Keď ste sa hlásili na vysokú školu, mali ste možnosť výberu, reštaurovaniu akého média sa chcete venovať?
Na Vysokej škole výtvarných umení sa to delilo na reštaurovanie plastiky a reštaurovanie maľby. U nás sa to ďalej delilo na reštaurovanie drevenej polychrómovanej plastiky a kamennej plastiky. Do týchto odborov sa neprijímalo veľa študentov, my sme boli traja a na maľbe boli piati (dnes sa už prijíma o niečo viac študentov). Fungovali sme veľmi komunitne, pracovali sme v rovnakom ateliéri, kde sme riešili rôzne problémy a pri tom sme sa aj najviac naučili.
Dostali ste sa už na škole k reálnym starým dielam alebo to boli akési napodobeniny, na ktorých ste sa učili?
V období, keď som ja študovala, sme mali plastiky z galérií či múzeí, s ktorými sme mohli pracovať. Neboli to tie úplne historické, z obdobia neskorej gotiky alebo baroka, a bola s nami neustále docentka Salamonová a dohliadala na každý náš krok. Okrem toho sme mali sochársku prípravu – modelovanie, odlievanie, rezali sme kópie, mali sme aj chémiu, fyziku, dejiny umenia, moju obľúbenú ikonografiu...
Vaša práca je také hľadanie a nachádzanie.
Áno, od začiatku nie je nič isté – v akom stave je hmotná podstata plastiky, ako bude zachovaná pôvodná farebná úprava, či skoršia premaľba. Na konci – či polychrómiu nechať len fragmentálne zachovanú (muzeálny spôsob reštaurovania), alebo bude lepšie, keď pamiatku doplním viac a bude farebná (reštaurovanie do živých sakrálnych priestorov). Každý ďalší krok sa zhodnocuje v priebehu reštaurovania buď s odborným pracovníkom – keď robím pre galérie a múzeá alebo ak je súkromný majiteľ, tak po reštaurátorskom výskume oboznámim tohto človeka so stavom diela a s tým, ako bude po reštaurovaní socha vyzerať. Všetko sa dá reštaurovať, otázka je v akom stave. Hmotná podstata sa vždy zachrániť dá.
Môže reštaurátor odmietnuť prácu na nejakom diele? Ak áno, aké sú dôvody?
Môže odmietnuť, dôvodom je najčastejšie zaneprázdnenosť reštaurátora, pretože tá konkrétna práca môže trvať pol aj jeden a pol roka. Ale majitelia takýchto diel s tým počítajú, a tak sa dohodnú na nejakom termíne napríklad o rok. Reštaurátor má zároveň čas
urobiť zatiaľ reštaurátorský výskum. Tento dokument následne majiteľ diela, ak je to múzeum alebo galéria, odovzdá na ministerstve kultúry a môže žiada z Fondu na podporu umenia finančné prostriedky, ktoré pokryjú náklady na reštaurovanie. Niektoré inštitúcie si financujú všetko samé, ak dostanú financie z FPÚ majú spoluúčasť. Ak je majiteľom cirkev, prostriedky môže žiadať napr. z programu Obnovme si svoj dom. Keď je veľký rozsah reštaurovania, ako pri organe – veľkej organovej skrini alebo oltári,
tak sa to dá aj rozdeliť. Jeden rok sa urobí očistenie a zakonzervovanie, ďalší rok sa postupuje v etape tmelenia, retušovania...
Na Slovensku existuje Komora reštaurátorov, ktorej ste členkou. Čo musíte spĺňať, aby ste mohli byť do nej zapísaná?
Za „mojich čias“ som musela mať ukončenú VŠVU v danej pecializácii na ktorú som žiadala certifikát. Ja som si dala do komory prihlášku hneď po škole a nemusela som spĺňať ďalšie podmienky. V rámci Komory reštaurátorov sa dajú urobiť aj autorizačné skúšky, skúšobná komisia zasadá 2 – 3-krát do roka a môžem si požiadať o certifikát na reštaurovanie maľby alebo oltárnej architektúry, teda z iného odboru, ako som vyštudovala, je to dosť prísne štruktúrované. Keby som si chcela spraviť autorizačnú skúšku, musím predložiť minimálne tri práce, na ktorých som spolupracovala a zaručí sa za mňa ten druhý reštaurátor z daného odboru. Potom pred skúšobnou komisiou odpovedám na odborné otázky, otázky z teórie, zo stanov komory a potom dostanem dočasný certifikát na dva roky. Počas toho môžem reštaurovať nejakú pamiatku a následne môžem žiadať už trvalé osvedčenie. Fungujú takéto komory aj v zahraničí? V Česku ju nemajú a trochu nám ju závidia. Existuje ale celoeurópska komora, má skratku E. C. C. O. (European Confederation of Conservator- Restorers' Organisations) a máme v nej aj my svoje zastúpenie, keďže predsedníčka slovenskej komory je v tomto smere veľmi aktívna, chodí na európske zasadania reštaurátorov, kde sa prejednávajú veľmi zaujímavé témy aj ohľadom zákonov či nových odborných postupov.
Platí teda, že sa vo svojej profesii musíte neustále vzdelávať.
Samozrejme, mali by sme si doštudovať zákony, ale skúšam aj nové materiály či skúsenosti kolegov. Napríklad to môžu byť odporúčania na prostriedky proti plesniam alebo červotočom, ktoré aplikovali a boli s nimi spokojní.
Stretli ste sa s obnovou aj novších diel?
Stretla som sa aj s tými novšími, napríklad z Považskej galérie umenia si ma občas prizvú, keď potrebujú opraviť „ťukanec“ alebo doplniť či očistiť nejakú drobnosť. Diela z 19. a 20. storočia sú pekne ešte „poctivo vybudované“. Na sochách nájdeme na dreve kriedový podklad, ktorý je vybrúsený a na tom žĺtková alebo kazeínová tempera, tie sochy sú polychrómované. Na rozdiel od toho materiály, ktoré sa používajú na súčasných dielach, sú chúlostivejšie, už nie sú zaizolované, berie sa to akoby zrýchlene. Takže keď aj pri práci chcem odstrániť nejakú nečistotu, môže to byť problém, pretože sa naruší rovno aj maľba.
Stalo sa vám, že ste reštaurovali sochu po niekom inom?
Áno, ale nie je to často. Plastika, na ktorej pracujem teraz, je konkrétnym prípadom. Je z obdobia neskorej gotiky zo Slovenského Pravna a na fare majú záznam, že v roku 1960 bola reštaurovaná, ale nemajú k tomu dokumentáciu. Ja teda postupne zisťujem, čo
predchádzajúci reštaurátor použil a prečo, že sú tu hrubé plochy, kde je voskový tmel. Môj predchodca do nej zasiahol dosť značne a trochu necitlivo. Zatiaľ som našla minimum pôvodnej alebo skoršej farebnej úpravy. Stávajú sa aj prípady, keď pán kostolník natiera lavice v kostole, a tak tou farbou rovno „prebehne“ aj sochy. My sme pri odkrývaní nových vrstiev potom milo prekvapení, keď nájdeme, že tam boli aj pôvodné pozlátené časti.
Takže celkovo je postup vašej práce taký, že v prvom rade sa idete pozrieť na pamiatku a následne vypracujete reštaurátorský výskum... Čo potom?
V tejto fáze spracujem výsledky z výskumu, uvediem navrhovaný postup reštaurovania s tým, že na konci uvádzam, že k akejkoľvek zmene bude prizvaný na konzultáciu dotyčný odborník či metodik. Odhadom viem určiť, koľko bude práca trvať, sú tu určité postupy, ktoré technologicky neurýchlim – petrifikácia trvá 48 – 72 hodín, ale solakryl, látka, ktorou je drevo napustené, tvrdne a vysychá dva mesiace a vyprcháva z nej toluén. Preto aj zo zdravotného hľadiska nie je možné začať s plastikou pracovať skôr. Niekedy je reštaurátorský výskum robený len mechanickým odkryvom, ale inokedy idú vzorky na rozbor pigmentu do chemicko-technologického ústavu do Bratislavy alebo sa urobí analýza tzv. nábrusov. Trvá to celkom dlho, takže v tom čase si spravím sondážny výskum na soche a začnem písať návrh na reštaurovanie. Rozbor pigmentu sa väčšinou robí pri naozaj vzácnych plastikách, pri bežných mám dostatočný prehľad o tom, akými zmenami za tie roky prešla. Dokumentácia o reštaurovanom diele je veľmi dôležitá, pretože sa v nej uvádza všetko – aký bol stav pamiatky, aké postupy a materiály budem používať ja. Musí byť zaznamenané aj to, ak došlo k zmenám oproti postupu, ktorý som dohodla s metodikom. Každá etapa je odfotená a dokumentáciou som krytá ja, ale keď si ju po mne o 200 rokov niekto otvorí, bude presne vedieť, čo sa na tej plastike vykonalo. Môžem používať iba materiály, ktoré sú z plastiky odstrániteľné a farebné retuše, ktoré aplikujem v poslednej fáze, musia byť z blízka rozoznateľné (požíva sa čiarkovaná alebo bodkovaná retuš). Do záverečnej správy píšem odporúčania, ako s reštaurovanou plastikou zaobchádzať, napríklad že ju treba oprašovať len mäkkým štetcom, vyhýbať sa umiestňovaniu sviečok (aj teplo žiarovky môže narušiť vrstvu
farby, ale zvykneme už aplikovať UV ochranné laky) alebo že pri prípadnom odlúpnutí farby treba kontaktovať reštaurátora a nesnažiť sa poškodenie odstrániť svojpomocne.
Aké predpoklady by mal mať reštaurátor a čo potrebuje k svojej práci?
Z materiálneho vybavenia je to chirurgický čepieľkový skalpel, ten mám v ruke neustále. Chemikálie – rôzne rozpúšťadlá a roztoky, brúsny papier a štetce na záverečné retušovanie. Nesmú chýbať akvarelové farby, plátkové zlato a zlaté farby. Z vlastností sú to trpezlivosť, potom trpezlivosť a ešte trpezlivosť, systematickosť a rozvaha. Reštaurátor si musí odsedieť hodiny pri očisťovaní premaľby a prihliadať na to, že je to originál, nemôže ho poškodiť, narušiť. Určite musí vedieť správne vyhodnotiť, aký postup zvoliť. V poslednej etape je tam aj výtvarné cítenie, aby výsledná plastika mala určitý výraz. Priznať patinu a vek pamiatky.
