovať. Nadšenie pre svet umenia a herectvo môže byť veľké, ale nie vždy si človek v tom veku uvedomuje aj tie menej príjemné stránky tohto povolania – neistotu, konkurenciu, prekážky, ktoré treba prekonať. Keď sa človeku darí, cíti sa šťastný, no keď prídu neúspechy, môže to byť veľmi frustrujúce.
Aj preto si myslím, že je dobré mať všeobecný rozhľad a až neskôr sa definitívne rozhodnúť, či človek chce kráčať umeleckou cestou. Je to povolanie, ktoré si vyžaduje veľa odhodlania, obetí a vytrvalosti – nestačí len talent, dôležité je vedieť zvládať aj neúspechy a neistotu.
Ako vás osud zaviedol do Žiliny?
Po skončení školy je herec okamžite konfrontovaný s realitou – a s otázkou „čo teraz?“. Ilúzie rýchlo opadnú a nadšenie narazí na tvrdú realitu. To „prebudenie“ môže byť pre mnohých veľmi kruté. Mnohí absolventi sa chcú dostať do stáleho angažmá v divadle a iní chcú ostať na voľnej nohe. Ja som chcel mať svoje "zázemie“ v kamennom divadle, a preto som po promóciách, ktoré sme mali v septembri 2020, zareagoval na ponmukui Mestského divadla Žilina. Po úspešnom konkurze v máji 2021 som sa od sebtembra toho roku stal interným členom hereckého súboru žilinského divadla.
Obdobie pandémie bolo pre kultúru veľmi náročné. Divadlá nefungovali v bežnom režime. Kultúrne inštitúcie sa snažili udržať kontakt s divákmi aspoň cez online aktivity – vysielali sa záznamy predstavení, organizovali sa diskusie, prípadne sa konali menšie podujatia v rámci možností.
Často pracujete aj v dabingu.
Dabing je úplne odlišná oblasť herectva. Na rozdiel od javiska, kde pracujete s telom, mimikou a celkovým prejavom, v dabingu máte k dispozícii len hlas. Musíte sa dokonale prispôsobiť postave na obrazovke, potlačiť vlastný temperament a dokonale sa stotožniť s charakterom, ktorého dabujete. Je to náročné nielen z hľadiska interpretácie, ale aj technicky – všetko musí byť presné, synchronizované a v správnom časovaní.
Mňa práca s hlasom vždy bavila. Dlhé roky som sa venoval umeleckému prednesu, zúčastňoval som sa Hviezdoslavovho Kubína a moderoval rôzne podujatia. Preto dabing vnímam ako prirodzenú súčasť mojej profesie. Pomáha mi to aj v divadle – hlas je jedným z najdôležitejších výrazových prostriedkov herca. Ako nám vždy hovorila pani profesorka Vášáryová: Hovor, hovor, zaujímaš ma.
Ktorá postava z repertoáru žilinského divadla je vaša obľúbená?
Z nášho repertoáru mi bola doteraz najbližšia postava Levina v inscenácii Anna Karenina, dramatizácii slávneho románu Leva Tolstého. Túto inscenáciu sme pripravili v roku 2022 v réžii Mariána Amslera, takže od premiéry už prešli tri roky.
Lev Tolstoj do postavy Levina premietol mnohé vlastné skúsenosti a myšlienky, takže ho možno považovať za akési autorovo alter ego. Hoci hlavným ťažiskom príbehu je osud Anny Kareniny, Levin slúži ako tlmočník Tolstého filozofie. Je to rozporuplná postava – hľadá svoje miesto vo svete, pochybuje, uvažuje, je hlboko spätý s prírodou. Často odchádza do lesa, kde čerpá inšpiráciu, a v istom zmysle je odstrihnutý od reality. Zamiluje sa do Kitty, ktorá však miluje Vronského a Levina odmieta. Neskôr si však uvedomí, že jeho čistý a nepokazený charakter je pre ňu vhodnejší než vzťah, po ktorom spočiatku túžila. Levin je pre mňa veľmi silná postava a našiel som si k nemu blízky vzťah. Zo všetkých rolí, ktoré momentálne hráme, je práve on mojou najobľúbenejšou.
Aké je publikum v Žiline? Ako sa vám u nás hrá?
Naše divadlo má veľmi vnímavé publikum. Dramaturgia je orientovaná na moderné a často experimentálne texty či dramatizácie, ktoré si vyžadujú vnímavého diváka. Máme šťastie, že naši návštevníci dokážu tieto odkazy a niekedy aj nejednoznačné posolstvá oceniť.
Divadlo totiž nie je len o zábave, aj keď sa hovorí, že rozosmiať diváka je ťažšie ako rozplakať. Malo by konfrontovať ľudí s realitou, ktorá býva často krutá a nie tak ružová, ako by sme ju chceli mať. Naším cieľom nie je len pobaviť, ale aj otvárať dôležité témy a prinášať podnety na zamyslenie. Máme v repertoári široké spektrum hier a som šťastný, že ľudia k nám radi chodia. Verím, že to tak aj ostane.
Kde vás budeme môcť najbližšie vidieť?
V kinách práve beží pokračovanie filmu „Miki“ s názvom „Černák“, v ktorom účinkujem. To je môj najnovší filmový projekt. Najbližšie sa chystám na natáčanie filmu Nepela, ktorý rozpráva príbeh nášho významného krasokorčuliara. Film by mal mať premiéru už v lete.
Čo sa týka divadla, veľmi sa teším na dramatizáciu slávneho románu Vojna a mier, ktorú začíname skúšať 11. februára pod vedením režiséra a umeleckého šéfa Eduarda Kudláča. V obsadení sa objavia aj hosťujúci kolegovia ako Jana Oľhová, Richard Stanke, Michal Režný a ostatní moji kolegovia z interného súboru. Premiéra je naplánovaná na 5. apríla.
Spomínate si na nejaký vtipný moment zo svojho hereckého pôsobenia?
Na škole sme mali športovú etudu a ja som si vybral vrh guľou. Trochu som to však prehnal s dynamikou, a tak som sa zatočil, že som si vyvrtol členok (smiech). Nebolo to zlomené, ale mesiac a pol som mal nohu zafixovanú. Potom som chodil na hereckú tvorbu s barlami.
Ako rád trávite voľný čas?
Veľmi rád sa chodím vyvetrať. Cvičím aj v posilňovni, ale vždy preferujem pobyt vonku, v prírode. Mám rád turistiku, beh, bicyklovanie... Vyhľadávam všetko, čo mi pomáha doslova „vyvetrať hlavu“. Pobyt v horách je pre mňa vždy skvelým dobitím bateriek.
Mám obľúbené miesta v Tatrách, napríklad Popradské pleso. Okrem toho máme chalupu v Abramovej pri Martine – je to 100-ročná drevenica a pre mňa doslova raj. Rád tam robím všetky potrebné práce – kosím, kopem, jednoducho aktívne relaxujem a užívam si dedinský život.
Vraj vás veľmi baví šoférovanie.
Áno, keďže som sa do Žiliny nepresťahoval a dochádzam z Nitry, šoférujem naozaj veľa. Tento čas využívam na počúvanie obľúbenej hudby, podcastov alebo vezmem niekoho na spolujazdu a cesta mi rýchlejšie ubehne. Je to svojím spôsobom čas pre mňa. Mám rád pekné autá, ale nevyhľadávam rýchlu jazdu ani adrenalínové šoférovanie.
Čo je nové vo vašom súkromí? Je známe, že máte priateľku.
Z priateľky sa už stala snúbenica (smiech). Je tiež z Nitry. Študovala estetiku s výtvarným umením na Univerzite Konštanína Filozofa a momentálne učí na súkromnej základnej škole v Nitre. Dlhé roky pracovala nitrianskom v divadle, takže divadelné prostredie jej nie je cudzie. Zároveň má pochopenie pre herecké povolanie a akceptuje životný štýl, ktorý je s ním spojený. Uvidíme, či sa nám podarí zorganizovať svadbu ešte tento rok alebo až budúci.
Plánujete po svadbe hneď aj rodinu?
Deti určite chceme, ale zatiaľ tomu nechávame voľný priebeh, nie sme vyslovene plánovači. Verím, že všetko príde vtedy, keď je ten správny čas – či už v kariére, alebo v rodinnom živote.
Už na škole ma fascinovalo, keď sme skúšali Čechova. Jeho hry ponúkajú silné príbehy, hlboké charaktery a postavy, ktoré riešia vnútorné konflikty a rozpory. Rád by som si zahral „plnokrvnú postavu“ zo svetovej klasiky. Tiež by ma lákala autorská dráma alebo súčasná hra s aktuálnou tematikou. Prípadne niečo z americkej dramatiky, napríklad Tennessee Williamsa.
Kto je Michael Vrzala (32)
Rodné mesto / súčasné bydlisko: Martin / Nitra
Rodinný stav: zasnúbený
Profesné skúsenosti: seriály Kriminálka Kraj, Ranč, filmy Čiara, Jozef Mak, Spiaci účet, Vojna Policajtov, Černák
Najlepší relax: príroda, chalupa, turistika, bicyklovanie, šoférovanie
Obľúbená hudba: U2, Robbie Williams
Cestovateľský sen: Island, Nový Zéland, Austrália
Životné motto: S humorom ide všetko ľahšie.
