Nedávno nás opustil známy Žilinčan Michal Menšík. Vo svojich spomienkach ho má aj maliar a umelec Stano Lajda. „Často som hneď v pondelok za rána prichádzal do Racionalu, dať si niečo prefotiť, alebo upraviť na počítači. Michal Menšík mal už svoju modrú Fábiu zaparkovanú za budovou firmy. To bol znak, že už je tam, že dorazil zo Žiaru. Vždy ma privítal s typickým úsmevom a prídavkom slovíčka "no". "No, čo máš?", spýtal sa ma, nalial si z termosky čaj a splnil s maximálnou spokojnosťou každé želanie. S významnou mierou sa tak podpísal na množstve mojich výtvarných diel. Ukázal mi na monitore asi dvadsať mailov s inými požiadavkami, ktoré mu už stihli prísť. S pokojom angličana každú urobil, akoby presne vedel, kto, čo a ako potrebuje. Stále mu drnčal telefón alebo klopal niekto na dverách. "Áno, prídite si po to o 11: 30." A o pól dvanástej to mali hotové,“ spomína na kamaráta, ktorého veľmi obdivoval.
VEĽKÝ PROFESIONAL
“Na všetko bol sám, a všetko dokonale stíhal. Iný by bol nervózny, nadával a občas aj odflákol robotu. On nikdy. I keď to nevyslovil, preňho bol zákazník "Pán". Keď občas niekto doniesol nekvalitný materiál, s ktorým sa nedalo pri najlepšej vôli nič robiť, poradil, ako si to majú predpripraviť a bolo na ňom vidieť, že ho mrzí, že v tej chvíli nedokázal pomôcť. Akoby sa za nich ospravedlňoval i mne, že sa s tým nedalo pomôcť. Pohyboval sa rýchlo, ako slalomár v labyrinte tlačiarenských strojov, ostrých rohov pultov a miestností. Raz bol tam, spustil tlač, zapol skener, už aj rezal na orezávačke a v zápätí sedel pri počítači. Nikdy stres a nervozita,“ hovorí o jeho pracovnom nasadení.
Jednoducho, všetko mu šlo od ruky. „Proste na slovo vzatý odborník, na ktorého prácu sa dalo stopercentne spoľahnúť. Aj to bol dôvod, prečo som jeho služby využíval občas aj trikrát týždenne. Moc toho nenahovoril. Ale za tých 25 rokov, čo som chodil "k Michalovi", ako sa to beže zvyklo hovoriť, vzniklo medzi nami priateľstvo. Cítil som to, keď sa zrazu rozrečnil a nebolo ho možné zastaviť. Už sme sa bavili o rodine, dovolenkách, vyprával mi obsahy filmov, ktoré ho zaujali a v poslednej dobe ma informoval o štatistikách počtu nakazených covidom. To sledoval nepretržite. Tej pliagy sa obával a mal pred ňou veľký rešpekt. Dokonca sme sa posledné leto stretli aj pri mori, keď bol s rodinkou na dovolenke v obľúbenej časti Chorvátska, ktorú odporučil aj mne,“ hovorí a príjemných chvíľach, ktoré spolu zažili.
„Nikdy ho nik nepočul povedať slangové slovo a už vôbec nie vulgarizmus. Tú slušnosť a morálku mal asi po svojich rodičoch, o ktorých sa počas pracovného týždňa stráveného v rodnej v Žiline staral. Jeho otca, ktorý pred dvoma rokmi ovdovel, poznám osobne. Podobne láskavý, pracovitý, spoľahlivý, distingvovaný a skromný človek, ako bol aj Michal. Gény ani dobrá výchova sa proste nezaprú,“ myslí si s tým, že majiteľ firmy Otto Sedlák si nemohol vybrať lepšie. Už po skončení vysokej školy robil Michal firme Racional česť a budoval jej široko-ďaleko dobré meno. Za takého človeka, ako bol Michal sa náhrada prakticky nedá nájsť. Takto sme poznali Michala všetci. Tí, ktorí chodili do Racionalu častejšie sa stali postupne jeho blízkymi priateľmi. Podpísal sa na tisíckach prác iných ľudí. Od kvalitných tlačených fotografii a katalógov až po logá a vizitky. Som presvedčený, že okrem práce, sme chodili k nemu aj nasať pozitívnu energiu a stretnúť dobrého človeka. My večne ufrflaní a nervózni sme sa k nemu možno chodili tajne učiť, ako sa dá všetko zvládať s pokojom, pokorou, nadhľadom a úsmevom. A všetci sme mu zostali navždy dlžníkmi,“ spomína so smútkom.
KRÁSNY VZŤAH S RODINOU
Mal krásnu rodinu. No ďaleko. Až v Žiari nad Hronom. „Manželka je očná lekárka a má tam zabehnutú ordináciu po mame a veľkú klientelu. Určite sa našli, pretože, ako mi Michal vravieval, robila prácu do vyčerpania aj za druhých a nikdy neodmietla nikomu poskytnúť pomoc. Tak isto ako aj on. Michal bol nesmierne pyšný aj na svojho jediného, trinásťročného syna. Stále spomínal jeho vynikajúce výsledky v škole a už niekoľko mesiacov vopred sa tešil a plánoval spoločnú rodinnú dovolenku. Aj poslednú stredu, keď sme boli spolu, som sa ho pýtal, kam plánujú ísť. Povedal, že ešte nevie. A ja som zas nevedel, že sa vidíme naposledy. Usmial sa a povedal "No, už choď, aby som stihol vybaviť aj ostatných." A zavrel za sebou dvere.“
V pondelok 24. januára ráno vo dvore za firmou Fábia nestála. „Nikto na hlasné klopanie, ktoré malo prehlušiť hluk kopírovacích strojov, neotváral. Bolo tam mrazivé ticho. Nadlho. Volal som mu niekoľkokrát v pondelok i utorok. Neodpovedal. Už nemohol. V pondelok okolo siedmej ráno, na ceste z domu do práce, v miernom klesaní pred odbočkou na Mošovce dostal na poľadovici šmyk. Prudký náraz do oprotiidúceho auta neprežil. Mal len 51 rokov. Chodíme bezradne okolo firmy a pozeráme, či tam predsalen nemá zaparkované svoje auto. Nechceme tomu stále uveriť. Všetci sa zúfalo pýtame "Prečo?" No ako povedal na jeho pohrebe pán farár, je zbytočné klásť si podobné otázky. Tu, na zemi, hľadáme na ne odpoveď zbytočne. Pred firmou, kde pracoval sa v čase pohrebu zišlo veľa priateľov, ktorí pravidelne "chodili k Michalovi". Pálili na múriku firmy sviečky, mnohí plakali a ticho spomínal,“ hovorí s hlbokým smútkom v hlase s tým, že vie to hovorí za každého jedného z nich. „Všetci majú na Michala podobné, výsostne pekné spomienky. Bez najmenšej poškvrny. To už je dnes skôr vynímka. Akoby sme stratili brata. Verím, že Michal zostane navždy v našich srdciach, ako vzor profesionála a vzácneho, nezištného priateľa. Často sa hovorí, že každý človek je nahraditeľný. No v tomto prípade je množstvo jeho blízkych, priateľov i zákazníkov presvedčených, že v prípade Michala toto pravidlo ani z ďaleka neplatí. Miško, ďakujeme všetkým nám veľmi chýbaš. Česť tvojej pamiatke,“ dodal kamarát Stano Lajda.
